Keď sú herci natoľko odporní, až sa vám začnú páčiť

Vytlačiť

Dramaturgia: Daniel Púll
Scéna a kostýmy: Ema Teren
Svetelný dizajn: Jozef Miklós
Produkcia: Martina Agricolová
Réžia: Ingrid Timková

Účinkujú:

Plukovník: Robert Roth
Pobočník: Daniel Fischer
Experti: Lukáš Pelč a Marta Maťová 

Premiéra 6. október 2014, Štúdio 12

 

Štúdio 12 malo donedávna (ak si odmyslíme inscenácie z projektu Mliečne zuby) vo svojom repertoári už iba tretiu sezónu reprízovanú inscenáciu 5chalanov.sk v réžii Adriany Totikovej. Po novej októbrovej premiére však do repertoáru pribudol titul, inscenácia dramatického textu Egona Bondyho Návšteva expertov v réžii Ingrid Timkovej. Obe inscenácie prepája zobrazenie násilia v štylizovanej podobe. Text Návšteva expertov sa v Timkovej réžii dostal na Slovensku vôbec prvýkrát na divadelné javisko. 

Dramatický text jednej z najvýraznejších osobností nielen československého prostredia, prozaika, poeta, filozofa Egona Bondyho (ktorého percipienti buď zatracujú, alebo obdivujú), predstavuje navonok absurdnú situáciu spoznania najbrutálnejšieho spôsobu mučenia, v ktorej sa stretávajú štyri postavy – dvaja domáci (Plukovník a Pobočník) a dvaja návštevníci (Experti). Jedným z dôvodov príchodu Expertov je informácia o atentáte na prezidenta hostiteľskej krajiny. Počas návštevy sa „ľudské“ bytosti postupne odhaľujú ako beštiálne zvery. Prežívajú slasť z rôznych obdôb mučenia, nekontrolujú svoje pudy. Ich konanie samozrejme podporujú litre alkoholu (ten nebol cudzí ani Bondymu a býva bežnou súčasťou koloritu rôznych prostredí). Je veľmi pravdepodobné, že Bondy pri písaní dramatického textu vychádzal z osobnej skúsenosti – z jeho pokusu o emigráciu do Rakúska, počas ktorého zažil neobyčajné príhody v spojitosti s francúzskou tajnou službou. Tej ponúkol, že uskutoční atentát na najvyšších sovietskych predstaviteľov. Ďalej je známa aj jeho spolupráca s ŠtB. Dramatický text (rovnako i inscenácia, najvýraznejšie prostredníctvom výtvarnej zložky) naznačuje, že štátom organizované mučenie ľudí je minulosťou, uzavretou pádom socializmu. Pri interpretácii zobrazeného príbehu však v texte i inscenácii veľmi jednoducho nájdeme nevľúdne prepojenia so súčasnosťou.

Timková s tvorivým tímom inscenovali Návštevu expertov v čase, keď „najdemokratickejšia“ krajina sveta, Amerika, odtajňuje na nátlak rôznych skupín (napríklad držiteľov Nobelovej ceny, organizácie Amnesty International) v decembri 2014 dokončenú súhrnnú správu s rozsahom štyristoosemdesiat strán (originál má šesť tisíc strán) o krutých praktikách CIA pri vypočúvaní podozrivých teroristov. Je mrazivé, že v 21. storočí jestvujú po celom svete základne, v ktorých tajní agenti zversky, bez dôkazov, ničia ľudí. Napríklad jednou z praktík je „waterboarding“, takzvané simulované topenie. Táto metóda sa používala už počas vyčíňania španielskej inkvizície v 14. storočí. Pri „waterboardingu“ je podozrivá osoba priviazaná k stolu alebo drevenej doske. Agent, ktorý vypočúva, má pomocníka, ktorého úlohou je liať vodu cez uterák alebo celofán na nos a ústa mučeného, čo sťažuje dýchanie a navodzuje pocit topenia sa (k utopeniu nedochádza). Otrasné je, že Američania ešte aj v roku 2009 označujú tento spôsob ako „prínosný zdroj informácií“.

