Kedy spôsobuje „inakosť“ nenávisť a kedy bolí?

Vytlačiť

Scéna: Peter Janků
Kostýmy: Renáta Ormandíková
Hudba: Slavo Solovic
Réžia: Viliam Klimáček

Účinkujú:
Viktor: Viktor Horján
René, Skín, Smrť z Bergmanovho filmu: Csongor Kassai
Lila, Toaletárka, Doktorka: Zuzana Šebová
Hlasy: Roman Pomajbo, Tomáš Palonder

Premiéra 27. apríl 2012, Divadlo GUnaGU

Mutant je jedinec, ktorý sa vyznačuje istou genetickou zmenou a tá determinuje aj jeho fungovanie v rámci širšieho spoločenstva. Zvyčajne si pod týmto pojmom predstavujeme rôzne netvory či bytosti s negatívnymi vlastnosťami, ktorých je najlepšie sa zbaviť. Čo nám však hovorí fakt, ak týmto pojmom označíme dnes, v 21. storočí homosexuála? Práve tematikou homosexuality, jej intímnou ľudskou a všeobecnou  spoločenskou stránkou sa zaoberá vo svojej novej hre V. Klimáček.

Klimáček ako dramatický autor je známy tým, že do nášho domáceho kontextu prináša nové témy v podobe hier, ktoré sú istým spôsobom kontroverzné, ale len málokto ich v divadle tak trochu provokatívne aj pravidelne inscenuje. Sú to hry a témy vo svete pomerne módne, korešpondujúce s aktuálnymi dramatickými trendmi, zachytávajúce súčasné spoločenské fenomény, ako napr. au-pair, modeling, novodobá emigrácia, vplyv sveta megastórov a internetu či počítačových hier na životný štýl spoločnosti, alebo životný štýl rôznych pouličných „živlov“ (dílerov, mafiánov, prostitútiek a pod.). Vynikajúcim miestom na ich uvedenie je priestor malého podzemného divadla GUnaGU, ktoré vďaka svojej poetike spájania realistického s bizarným, vážneho s iróniou ponúka síce odľahčený, no o to komplexnejší pohľad na náš svet. Prostredníctvom malých výlomkov sa tu skladá absurdný obraz dneška, dnešného človeka v zajatí radostí i skľučujúcich zážitkov. Treba pripomenúť, že Klimáček po týchto témach nesiaha len pod vplyvom módnych trendov, ale je vynikajúcim pozorovateľom nevšedných typov ľudí, ktorí sa miešajú v zdanlivo uniformnom dave. Každý je nositeľom svojho skrytého vnútra a na povrch sa dostáva často len to, čo chceme vidieť.

Mutanti (posledný valčík v hoteli Kriváň) sú príbehom dvoch homosexuálov, ktorí žijú v spoločnej domácnosti, majú svoje spory, žiarlivostné scény i každodenný stereotyp. Jeden z nich je herec Viktor, umierajúci na rakovinu, ktorý zažil 5 minút svojej slávy v televíznej tanečnej súťaži. Tú mu pripomína už len vrece s plyšákmi vyvolávajúce pochybnosti, čo po ňom vlastne zostane... Druhý je René, ktorý rád varí, pozerá Bergmanove filmy, Jamieho Oliviera a chová domáceho miláčika pavúka Roba. Tento pár sa musí vyrovnať s mnohými ťažkosťami. Nielen s chorobou partnera, stagnujúcim vzťahom, ale aj s urážkami a atakmi zo strany anonymného okolia. Všetko sa začne meniť, keď do príbehu omylom vstupuje prostitútka, ktorá sa má stať matkou ich spoločného dieťaťa, čo otvorí celý rad vtipných situácií. Aby však príbeh nebol taký lineárny a zasadený do bežnej reality, narúšajú ho snové, čiastočne mysticky vyznievajúce výstupy Panny Márie, patrónky Slovenska, na hotelových toaletách, ktorá spieva operné árie a tancuje s Viktorom valčík.

