Keď sme zvedaví na slová

Vytlačiť

Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna: Jozef Ciller
Kostýmy: Jana Hurtigová
Hudba: Dano Heriban
Réžia: Viliam Hriadel

Osoby a obsadenie:
Kolombína, Ježko, Líška: Nadežda Jelušová
Trufaldína, Korytnačka, Mesiacova mať: Eva Gašparová
Harlekína, Mesiac, Bocian: Lucia Jašková
Carlo, Pes, Krajčír, Jupiter: Dano
Obnovená premiéra: 27. novembra 2009 v Štúdiu Slovenského komorného divadla Martin

Divadelná rozprávka pre deti Róberta Mankoveckého - Zvedavá rozprávka v réžii Viliama Hriadela - je príbehom, ktorý sa obracia na zmysel pre hru, radosť z tvorivosti a cit pre správne a spravodlivé tak u dieťaťa, ako aj dospelých. V jej základe totiž stojí bájka, ktorá je veľmi funkčne prepojená so slovnými hrami, pomocou ktorých sa základná dejová línia rozprávky vytvára. Základ hier so slovami tvorí ich doslovné chápanie, ktoré hlavní aktéri inscenácie aj fyzicky ukazujú (realizujú) v nespútanom gejzíre nápadov a vynaliezavosti. Deti i dospelí pri Zvedavej rozprávke majú možnosť učiť sa mnohému. Na jednej strane nielen radosti z hravého doslovného narábania so slovami, nie menej dôležitou vecou je aj možnosť, a to prostredníctvom múdrosti bájok, uvedomiť si, že konanie iba v slovách je nedostačujúce, pretože ako také neobsahuje všetky súvislosti a dôsledky, ktoré sú so životom, a teda aj so slovami späté. Zákony etiky života a všeplatnej spravodlivosti pomáha v rozprávke odhaľovať práve jazyk bájok. A to nielen divadelným ukazovaním významu typu postáv a postavičiek, ktoré v nich vystupujú, ich smiešnymi až groteskne vyznievajúcimi túžbami, márnymi a nezmyselnými snaženiami, obyčajnými a zvedavými otázkami, ale hlavne iným (kontextovým) narábaním s významom slov formou múdrych ponaučení, ktoré sú vždy jadrom hry bájok so slovami.
Martinská Zvedavá rozprávka stojí na troch Ezopových bájkach - o Jupiterovi a korytnačke, o Líške a bocianovi a o Mesiaci a jeho materi, ktoré v rámci slovného zápolenia na tému: aké sú slová a prečo je to tak, hravým a miestami až klaunsky rozverným spôsobom rozvíja. Jej hlavnými aktérmi sú postavy troch dievčat a jedného chlapca, ktoré medzi sebou mužsko-žensky zápolia o to, kto je vo vymýšľaní a hrách lepší. Ich zápolenie je však vždy klaunské, čo znamená, že ich vždy viac ako konflikty a nedorozumenia zaujme radosť z hry a vymýšľania nových a nových príhod. Ich nespútanú zvedavosť na slová a všetko, čo s ich tvorivými pohrávaním súvisí, tvorcovia inscenácie podporili dvoma spôsobmi: výberom typu postáv a scénografiou (Jozef Ciller). Všetky postavy majú svoje prototypy v postavách commedie dell´arte - Trufaldína (Eva Gašparová), Harlekína (Lucia Jašková), Kolombína (Nadežda Jelušová) a Carlo (Dano Heriban, aj autor scénickej hudby) a konajú v intenciách ich komediálneho určenia. Klaunské videnie sveta postáv je podporené scénografiou - základ ich sveta tvorí veľká stena z puzzle, s ktorou sa inscenačne pracuje podobne ako so slovami. V práci s ňou si klaunsky odpovedajú na základnú otázku: Čo je za jednotlivými dielikmi puzzle? (No predsa my! Postavy!) Úvodný obraz inscenácie, počas ktorého jednotlivé postavy „vychádzajú“ z puzzle von - je vlastne vizuálno-pohybovým návodom, ako môžu diváci pristupovať k príbehu, ktorý postavy medzi sebou rozohrávajú. Rozprávka sa tak postupne stáva veľmi jednoduchým receptom, ako je možné hrať sa so slovami, a to nie iba slovne, ale tak, že pri hrách môžu deti prejaviť fantáziu vo všetkých sebe vlastných formách: v mimike, gestách, oblečení, postoji atď.