Timková sa však pri inscenovaní nepokúšala o žiadne násilné aktualizovanie. V súvislosti s jej konceptom si ideálne zvolila i divadelný priestor pre inscenáciu – Štúdio 12, ktoré je súčasťou budovy Divadelného ústavu (niekdajšieho Slovenského rozhlasu), architektonickej pamiatky. Štúdio 12, napriek tomu, že ponúka priestor na inscenovanie súčasnej drámy, nie je moderným kultúrnym centrom a roky jeho existencie sú priam „cítiť vo vzduchu“. Timková v spolupráci so scénografkou a kostymérkou Emou Teren vytvorila prostredie Návštevy expertov, ktoré čo najviac evokuje socialistické časy. Javiskový priestor je zbavený baletizolu, ponúka výlučne prestarnuté drevené parkety, v kombinácii s dvomi stĺpmi v priestore (tie sú pre mnohých divadelníkov jednou z najväčších nedostatkov priestoru), ktoré pri inscenácii Návšteva expertov vôbec neprekážajú, dokonca jeden je jednoducho využitý na zavesenie obstarožnej kovovej lekárničky. Tá predsa nesmie chýbať na žiadnom pracovisku. Scénografka rovnako ako lekárničku použila aj ďalšie dobové rekvizity: napríklad dve truhlice, v ktorých sú ukryté expertné metódy mučenia, ešus či obyčajné biele otáčavé stoličky, ktoré symbolizujú až lekársku sterilitu prostredia. Minimalistickú scénu, ktorá ponúka dostatok priestoru hercom, v zadnom pláne tvorí aj plátno, pomocou ktorého herci prezentujú tieňohru. Výtvarná zložka inscenácie je čistá, v jemne historizujúcom ladení, aj herci sú odetí v dobových kostýmoch. Svetelný dizajn Jozefa Miklósa zintenzívňuje sterilnú, hororovú atmosféru inscenácie.   

Timková ako režisérka si do inscenácie zvolila hercov, ktorí sú zaujímaví už typovo, a majú skúsenosti s hereckým budovaním charakterov šialencov, psychopatov. Text interpretovala ako čiernu grotesku, z čoho pramení preexponované zveličovanie hercov, ktoré dominantne charakterizuje inscenáciu. Timková viedla hercov k realistickému zobrazeniu vzájomných animálnych súbojov, odohrávajúcich sa najmä v prednom pláne scény, ktorým kontrujú predovšetkým Fischerove tieňohry. V nich vtipne imituje najznámejšie postavy vrahov z hororových príbehov. Timková absolútne stavila na herecké umenie, ktoré musí diváka zaujať – na hereckú drsnosť, krutosť a násilie, zakaždým so štipkou posmešku. Toto režisérkino zameranie na herectvo, ktoré dominuje, zvýrazňuje aj nepoužitie akejkoľvek hudby, ktorá by mohla napríklad v mizanscénach Fischerových tieňohier už v prvých tónoch signalizovať atmosféru situácie. Jediný technický zvukový element inscenácie je použitie šumu generátora, ktorý ilustruje imaginárne premietanie diapozitívov zobrazujúcich vývoj metód mučenia, teda „vedomosti z oblasti útrpného práva“.

Jediné, čo je možné Timkovej vyčítať, je snáď naliehanie na vysokú hereckú štylizovanosť negatívneho konania postáv, čo uberá hercom z možností ich hry s postavou, gradovaním jej charakteru.  

Pri postavách Plukovníka a Pobočníka je ľahko poznať, že Roth s Fischerom si s nadhľadom a iróniou svoje postavy užívajú.