Mužské postavy, mikrosituácie, v ktorých sa ocitajú, majú biografické črty hercov, ktorí ich stvárňujú a ich osobných skúseností. To je ďalším typickým prvkom Klimáčkovej tvorby – vybrať lokálne a postaviť to do veľmi autentickej všeobecnejšej roviny. V tomto prípade platí, že je dôležitejšie, čo a o čom postavy rozprávajú, než to, akým spôsobom. Text tak do značnej miery predurčuje aj divadelnú inscenačnú podobu, keďže jeho silnou stránkou je spontánny a informačne nasýtený dialóg. Nositeľom významov nie je budovanie obrazov, ale situácií, ktoré sú charakterizované vzťahmi postáv cez vypovedané. Z tohto pohľadu môžeme dnes Klimáčka označiť aj za autora skvelých konverzačných smutno–smiešnych hier, ktoré majú nesmierne pútavé názvy.

Súčasťou predstavenia je úvodné vystúpenie Csongora Kassaia v polohe hostiteľa, ktorý ešte pred začiatkom hry poprosí divákov, aby na dohodnutý povel hodili plyšové hračky prichystané na každom sedadle do herca Viktora Horjána. Je to trochu performatívny začiatok, pretože Kassai sa prihovára v kostýme Reného, avšak vystupuje civilne. To pri vedomí, že jeho postava má autobiografické črty, otvára zaujímavé otázky ohľadom štruktúry, ale aj divadelnej formy. Do akej miery ide o fikciu a kde už začína autenticita či navádzanie divákov na komornú, rodinnú náladu a spolutvorbu? Do akej miery sa stretávame s mimetickým modelom a kde začína sebaprezentácia? Všetci herci okrem Horjána, stvárňujú viacero postáv, čo dáva inscenácii zároveň nemalý šarm, pretože vystupujú do popredia prekvapivé kontrasty. Zuzana Šebová je prostitútka Lila (čítaj Lajla), toaletárka, Panna Mária a lekárka zároveň. Csongor Kassai je skín, gay René a Smrť z Bergmanovho filmu. S ostatnými postavami a motívmi, ktoré ich výstupy prinášajú, si režisér Klimáček poradil prostredníctvom reprodukovaných hlasov zo záznamu (napr. telefonáty, nadávky skínov).

Ocitáme sa na takmer prázdnej scéne (Peter Janků), uprostred nej sa nachádza jeden veľký kváder a malý stolík. Všetky výstupy sa odohrajú v tomto malom, členenom priestore, využitá je zadná časť javiska pod výklenkom zakrytým závesom, ako aj bočné strany javiska (tam sa varí). Kváder slúži ako posteľ, gauč, predvádzacie mólo (naň vystupuje ako na piedestál vo svojich výstupoch Panna Mária). Časť pred a za závesom je priestorom úniku zo situácií, snov a transcendentálnych zjavení, ktoré sú zároveň miestom toaliet. Spojenie vysokého z s nízkym posúva aj pomocou scénografie príbeh do bizarnej roviny, zároveň sa stretávame s nečakanými podvratnými významami.

Prvý výstup sa odohráva na toaletách v hoteli Kriváň, kam si príde Viktor odľahčiť. Toaletárka s výrazným stredoslovenským prízvukom ho spozná, urobí narážku na jeho sexuálnu orientáciu a vzápätí sa mení na sedembolestnú Pannu Máriu v žltých gumených rukaviciach, so šatkou na hlave. Táto rečová štylizácia a kostým posúva Máriu do roviny zvláštnej karikatúry, halucinácie zvestovania existencie iného sveta, možno predzvesť veľkých dianí na rozhraní života a zázraku. Plynulým prechodom z takmer operného Máriinho spevu do rapu sa dostávame do súčasnej reality v jednom malom byte.

Odohrávajú sa v ňom vzájomné strety Viktora a Reného, dopĺňané výrokmi narážajúcimi na aktuálne dianie na Slovensku, najmä to a v takom vyznení, aké nám prinášajú masmédiá (napr. Európa sa odráža odo dna, o čom svedčia aj zlacnené svrčky pre pavúka). Nastáva zvláštna konfrontácia súkromia a televíznej reality, ktoré sa prirodzene dopĺňajú. Viktor, oblečený celý čas v teplákoch a tričku, je kvôli rakovine i nenaplnenému súkromnému a pracovnému životu v depresii. Posedáva, polihuje, zviera plyšové zvieratko, takmer bez vášne bilancuje svoj život a partnerský stereotyp. Všetko dianie akoby rozohrávala postava Reného, oblečená v svetlých úzkych nohaviciach, bielej košeli a ružovom priliehavom pulóvri. Je oproti Viktorovi aktívny, stále vysáva a varí, pobehuje dookola multifunkčného kvádra, pripravuje dni kuchyne jednotlivých národov, sleduje TV programy, Bergmanove filmy a venuje až úzkostlivú pozornosť pavúkovi Robovi počas debát s ním. Partnerský život plynie normálne, ako u ktoréhokoľvek heterosexuálneho páru – výčitky, láska, podelenie úloh, protiklady, ktoré sa dopĺňajú – v povinnostiach, snoch i starostlivosti jeden o druhého. Nič zvrátené ani abnormálne, len sťažené spoločenskou konvenciou a limitmi, ktoré prináša spolužitie dvoch mužov.

