KEDY JE TEN SPRÁVNY ČAS MEŠKAŤ? NO PREDSA PO 20 ROKOCH MANŽELSTVA!

Vytlačiť


PŮLDRUHÉ HODINY ZPOŽDĚNÍ


Preklad: Alexander Jerie, Milan Lasica, Scéna: Ivo Žídek, Kostýmy: Vlaďka Prudičová, Hudba: Marko Ivanovič, Réžia: Patrik Hartl
Obsadenie: Laurence: Daniela Kolářová, Pierre: Milan Lasica
Česká premiéra: 14. 6. 2007, v rámci Léta hereckých osobností 2007
Slovenská premiéra: 27. 9. 2007, Štúdio L+S Bratislava

Manželstvo bolo, je a zrejme aj vždy bude jednou z najdiskutabilnejších a tiež najkontroverznejších inštitúcií, ktoré vytvorila ľudská spoločnosť. Možno práve vďaka tomu je i nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre umelecké diela. Nielen osobné skúsenosti ale často aj bujná fantázia autorov prispieva k tomu, že manželstvo nadobúda nielen seriózny problematický charakter ale aj úsmevný či dokonca komický ráz.

A je dosť pravdepodobné, že absencia osobnej skúsenosti a s tým spojená aj neschopnosť prejaviť ani najmenší prejav úcty voči tejto inštitúcii, spôsobila, že len ťažko uveríte textu dvoch (relatívne) mladých autorov a ich snahe priblížiť útrapy a komplikácie v partnerskom zväzku, ako je nuda, stereotyp, pocit menejcennosti a premárneného života ako seriózne a riešenia hodné problémy našej spoločnosti. Namiesto toho vytvorili títo Francúzi vtipnú konverzačnú komédiu, ktorá svojím spôsobom odľahčí napätú atmosféru v partnerstvách, ktoré riešia podobné ťažkosti, no na druhej strane spôsobí, že manželia si ešte viac uvedomia realitu a tí, ktorých to ešte len čaká, sa musia čelom postaviť (ne)jasnej budúcnosti na spoločnej ceste životom. Možno je to príliš ostré odsúdenie, ale nemyslím si, že je fér postaviť sa k dlhoročnému spolužitiu muža a ženy ako k trápnemu predvádzaniu komických figúr. A predovšetkým v divadle.
Dramaturgia divadla L+S sa v ostatnej sezóne zamerala na komornejšie inscenácie, ktoré sa venujú stále aktuálnym témam, ako je partnerstvo (Malé manželské zločiny), zaradenie jednotlivca naspäť do spoločnosti a hľadanie si miesta v nej (Ja, Feuerbach), a to v duchu monodrám, len s tým rozdielom, že na scéne sa objavia dvaja herci. Inscenácia Půldruhé hodiny spoždění teda dokonale zapadá do tohto modelu nielen z formálneho ale aj obsahového hľadiska.

V réžii mladého českého režiséra Patrika Hartla sa na jednoduchej scéne odohrá epizóda zo života manželov Sansieuovcov, Laurence a Pierra, ktorí počas obsiahleho rozhovoru zisťujú, prečo už ich spoločný život nie je taký aký bol kedysi, prečo sa museli dostať do stereotypu, prečo jednému na druhom niečo prekáža a čo vlastne s tým mienia urobiť? Pripustiť si krízu vo vzťahu, ktorá je spôsobená oboma rovnako? Žartujete?

Scéna predstavuje na prvý pohľad obývačku priemernej domácnosti. Francúzsko z nej cítiť len vďaka veľkým dvojkrídlovým bielym dverám. Vôbec by ste nepovedali, že na nachádzate v byte na jednej z najlukratívnejších parížskych štvrtí a v rodine bohatého daňového poradcu. Hoci je pravda, že v prípade konverzačnej komédie nie je scénografický aspekt najpodstatnejší, predsa len ťažisko je na hereckých výkonoch. Myslím si však, že je nesmierne potrebné, aby scéna dokonale zodpovedala a naplnila obsah, myšlienku textu a tiež charaktery postáv. A preto je viac ako otázne, prečo tvorcovia inscenácie nevytvorili síce jednoduchý priestor, ktorý by však ihneď evokoval luxus, v ktorom postavy žijú. Pretože majetok a pohodlný život je jedným z dôvodov sporu medzi Pierrom a Laurence.

