Keď veríš, nájdeš to, čo hľadáš

Vytlačiť

Preklad: Juraj Andričík
Dramaturgia: Ivan Sogel
Scénografia:
Marika Wojciechowska a.h.
Hudba:
Norbert Bodnár a.h.
Asistent réžie:
Peter Creek Orgován
Réžia:
Jacek Malinowski a.h.

Účinkujú:
Rytier:
Juraj Fotul
Kôň:
Peter Creek Orgován
Drak, Čarodejník, Traja zločinci:
František Dolejší
Kráľovná, Myš, Starý strom, Čarodejník:
Erika Molnárová / Nicole Dubjaková

Premiéra: 28. septembra 2012 v Bábkovom divadle v Košiciach

Súčasná poľská literatúra a dráma, ktorá bola tohto roku prezentovaná aj na Novej dráme v rámci projektu Focus Poľsko, je útočná, trefná, reflektujúca problémy všetkých sociálnych skupín, zachytáva jazyk, konanie, myslenie ľudí, ktorí sa ocitli na periférii spoločnosti, neštíti sa vulgarizmov, násilia, sexu, no zároveň je veľmi citlivá, hĺbavá, melancholická, metaforická, plná básnických obrazov a výrazov, senzitívna voči minulosti. Divadelníci i polonisti sa vždy tešia na predstavenia poľských divadiel na Divadelnej Nitre či v Poľskom inštitúte. Vždy sú výtvarne naplnené nápadmi, scéna, kostýmy dýchajú atmosférou, herci nás učia o tom, čo je poctivé divadlo. Poľské bábkové inscenácie sú zase koncertom bábkarskej virtuozity. Práve preto sú študenti Katedry bábkarskej tvorby na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení najčastejšie posielaní, v rámci projektu Erazmus, na poľské vysoké školy. A práve výtvarnosť, metaforickosť, číru bábkovosť sa podarilo poľskému tímu priniesť na východné Slovensko, na javisko Bábkového divadla v Košiciach.

Marta Guśniowska sa malému košickému divákovi predstavila veľmi úspešnou inscenáciou O bračekoch, sestričkách svätého Františka (premiéra: 11. 2. 2011, réžia: P. Nosálek, scénografia: E. Farkašová), ktorú mohli divadelníci vidieť na viacerých medzinárodných festivaloch. Táto mladá poľská dramatička pôsobí ako dramaturgička v bábkovom divadle v Białystoku. Je laureátkou viacerých súťaží v písaní súčasnej drámy (najviac cien dostala za drámu pre deti a mládež) a jej hry sa hrávajú na poľských i zahraničných javiskách. Najviac ju však baví písať rozprávky pre deti, vymýšľať si postavičky, zabaviť sa, no nájsť si v nich aj posolstvo. Inšpirujú ju ľudia, ktorí okolo nej prechádzajú. Literárny kritik Janusz Taranienko jej tvorbu pre deti charakterizoval prívlastkami: „(...) hra s konvenciou, nezvyčajná inteligencia a ľahkosť slova, zábava v logike, vo filozofii (...).“[1] Marta Guśniowska prináša do detskej dramatiky nový pohľad na hrdinu, pozerá sa naňho z nového uhla, čím sú jej hry prekvapujúce. Čarodejník, ktorý nevie čarovať, len si vymýšľa, krvilačný netopier, ktorý je vlastne prezlečenou malou milou myškou... jej pohrávanie sa s archetypmi je zábavné a smeje sa nielen dieťa, ale aj rodič vychovaný Dobšinského rozprávkami. Jej metaforický jazyk mení drámu na lyriku. Z rozprávky sa stáva báseň. Hra O rytierovi bez koňa, no aj spomínaná hra O bračekoch, sestričkách svätého Františka, sa okamžite stali súčasťou repertoáru nielen poľských bábkových profesionálnych, kamenných, ale i súkromných divadiel (Divadlo Maska v Rzeszowe, Opolske Divadlo Lalki i Aktora, Divadlo Lalki i Aktora v Wałbrzychu, Divadlo Baj vo Varšave, Divadlo Groteska v Krakove, Divadlo Banialuka v Bielsko-Białej, Divadlo Vaskakas Bábszínház v Győri). Obe hry sú na Slovensku inscenované prvýkrát, práve v Bábkovom divadle v Košiciach.

Hra O rytierovi bez koňa je klasickým rozprávkovým príbehom o hrdinovi, ktorý je iný, líši sa od rytierov, a preto sa cíti menejcenný a musí sa vydať hľadať svoje šťastie, pocit naplnenia. K tomu mu chýba to najzákladnejšie, to, čo nesmie chýbať správnemu bohatierovi – kôň. Jeho pocit vystihuje text pesničky z košickej inscenácie:

Ach, nešťastný som, srdce stoná
a veľmi mi je zle,
veď všetci majú svojho koňa,
len ja sám, ja sám nie.
Oči mi stále slzy ronia,
veď osud skúša ma.
Má každý rytier svojho koňa,
nemám ho iba ja...