Muži sú stvárnení na základe protikladov – Viktor (V. Horján) je teatrálnejší, afektovanejší v rečovom prejave, v pohybe statickejší, aktivitu prenáša do gest, ktorými čiastočne ilustruje homosexualitu, čiastočne ide o výraz typický pre jeho televízne vystupovanie. René (C. Kassai) je civilnejší, úspornejší v gestách, takmer bez rečovej štylizácie. Pôsobí dojmom usporiadanej a presne na báze naučených úkonov fungujúcej bytosti (rovnaké príchody, obehnutie dookola obývačky, kde-tu čosi uprace, pristaví sa pri pavúkovi, prisadne k Viktorovi). Má starosť o priateľa, chce sa vzdať sna novej kuchyne, aby sa mohol ísť Viktor liečiť k špecialistovi do zahraničia. No aj realizáciu tejto možnosti zahalil Klimáček režijne do podoby sna.

Zaujímavými narušeniami tohto usporiadania je vypätá žiarlivostná scéna kvôli pavúkovi, zvonenie telefónu, v ktorom sa ozvú hnusné anonymné urážky a veľmi agresívne slovné napadnutia, a scéna v hotelových WC, kde sa stretávame už s vystupňovaným násilím – bitkou a zastrašovaním zbraňou (skín ohrozuje Viktora len z pozície moci a chuti ublížiť). Láska k pavúkovi sa stane spúšťačom pocitu viny u Reného a žiarlenia u Viktora, ktorý ho chce dokonca povysávať. Pomocou krátkej anekdoty sa odkryjú skutočné vášne a city oboch partnerov, artikulujú sa problémy, ktoré ich trápia. Riešenie obaja vidia v spoločnom dieťati. Pavúk sa stane tiež spúšťačom vyznania, že nikto zo zúčastnených si homosexualitu nevybral, jednoducho je to geneticky dané. Tolerancia spoločnosti voči prirodzenosti podmienenej genetickou zmenou je však minimálna. Nespravodlivé obviňovanie, neakceptovanie, xenofóbia – to je veľké posolstvo tejto hry. Otvára sa aj otázka rodiny a možnosti vychovávať deti homosexuálnymi pármi.

Na scénu vstupuje cez internet objednaná žena, ktorá má dieťa vynosiť a porodiť. Jej príchod je dynamický, rozloží žehliacu dosku, vyberie z igelitky bielizeň a pri domácich prácach zisťuje informácie o svojich zákazníkoch. Pozície mužov sa menia: Viktor ožije a René stráca pevnú pôdu pod nohami, žiarli na ženu a neváha pokúsiť sa v kuchyni (za závesom) o samovraždu obesením. Aj táto tragicky vyznievajúca časť je však interpretovaná ako panoptikálna anekdota, komédia omylov.