Mužsko-ženské zápolenie medzi postavami je podporené scénickou hudbou. Carlo, či už sám za seba alebo v postavách, ktoré v rámci hier na seba preberá (Pes, Krajčír či Jupiter), naživo spieva a hrá, prípadne hudobne sprevádza ostatné postavy. Aj vďaka spevu a hudbe naživo je rozprávka gejzírom dobrej nálady a plná nespútanej dobromyseľnej energie.
Slabším miestom inscenácie je smer, ktorým sa uberá herecké tvarovanie jednotlivých typov postáv, prepojenosť scénickej hudby s dejom rozprávky a jej vyváženosť. Kým Trufaldína (tiež Korytnačka, Mesiacova mať) Evy Gašparovej má viac korene v commedii dell´arte, Kolombína (tiež Ježko, Líška) Nadeždy Jelušovej (pôvodne Milena Minichová) je hlavne prostredníctvom mimiky vedená klaunsky, Harlekína (tiež Mesiac, Bocian) Lucie Jaškovej je vytváraná na základe princípu podobnosti s „predlohou“ (slovnej či inej), Carlo (tiež Pes, Krajčír, Jupiter) Dana Heribana je vedený ako nezbedník, ktorý rád vymýšľa a „iba“ sa hrá. Zišlo by sa postavy viac herecky ujednotiť, určite aspoň v logike ich komického konania (napr. ich hlavný znak z úvodných častí inscenácie: myslenie konaním - pohybovo-hravými kreáciami - nie je dodržané v celej inscenácii a pod.). V inscenácii tiež nebola dôsledne funkčne využitá hudobná poloha Carla. V záverečných výstupoch ho ostatné postavy čím ďalej, tým viac „posúvali“ iba do polohy hudobného sprievodu a nie toho, ktorý je ich rovnocenným partnerom. Nevyváženosti v kompozícii inscenácie nie sú veľmi významné. Vzťahujú sa hlavne na spôsob rozohratia bájky o Mesiaci a jeho materi, ktorej bol daný väčší priestor ako ostatným, až do takej miery, že pri nej rozprávka poľavila v temporytme.
Veľmi sympatickým prvkom inscenácie bola interaktívna práca s deťmi. Herci dokonca týmto spôsobom pomáhali vytvárať bájkam adekvátne divadelné pointy. Najväčšiu zásluhu na ich tvorbe v tejto súvislosti má Dano Heriban, ktorého postavy mali interaktívny prístup k deťom najčastejšie v „popise“ práce.
Symbol hľadania skrytého v niečom či za niečím je prítomný aj v bulletine k inscenácii. Je skladačkou, v ktorej po roztvorení okrem „obyčajných“ informácií o inscenácii - ako zoznam jej tvorcov, texty piesní a pod. - v jej strede nájdete aj malé puzzle (pre hru doma) či prázdne miesto po jednom vybratom dieliku puzzle, aby ste nezabudli zvedavo pozerať do vnútra všetkého, teda aj bulletinu.
V inscenácii ale tými prvými, „zdravo“ nákazlivo zvedavými boli herci.
Je dobré, keď je inteligentne spojená zvedavosť s múdrosťou a navyše tak, že fantázia pri nich použitá nie je bezbrehá.
Je dobré, keď sa viac ako obyčajne myslí na deti...

Publikované online: 27.11.2009

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.