Zo slovenských rozprávok sa nám núka Popolvár, ktorý, na rozdiel od svojich bratov, nemal koňa, a práve preto sa mu vysmievali. Ostal mu len starý, zabudnutý koník v stajni, ktorý však, ako vieme, bol zázračný a práve on mu pomohol zachrániť princezné od drakov a temného rytiera (inscenácia Popolvár najväčší na svete je súčasťou repertoáru Bábkového divadla Žilina). M. Guśniowska doplnila hlavnú dejovú linku o hľadaní priateľa o malé samostatné príbehy iných postáv (myška, ktorá túži, aby sa jej niekto zľakol, hladný drak, čarodejník, lúpežníci), ktoré tiež majú vlastné problémy. S tými sa rytier stretáva na svojej ceste. Ten istý problém má aj kôň v susednom kráľovstve, ktorému zase chýba pán a kamarát a stále sa mu štikúta. Zdoláva tú istú cestu, až sa nakoniec šťastne nájdu a rytier si tak konečne môže odviesť princeznú. Text ponúka základnú tému, s ktorou sa divák stotožní, a práve preto napäto sleduje putovanie hlavnej postavy. Téma outsidera a hľadania druhej polovičky sa nachádza vo viacerých rozprávkach (Škaredé káčatko, Bledomodrý Peter, Knork a i.). Hru do slovenčiny preložil Juraj Andričík.

Spomínaná výtvarnosť poľských inscenácií bola najväčším prínosom. Text M. Guśniowskej dotvorila, podľa mňa aj povýšila, mladá poľská scénografka Marika Wojciechowska. Táto výtvarníčka má za sebou viac ako štyridsať kolektívnych expozícií z oblasti maliarstva a scénografie v Poľsku a zahraničí. Spolupracuje s viacerými divadlami a v roku 2011 získala ocenenie Zlatá maska za najlepšie predstavenie sezóny, za inscenáciu Kocúr v čižmách v Divadle Arlekin v Lodži. Pre inscenáciu O rytierovi bez koňa navrhla scénu, bábky a kostýmy. Je to jej prvá spolupráca so slovenským bábkovým divadlom.

Scénu, orámovanú dreveným portálom pripomínajúcim marionetové divadlo barokového typu, tvorí stará pracovňa, v ktorej je masívny drevený písací stôl, knižnica plná hrubých kníh, obraz idylickej krajiny, čalúnené kreslo. Tieto komponenty sú využívané v jednotlivých obrazoch a nič iné sa na scénu neprináša. Knižnica je variabilná, slúži ako prechod (dvere), ako paraván na vodenie bábky a vykrytie bábkoherca; police ako stupienky na chodenie bábky, okno. Dá sa otáčať, ale aj vysúvať do priestoru. Po jej otvorení vidíme vzadu horizont, na ktorom je maľba prírody. Všetok spomenutý nábytok má uľahčiť vodenie bábok. Na kreslo si sadá herec a naňho bábka rytiera. Zároveň slúži kreslo ako úkryt. Obraz je využívaný na scénu, keď sa rytierovi prihovorí strom, ktorý mu chce pomôcť. Pomocou baterky sa presvieti obraz, na ktorom je strom, a herečka k nemu priloží hlavu, čím má divák pocit, že na obraze vidí rozprávajúci strom. Naskladané knihy využila scénografka na vežu, v ktorej čaká netrpezlivá princezná na svojho princa. Princeznú vytvorila M. Wojciechowska z obrazu, v ktorom je otvor na hlavu herečky. Všetky prestavby nábytku sú jemne nasvietené malými svetielkami a lampášikmi, ktoré si herci donesú, a pri tomto tlmenom svetle vytvoria nový priestor pre hru.

Bábky, manekýni, sú rytier a čarodejník. Výtvarne dopĺňajú scénu. Rytier má veľkú hlavičku podobnú dieťatku, pôsobí veľmi nevinne. Na sebe má historický odev s bielymi pančuškami. Bábka koňa je inšpirovaná detskou hračkou koníka na kolieskach. Má pohyblivú hlavu, ktorá sa dá i odobrať. Bábka myšky je vodená len čempuritou. Ďalšie postavy sú vytvárané kostýmom a maskou.

Kostýmy hercov sú jednoduché, poňaté historicky, no nerušia. Sú podkladom pre ďalšie vrstvenie. Na ne si herci postupne dávajú doplnky, časti oblečenia (napr. krinolína), vďaka ktorým sa menia na zbojníkov, zvieratká, magické bytosti.

Nádych historicity, zašlej minulosti, ktorý určuje scénografiu, nám navodzuje dobu rytierstva, romantických románov o hrdinstve či naivnosti Dona Quijota a jeho vysnívanej Dulciney.

