Kentauri alebo prenasledovanie sebaklamov a stihomamov

Vytlačiť

Réžia R. Polák, scéna V. Čáp, kostýmy S. Vachálková, hudba Ľ. Salamon-Čekovská, dramaturgia A. Dömeová, hrajú J. Kožuch, M. Landl, M. Noga, J. Kemka, L. Latinák, Z. Furková, S. Tóbiás, G. Škrabáková – Kreutz / L. L. Fričová, L. Gažiová, R. Jakab a A. Pajtinková 
Premiéra: 15. decembra 2006, Divadlo Astorka Korzo '90 Bratislava

Volanie po odpustení, volanie, ktoré môže byť nástojčivé, vtieravé, dojímavé, znepokojivé. Predovšetkým je však konečné. Záverom novej slovenskej drámy inscenovanej v komornom činohernom divadle Astorka-Korzo '90 režisérom Romanom Polákom je volanie po odpustení.

Táto inscenácia najnovšej pôvodnej slovenskej hry je výnimočná viacnásobne. Nielen preto, že ide o novú slovenskú hru. Ale aj preto, že jej autorom je aj jej režisér a jej námetom sú akési živé útržky skutočnosti spájané zvláštnym tmelom histórie a mytológie. Všetko toto je ako náročné menu divákovi predložené v ironickom smogu dnešného znechutenia.

Hrá sa divadlo v divadle. Pri skúšaní Návštevy starej dámy, Dürrenmattovej hry (1956) dobre známej predovšetkým zo slávnych inscenácií šesťdesiatych rokov minulého storočia, sa režisér, dramaturg a herci dostávajú do zvyčajnej hystérie pochybností a zveličení. Podliehajú sebaklamom v ponižovaní aj eufóriách, v nezlomnom úsilí o hľadanie cieľa, zvaného skúšobný proces. Okrem aktérov je tu stáleprítomná postava Alkohol. Hrá skutočne jednu z najpresvedčivejších úloh. Napokon, ako v živote... A tak sa výbušná zmes divadelnej skúšky, sebatrýznivých analýz súkromia a výpadov do mučivých pocitov viny z neschopnosti zmeniť sa, či oslobodiť sa smerom do lepšej podoby seba, stáva „eintopfom“, v ktorom sa ako v pekelnom kotli varí súčasník. 

Autor Roman Polák poskytol režisérovi Romanovi Polákovi predlohu, v ktorej sa v letokruhovom princípe odkrývajú vždy nové vrstvy opúzdrenej všednosti rozháranej rodiny režiséra Jula, jeho troch dcér (vzdialená ponáška na Leara) a večného inventára ich obývačky a spálne, dramaturga Boba a milenca Sama. Princíp vpádu dobre známych legiend do všednosti divákovi predostrel autor ako palimpsystické hry s útržkami reality a útržkami klasiky. 

Obavy autora našepkali režisérovi, že divák nie je dostatočne súdnym partnerom. Aj preto nám všetko vždy vysvetlí. Ak nie naplno, aspoň čiastočne. Nielen čo sú to Kentauri, ale aj kto je Lear, Klára Zachanassianová, Erínye, či čo znamená katarzia. Na jednoduchej septicky odcudzenej scéne Vladimíra Čápa sa s pomocou jedného perzského koberca a troch vyhryznutých plôch zrkadiel, fliaš alkoholu a hŕby smetí odohrávajú všetky línie tejto skladačkovej hry na tajomstvo - všedný príbeh divadelného zákulisia, rodinné spory, ale aj mýtické zjavenia a príhovory stratencov – bezdomovkyne a jej syna, i prízrakov inej dimenzie – kentaurov.

Návratné motívy, medzi ktoré patrí nielen leitmotív kentaurov, ale aj varovania bludárov Herakla a Kláry (Herečky), len podčiarkujú presah do iných svetov, do iného vnímania banalít všednosti. Repetitívnosť týchto návratných motívov navyše vždy čoraz nástojčivejšie pripomína divákovi mementá každodennosti v presahoch do existenciálnych otázok.