Inscenáciu rámcujú Fischerove výstupy, počas ktorých sŕka z ešusu pokrm. Až v závere inscenácie prezrádzajú zložky pokrmu masochizmus postavy. Postava Pobočníka v podaní Daniela Fischera predstavuje človeka, ktorý sa v prítomnosti neznámych ľudí (avšak len keď vie, že trpia podobnými úchylnými radosťami) snaží správať spočiatku ako úslužný občan (hosťom poslušne núka kávu), podriadený Plukovníka. Svoje abnormálne správanie však už v mizanscéne, v ktorej javiskové svetlo odtají časti končatín na scéne (noha, pohlavný úd), nedokáže udržať pod kontrolou. Roth s Fischerom vytvoria pomocou mimiky a gest krátku, avšak výrazne vtipnú hereckú etudu rýchleho zachránenia situácie. Pri Fischerovom kontakte s končatinami však nastáva v jeho postave intenzívne pnutie, túži zlomiť nohu, na čo reagujú všetci prítomní jasne čitateľnou rečou tela – „zle robíš!“ Pobočníkovu deviáciu snáď najintenzívnejšie Fischer prezentuje vo výstupe nasledujúcom po odhalení obsahu truhlíc, keď po dlhšom čase zazrie pohlavný úd, časť okrájanej polomŕtvoly. Reaguje absolútne úchylne s opakovaním repliky „Chceš papu? Od tatu?“, popri ktorej pohybom imituje súlož. V tom okamihu reaguje najhumánnejšie Expertka v podaní Maťovej, ktorá na Pobočníka zaútočí. To však Pobočníka ešte viac rozzúri a je odhodlaný mučenie vykonať aj na dvoch Expertoch. Fischer si odchádza za plátno po svoje náradie, uložené v kufríčku. Pokým si obzerá obete a hľadá vhodné náradie, Expert v podaní Pelča vystupňuje svoje slizké správanie, ktoré načal žraním haldy šunky, jej vypľúvaním (čo imituje zvuky, ktoré náradie vydáva pri práci), až do násilného obcovania s Expertkou – Maťovou.

Kúzelné je aj Fischerovo konanie v tieni Plukovníka, často sa aj chystá povedať nejakú vlastnú myšlienku, no napokon vždy iba vysloví: „Doplním kolegu“, a doleje mu pohárik alkoholom. Dolievanie nasleduje po odnesení častí mŕtvoly do zákulisia, kde sa im chvíľu venoval, a potom sa vracia s krvou na tvári. Na to reaguje Roth ako Plukovník a posunkami mu naznačuje, nech si ju nenápadne zotrie. Rotha, i keď v postave nadriadeného šialenca, neopúšťa jeho charizma, dokonca je na okamih aj romantický, pri prvotnom, grotesknom zvádzaní Expertky.

I keď herci prezentujú postavy realisticky, sú voči sebe agresívni, Pelč ako Expert znásilňuje Maťovú – Expertku, všetci sú výrazne opití, no zabíjanie, kontakt s krvou na scéne nevidno – je ukryté za plátnom a divákom sprostredkované pomocou tieňohry.

Všetky štyri postavy prostredníctvom konania vyplývajúceho z ich charakterov predstavujú zvrhlé, miestami úchylné, nenávistné ľudské tvory. Herci ich stvárňujú natoľko odporne, všetky masakre vyhrávajú s obrovskou rozkošou, až sa vám v konečnom dôsledku začnú páčiť.

V aktuálnych interných produkciách Štúdia 12 je aj zaujímavé sledovať, akými prostriedkami pristupujú ženy, režisérky, k interpretácii násilia, deviácií. Čo všetko dokážu odokryť na javisku, nakoľko pracujú s realizmom na scéne, nakoľko s metaforou. Neustále vypredané hľadisko pri reprízach inscenácie 5chalanov.sk a Návšteva expertov však jasne potvrdzuje, že percipientom nenávisť a teror vyhovuje, že ich baví. 

Publikované online: 25.7.2015

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre  súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.