Namiesto darkyne dieťaťa si muži do obývačky teda pozvali prostitútku Lilu (Z. Šebová), ale len veľmi postupne sa trojica dozvedá o pôvodnom pláne a ich skutočných identitách. Šebovej Lila je pragmatička, životom skúsená žena, ktorú zamestnanie pripravilo snáď na akékoľvek anomálie. Avšak tie sexuálne väčšinovej spoločnosti, zdá sa, nijako zvlášť neprekážajú. Počas prípravy na svoje „číslo“ ožehlí bielizeň pre seba i svoje dieťa, syna navštevujúceho cirkevnú školu, porozpráva svoj osud, priblíži spôsob práce. So suverenitou skontroluje vibrátory a sexuálne pomôcky najrôznejšieho druhu, oblečie sa do pracovného kostýmu. Šebová dbá na to, aby humor plynul len tak samovoľne, nekarikuje. Jej herecký odstup od prežívania a imitácie (viac konštatuje, než sa vžíva, neuchyľuje sa k zbytočnému zvýrazňovaniu konvenčných predstáv o prostitútkach) zabezpečil postave Lily viac než len ilustratívnu podobu, dodal jej rozmer ženy, nie povolania. Komika sa ťaží predovšetkým z rozporu medzi jej pragmatickým uvažovaním, konaním a pomerne exotickým odevom (čierne šaty, uprostred ktorých tróni veľký mužský penis, keďže pracuje pre homosexuálov). No je to práve prostitútka, stojaca na okraji spoločnosti, okrem toho pracujúca matka, starostlivo vychovávajúca svoje dieťa s najlepším vedomím a svedomím, ktorá sa zastane Viktora počas ďalšieho telefonického ataku. Zvláštny paradox: Prostitútka – matka – Panna Mária – toaletárka. Každá žena v tomto rade prejavila súcit, pochopenie a prijala inakosť. Spoveď prostitútky dopĺňa tiež celkový obraz inakosti predostretej v tejto inscenácii.

Záverečné rozhodnutie Viktora ísť sa liečiť prichádza neskoro. Príliš neskoro si obaja gayovia dokázali znova vyznať lásku a utvrdiť sa v tom, že chcú byť spolu ďalej, možno navždy. Príliš neskoro prišla milosť od Panny Márie, ktorá zostúpená na zem vyznala, že každý a v každej podobe je jej synom, príliš neskoro Viktor prosí o pomoc, priznáva hriechy a vnútorne sa očisťuje. Posledné zjavenie matky Božej je do značnej miery zbytočne parodizované. Zvýraznenie stredoslovenského akcentu, narážky na katolícku obec, cirkev, na vonkajšie znaky, ktoré každá pravá Mária má, na to, že sa zjavuje na miestach a v takej podobe, ako si každý zaslúži, retardujú možný katarzný účinok tejto scény. Samotný fakt, že Mária za zjavuje na toaletách v oblečení upratovačky, dodáva jej obrazu humorný akcent. Neochudobňuje to zároveň výklad o posolstvo zrovnoprávnenia všetkých ľudí pred čímsi „božím“, o to, že obetný baránok, a nazvime ho hoci sviatosťou, sa v metaforickom zmysle slova zjavuje často na dne špiny a nechceného odpadu. To by bola hodená rukavica aj farizejským postojom dnešnej spoločnosti, obzvlášť ak by sa pochopenie na tomto dne pre človeka a jeho mnohé podoby našlo. No zrejme šlo o ironický a veľmi smutný pohľad na takúto možnosť.

Hra v kocky o Viktorov život i možné šťastie Márie s Bergmanovou Smrťou v čiernom plášti s kapucňou vyznieva ako parafráza úvodu slávneho filmu, zároveň narúša v druhom slede fikciu zjavenia jej doplnením o prienik z filmovej reality. Nič viac, nič menej. Smrť vyhrala a po zábave z hry nasleduje Reného samota, smútok, bolesť za niekým, koho skutočne miloval, kto mu chýba a po kom ostali plyšové hračky, o ktoré sa stará. Posledný výstup, v ktorom René sedí na posteli, hrá dojímavá hudba, vysáva prach z plyšákov, je nesmierne citlivou scénou, prehovárajúcou o tom, že napriek všetkému nánosu aj „mutanti“ sú veľmi krehkí ľudia, schopní milovať rovnakým spôsobom ako heterosexuáli – prijímať sa v cite lásky i v odlišnostiach.

Elena Knopová

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 27.4.2012

Elena Knopová

Elena Knopová je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy CVU SAV (od roku 2015 jeho riaditeľka) a odborná asistentka na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vo svojom výskume sa zameriava na oblasť teórie súčasnej slovenskej a európskej drámy a divadla, teórie a dejín masmédií. Pravidelne publikuje vedecké štúdie najmä v časopise Slovenské divadlo, prednáša na významných medzinárodných, ale aj domácich konferenciách. Spolupracuje na rôznych projektoch s Divadelným ústavom Bratislava, Národným osvetovým centrom, slovenskými a českými profesionálnymi divadlami (členka porôt, kritických platforiem, dramaturgických rád festivalov).