Autor hry sýti svoj príbeh z viacerých zorných uhlov. Aj preto sa vymkol z bežnej produkcie slovenskej drámy doposiaľ najnástojčivejšie do nových dimenzií, nových podôb, než iné hry rokov tretieho milénia. Chvíľami akoby chcel vypovedať priveľa, hádam aj všetko, čo sa nahromadilo v autorovej skúsenosti divadelníka. Ale možno práve preto vyviazol zo všednosti a každodennosti banality súčasnosti. V tejto podobe svojej hry nadviazal na úsilia iného skúseného divadelníka, dramatika Karola Horáka.

Vo svojej koncentrovanej skúsenosti siaha zo zázemia divadelného sveta (skúška Dürrenmattovej hry ako zámienka pre odkrývanie charakterov) do otvorených groteskných deformácií reality. Vysmieva sa divadelníckej bezmocnosti tvárou v tvár premenám reálneho sveta, ktorý v súlade so švajčiarskym dramatikom hovorí o „podobe sveta zbaveného tváre“.

Divadelná podoba akoby bola pre tvorcu ešte náročnejšou úlohou, než literárna. Je to divadlo v divadle, kde postavu režiséra, hercov, dramaturga vidí Roman Polák až s cynickým odstupom. Ponúka divákovi realitu divadelného prostredia v ostrom röntgenovom ožiarení.

Nemilosrdne zvlečie dramaturga Boba priam do duševného striptízu a necháva ho pobiehať po scéne pričasto sporo oblečeného v povznesenom stave. Chcel ho skutočne premeniť na prototyp akejsi nižšej, dávno zlomenej bytosti, ktorá len v obranných pózach nachádza svoj záchranný pás pred totálnym sebazničením? Dramaturg ako bytosť všetkého schopná, akýsi človek do všetkých čias, či tzv. „splachovací“ produkt doby? Bytosť používaná a použiteľná za každých okolností. Matej Landl ho hrá práve v intenciách „ostrých strihov“ inertnosti. Podobne smiešno-smutnou postavou je aj Samo, večne zvlečený zo šiat, aby svojou nahotou len ešte viac podčiarkol úbohosť vlastnej figúrky v spleti nedorozumení. J. Kemka ho necháva bezradne postávať či pobiehať, aby divákovi pripomenul odolnosť bytostí, ktoré znesú všetko bez výhrad.

Ale ani Režisér v podaní hosťujúceho martinského protagonistu Jána Kožucha (v martinskom SKD sa zaskvel už v nejednej veľkej postave) nie je predstavený milosrdnejšie. Kožuchovo herectvo je odlišné, zvažuje a váži slová. Tu Polákova schopnosť sebairónie ponúka priam vyzývavo postavu režiséra ako človeka strateného vo svojich omyloch, groteskne uvzatého vo vlastných sebaklamoch, čo jeho predstaviteľ len sucho konštatuje.

Režisérove tri dcéry sú viac krutými Erínyami, než ponáškami na nehodné dcéry kráľa Leara. Szidi Tobias svoju najstaršiu dcéru Vieru drží v chladnom odstupe, kým Gabriela Škrabáková-Kreuz druhú dcéru Júliu s chuťou predstaví v jej frivolnosti, aby sa jej odrazu nezmyselne zlomila do bezradnosti. O čosi precíznejšie jej vývin postihla Lucia Fričová, ktorá dokázala predostrieť aj jej vnútornú rozporuplnosť, a tak sme spolu s postavou neustále útočnej Lucie (tretej dcéry režiséra Jula) s náznakmi nehy a oddanosti v podaní Lucie Gažiovej mohli jasne sledovať zatiaľ len čpejúcu osudovosť týchto troch postáv, ktorých ukotvenie v realite má jasné znaky presahu do širších dimenzií.

Celkom odlišnú líniu tvoria postavy stratených bytostí: Herkules a Matka. Sú to práve oni, kto je tým krivým zrkadlom reality. V podaní Lukáša Latináka a Zity Furkovej sa podarilo z týchto dvoch postáv a z celej línie mytologického mementa vytvoriť pravú esenciu zmyslu tohto viacdimenzionálneho príbehu. 

Autor sa dotkol nielen boľavých neriešených a nevyriešiteľných neuralgických bodov generácie otcov dnešných dospelých dcér, ale aj utajených skutočností, hodených do smetí, kam sú len načas ukryté, kým ich neoživí večne hlodajúce svedomie.