Inscenáciu charakterizuje slovo, ale jemne ironicky ladená komédia si priam žiada hudobnú súčasť, ktorá by dotvárala, respektíve uzatvárala jednotlivé tematické celky rozhovoru o spolužití manželov. Šarmantná a veselá šansónová melódia v úvode je totiž natoľko príjemná a zodpovedajúca atmosfére, ktorú inscenácia vyvoláva, že je nesmierna škoda, že už žiadna hudba ďalej nezaznie.

Najväčšou devízou inscenácie je herectvo Daniely Kolářovej a Milana Lasicu. Tí vytvorili na minimalistickom priestore a počas pomerne krátkeho času dokonale zladený manželský pár. Neprekáža ani česko – slovenský text, hoci miestami sú Lasicove repliky až príliš uštipačné a akosi príliš typické pre jeho inteligentný humor, čo má za následok, že sa môže stať, že na javisku nestojí postava Pierra ale postava Milana Lasicu. Napriek tomu však vytvoril plastický obraz pomaly starnúceho muža, ktorý nedokáže nájsť pochopenie pre frustráciu manželky a vďaka egoizmu a patriarchálnemu videniu sveta, spoločnosti a aj vlastnej rodiny, nepovažuje riešenie manželskej krízy za dôležitejšie ako návštevu obchodného partnera. Svoju manželku síce akceptuje a v podstate rozumie jej melancholickým náladám, ale pozná hranice únosnosti, teda hranice vlastnej prílišnej zainteresovanosti.

Daniela Kolářová nestratila nič zo svojho dievčenského šarmu a napriek veku (veď každý starne) na javisku vidíte tú istú mladú študentku Doubravku z komédie Léto s kovbojem. Jej prejav, reč aj gestá naznačujú, že Laurence je moderne zmýšľajúca žena, ktorá v sebe nezaprie bohémskosť umelca, predovšetkým počas scény kedy oblečená v bielej širokej tunike prinesie na javisko rebrík a vlastnými rukami maľuje obraz. Jej postava si v jednom momente jednoducho uvedomí, že už ju nebaví pretvárka na návštevách, automatické súhlasy na čokoľvek, vie, že zostala bez detí, stala sa babičkou. Tým sa dostáva do rozporu s tradíciami, chce totiž zmeniť svoj život, má to však zmysel, keď je z nej už „babička“?

Rozohráva hlboký vnútorný monológ o svojom živote, o tom, čo a či vôbec v ňom niečo dosiahla. Kolářová cez striedanie pokojných až harmonicky pôsobiacich pasáží s expresívnymi až hysterickými návalmi dokazuje, že v živote ženy nastanú zmeny, ktoré musí prijať dobrovoľne, avšak tiež zmeny o ktorých môže rozhodovať sama bez ohľadu na vek, okolie a predovšetkým rodinu.

Milan Lasica a Daniela Kolářová sú v postavách Laurence a Pierra miestami rovnocennými partnermi, ktorých dialógy nadobúdajú vysoko emotívny a jedinečný zážitok, ale bohužiaľ vyskytnú sa i nešťastné pasáže inscenácie, počas ktorých ich herectvo naberá na irónii, sarkazme a prehnanej snahe o humorné situácie natoľko, že zrazu vidíte súťažnú hru malých detí o miesto na pieskovisku.

Inscenácia Půldruhé hodiny spoždění je dôkazom, že spolužitie muža a ženy je plné starostí aj radostí, že prechádza mnohými ťažkými skúškami a krízami. A stačí sa nad nimi len pousmiať? Alebo....

Publikované online: 27.9.2007

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.