 

Hudobná zložka je veľmi nápomocná textovej. Pesničky predeľujú jednotlivé obrazy a opakujú videné. Norbert Bodnár je košickému publiku známy. Jeho skladby sme mohli počuť v inscenáciách Nevesta myška (réžia F. Dolejší), Aucassin a Nicoletta (réžia K. Brožek), Pinocchio (réžia P. Musilová), Zažmúročko (réžia P. Uher) a i. Režisér pridal práve hudobnou zložkou inscenácii nadstavbu. Herci v rámci jednotlivých pesničiek parodujú spevákov, ich patetické prežívanie emócie, prácu s intonáciou, poruchy mikrofónu, meškajúci playback. V niektorých skladbách to pobavilo, no viac to uškodilo. Práve piesne „zboru“ majú navodiť atmosféru ďalšieho obrazu alebo dokončiť tú z predchádzajúceho. V tomto prípade parodická interpretácia, sarkazmus, výsmech nie sú vhodné, do detského sveta ešte nepatria. Potvrdzujú to slová piesne stromu:

Keď v tebe otázky blízke sú stonu,
jedna stále sa ti sní,
neváhaj, vždycky sa opýtaj stromu,
stromy odpovedia ti.
Keď pochybnosť trápieva k tomu,
v noci ťažké mory máš,
neváhaj, vždycky sa opýtaj stromu,
stromy odpovedia zas.
Keď chceš žiaľ vyspievať a hocikomu,
čo sa slzou pečatí,po múdru radu sa vyber hneď k stromu,
stromy odpovedia ti...

No práve v tejto krásnej piesni sa herečke pokazí mikrofón, takže prestane spievať, no pieseň stále ide na playback, do ktorého sa potom herečka snaží, neúspešne, napasovať. Zrušilo to textom navodenú atmosféru, vyvolalo zmätenie a potlačilo do úzadia význam slov. Potom sa natíska otázka, o čo tvorcom pri hudobnej zložke išlo – o nenápadné prestavby, kabaretné čísla, či samostatné herecké etudy hercov, ktoré sa dajú použiť v rámci zábavného programu pre zamestnancov divadla.

Herecký súbor košického bábkového divadla sa opäť ukázal zdatný spevom, činoherne, no slabý bábkovodičsky. Herec Juraj Fotul sa chopil postavy rytiera veľmi šikovne. Dal pátos do slova i pohybu. V niektorých pasážach tak až prekryl akcie iných hercov. No jeho postava bola jednoznačne najprecíznejšie vystavaná. Pri postave koňa bol Peter Creek Orgován (neviem, či išlo o zámer režiséra alebo vklad herca) ako herec často dominantnejší než bábka. Hlava koníka bola statická, nedoanimovaná, a tak, samozrejme, lákal viac jej „vodič“. Niekedy sa dokonca na bábku pozabudlo alebo bola len rekvizitou v rukách herca. František Dolejší a Erika Molnárová (alternuje Nicole Dubjaková) veľmi dynamicky dopĺňali hlavnú dvojicu protagonistov. Vyhrali sa so svojimi postavičkami a bolo vidieť, že ich to baví. Práve chuť zabávať a zabávať sa bola v tejto inscenácii veľmi cenná, a to sa prenieslo aj na diváka. Škoda len tých nepresností či nejasností pri vodení bábok.

Režisér Jacek Malinowski sa v tejto divadelnej sezóne stal novým riaditeľom Bialystockého divadla bábok. Predtým pôsobil ako režisér a umelecký riaditeľ v Divadle Maska v Rzeszowe. Má za sebou veľa zaujímavých bábkových i činoherných inscenácií prevažne v Poľsku, za čo bol niekoľkokrát ocenený (je trojnásobným nositeľom ceny Atest ASSITEJ). Inscenáciou O rytierovi bez koňa sa na Slovensku predstavuje prvýkrát. J. Malinowski priviedol do Košíc celý inscenačný tím, vďaka ktorému sa na javisku predviedla poľská dráma v celom svojom šate i so svojským pohľadom na vec, so svojským humorom, názorom, ktorý nemusí slovenský divák oceniť. Čo ale oceniť treba, je tvorivé zanietenie hercov a radosť z hry. Príbeh o rytierovi, ktorému chýba kôň, orámcovali inscenátori spisovateľom, ktorý v úvode vymýšľa vo svojej pracovni nový príbeh. No v závere sa k tomu už nevrátili. Do príbehu odohrávajúceho sa v časoch princov a princezien vložil súčasné reálie, ako je používanie navigácie či vyfotografovanie sa po skončení inscenácie. Herec zároveň vyzýva divákov, aby si za jedno „euri“ kúpili túto fotku v pokladni.

Každý z nás hľadá svoju druhú polovicu, priateľa, s ktorým sa môžete o všetkom porozprávať, ktorý vás vypočuje a poradí, ktorý vás podoprie, keď už nevládzete. Košické bábkové divadlo takých našlo a hneď troch – výbornú dramatičku, ktorá prináša na javisko bábkových divadiel mladý, veselý pohľad na konvenčnú rozprávku, tvorivú scénografku, maliarku s vkusom a estetickým cítením a režiséra so zmyslom pre humor. Nech toto priateľstvo vydrží čo najdlhšie, lebo Košičanom viditeľne prospieva.

Barbora Zamišková



[1] Rozhovor pre TV Białystok v roku 2008.

 

Publikované online: 28.9.2012

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.