Roman Polák sa ako autor rozhodol pre tragigrotesku s podtitulom Scény o živote a smrti. Tragický konflikt a jeho neriešiteľnosť, tak ako v dedičstve antických drám, aj tu ústi k osudovému záveru, ktorý však režisér aj autor parodicky prisladí telenovelovým volaním po odpustení.

Akoby nám režisér chcel nahovoriť, že sa zľakol autorského riešenia. Alebo predsa len irónia a sebairónia dnešnej grotesknej doby plnej frašiek víťazí nad ťaživou „nezmyteľnou nezmyselnou vinou“ tak všadeprítomnou a neodbytnou. Ako napokon aj večný Herkules - upratovač smetí tohto sveta, ktorý zobral na seba (len náhodne?) údel iných. Dovoľte náhode, aby sa obrátila proti logike vecí, veď „paradoxu sa nemožno vyhnúť“, tvrdí Dürrenmatt. Aj o tom hovorí to jemné pradivo súčasnosti a jej banalít, minulosti a jej ťaživých preludov a transcendentálno-mytologických náznakov, ktoré sú len výzvami, ale na ktoré treba mať tie najjemnejšie senzory.

Postava Herca je do príbehu vsunutá ako mimochodom pohodené varovanie všadeprítomnej zreálnenej transformácie živej bytosti herca, pretelesňovateľa a stelesňovateľa – na podnikateľa. Toto úspešné pretelesnenie do biznismena je nielen módnym imidžom, ale priam akousi skúškou správnosti a vôľou k úspechu. Obchod s vlastnou dušou. Miro Noga bezduchosť a bezradnosť v postave Herca premenil na hľadanie a odmietanie riešení.

Veď aj režisér Julo, táto rozporuplná bytosť, sa vrhá do činorodosti, aby sa zbavil údelu divadelníkov potĺkajúcich sa históriou, „zanechávajúcich za sebou svoje zúfalé výkriky do tmy“ a vstupuje na dosky, ktoré znamenajú podnikanie. Hrá v ňom však len svoju hazardnú stihomamnú hru neúspešného hráča.

Roman Polák autor i režisér chce odpovedať na problémy našich čias aspoň svojím zhrýzavým výsmechom. Napokon každá z jeho postáv je len lúzerom... A kentauri sa oddeľujú, aby sa vrhli do večného bludného kruhu.
Hudobné motívy komponistky Ľubice Salamon-Čekovskej znovu vrátili scénickej hudbe na pôde Astorky jej pravé poslanie. Vyostrujú vnímanie a podčiarkujú motívy a situácie tak, aby divák plnšie vnímal autorské aj divadelné úsilie tvorcov.

Inscenácia Kentauri ponúka divákom priehrštie otázok bez odpovedí. A v tom je jej najväčšia sila. Ale aj v tom, že prekračuje rámec banalít do viacdimenzionálneho priestoru novej mytológie súčasnosti a komponovania drámy ako novej reality, ktorá chce osloviť súčasníka nielen jednoduchým „posolstvom“, ale predovšetkým zložitým obrazom o enigme dneška.

Inscenácia má vyrovnané herecké výkony, z ktorých sa vyhranili ako výnimočne pôsobivé predovšetkým kreácie Zity Furkovej a Lukáša Latináka, tých večných bludárov (v pôsobivých kostýmoch Simony Vachálkovej). Vrhajú svoju pravdu do tváre divákov, aby tak podčiarkli účinnosť Polákovej kompozície Scén života a smrti. 
A divák do poslednej chvíle nevie, kto sa s ním zahráva, či títo mystifikátori a blúznivci, alebo sám autor a režisér, alebo podoby údelu a jeho osudových metamorfóz.

Divadlo Astorka Korzo´ 90 svojou dramaturgiou otvára nový priestor pre súčasnú hru, oslovujúcu diváka nástojčivo a presvedčivo, ale aj vyzývavo. Aj pre túto viacznačnosť nasmerovanú k súčasnosti si netreba nechať ujsť príležitosť túto výzvu zažiť.

Publikované online: 15.12.2006

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.