KLIMÁČKOVA JEMNÁ GROTESKA

Vytlačiť

Réžia P. Mikulík, dramaturgia D. Abrahámová, scéna a kostýmy A. Grusková, hudba P. Mankovecký, hrajú: E. Horváth, A. Javorková, D. Jamrich, Z. Porubjaková, M. Čobejová a. h., G. Dzúriková, V. Kobielsky, B. Deák.
Premiéra: 21. apríl 2007, Činohra SND Bratislava

„Nejde mi o veľké posolstvá, skôr o tie malé. Snažím sa písať o niečom, čo visí vo vzduchu. Nemyslím si, že je doba veľkých posolstiev. Skôr mám pocit, že nastala doba spochybňovania starých významov a hľadaní nových tvárí... Nikdy som nepísal preto, aby som vzdelával alebo mal obrodenecké ambície.“ Toto napísal náš najplodnejší autor Viliam Klimáček do bulletinu k premiére svojej hry Kto sa bojí Beatles v činohre SND. Je to vyznanie dosť presné, aj dosť úprimné. Ibaže výrok o „nových tvárach“ nie je dosť jasný. O aké tváre ide? Nejde skôr o masky či mimikry? Nejde, dokonca, o novú podobu starého malomeštiactva a primitívneho merkantilizmu? O stratené či zatratené hodnoty?

Autor sa v tom istom bulletine vyznáva, že sa pri písaní hry dosť trápil. Napriek tomu je jeho text napísaný ľahkou rukou, so zmyslom pre humor, paradoxy i bonmoty. Naozaj „jemná groteska“, ako to nazval sám. Príbeh vojenského historika Emila, jeho utrápenej a životom unavenej ženy Milky a tých druhých, sa odohráva v „mentálnom interiéri hlavného hrdinu“, kde byt – hlava, byt domov predstáv, spomienok, snov, trápení a rozhovorov so samým sebou je reflexiou súčasnosti. Reflexiou života, ktorý sa mení na reality šou, pričom realitou je len fakt holej existencie a všetko ostatné je narežírované, nadrilované a agresívne „vlezlé“, využívajúce talent širokej verejnosti pustiť z uzdy svoju škodoradosť, zlomyseľnosť a fanaticky motivované fanúšikovstvo. Totiž, ak chcete byť celebritou (v istých kruhoch je toto pomenovanie už nadávkou) musíte byť ochotný stať sa hlupákom, obeťou, neokrôchancom, slonom v porceláne, poprieť svoju inteligenciu, intelektuálnosť, ba aj svoju profesiu. Vydávať sa za niekoho iného z vôle niekoho iného. Aj o tom je Klimáčkova hra. A zároveň najsilnejšia významová a tematická vrstva diela.

Nazvať svoju hru parafrázou svetoznámej (kedysi aj u nás uvedenej) Albeeho hry Kto sa bojí Virginie Woolfovej, je trochu riskantné. Hoci to znie príťažlivo. Riskantné preto, že ktokoľvek môže sformulovať narážku, že Kto sa bojí Beatles veru nemá tú prenikavosť, tú analytičnosť, ani tú hrôzostrašnosť odhaľovania ľudského vnútra, mravov a životného štýlu. No, nie je „doba veľkých posolstiev“. A zlomyseľník by ľahko oprel svoju poznámku o fakt, že trauma Milky a Emila zo zmiznutia dcéry, ktorá milovala Beatles, je v hre málo rozvinutá. Bez námahy ju prekryje „osud“ vojenského historika, ktorého nikto nepozná, nikto neocení, kým sa nestane celebritou televíznej obrazovky. Nejde o kvantitu výstupov a situácií, ide o ich intenzitu. Skutočná trauma pokorne ustúpi pitoresknosti situácie, v ktorej sa ocitne Emil i jeho okolie.

Kompozične je Klimáčkova hra pomerne voľným leporelom situácií, ktoré síce vytvárajú aj nejakú príbehovú niť, no nad ňou trónia konkrétnym obsahom naplnené momentky s nemalým dostredivým efektom. Režisér Peter Mikulík uveril Klimáčkovmu textu a úprimne vstúpil do jeho služieb, dávajúc si záležať najmä na temporytmickom vybudovaní inscenácie. Akcentoval komiku verbálnu i situačnú, preukazujúc zmysel pre mieru. Aj jemu vyšlo, že osou inscenácie je postava Emila. Je len logické, že Emil Emila Horvátha prekryje herectvo ostatných. Jeho poctivý vedátor je nervný, trochu popletený i zúfalý, čudujúci sa, čo sa to okolo neho deje a čo sa to deje aj s ním. Autorov nápad i precízne herecké stvárnenie MUDr. Chvílu Dušanom Jamrichom (pánovi doktorovi z ortopédie sa zdá, že sa všetko zväčšuje) sú pôvabné a pre dnešok symptomatické. To pokrivenie sveta i jeho vnímanie napríklad režisér i herec zhmotnili do len letmých pár dotykov pri uvoľňovaní boľavej chrbtice hlavného hrdinu. Je to takmer paródia odborného zákroku.

Herectvo inscenácie je sústredené na „jemnú paródiu“. Kým hra prisudzuje Anne Javorkovej (Milka) pomerne pasívnu rolu, Michaela Čobejová, ktorá sa vracia na scénu SND po dlhom čase ako hosť, zaujme svojou excentricitou. Exteriérom postavy i jej mentálnou výbavou. Nie nepôvabnú dvojicu vytvorili Zuzana Porubjaková (Zuzka) a Vladimír Kobielsky (Marios). Gabriela Dzúriková (Diana, televízna moderátorka) prihotovila takmer realistický portrét tváre z obrazovky a celebritných večierkov. Radostne oslobodená od vedomostí, súvislostí a vkusu. Nadšená sama sebou. Opitá úspechom a pocitom dokonalosti.

Scéna Alexandry Gruskovej zdatne vyriešila hrací priestor štúdia, v ktorom publikum hľadí na hercov z dvoch protiľahlých strán. V jej koncepcii bytu – hlavy hlavného hrdinu – sa priestory prelínajú v čase i situovaní deja. Je to zhluk mobiliáru, v ktorom aktéri hry trochu blúdia, trochu si zavadzajú, kde sa interiér i exteriér navzájom dopĺňajú a zmysluplne krížia. Nastal tu súzvuk autorovej predstavy, režijného vedenia a scénografickej realizácie.

Do nášho, ale aj iného divadla sa intenzívne vracia tzv. dobre urobená hra z prvej tretiny 19. storočia (od Scriba po Feudeaua). Modifikovaná tým, že v úvode sa dotkne vážneho problému a potom rýchlo uteká k zábave. Aj v repertoári SND ich je niekoľko. Klimáčkova hra a Mikulíkova inscenácia sa správa podobne. No, našťastie, vyplynie z nej, že za tou zábavou sa naozaj skrýva súčasná problematika sveta pomýlených a scestných hodnôt. Či skôr pahodnôt. To sú tie autorove „nové tváre“?

Publikované online: 21.4.2007

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.