Keď nie je každý mravec ako Ferdo

Vytlačiť

Balet podľa rovnomennej rozprávky Ondřeja Sekoru napísala a zdramatizovala Dana Dinková
Dirigent: Igor Bulla
Choreografia a réžia: Dana Dinková
Scéna: František Pergler
Kostýmy: Larisa Gombárová
Účinkujú: Tomáš Mishura/Chlapec, Michal Majer/Ferdo, Beáta Gaálová/Lienka, Ondrej Lacina/Cvrček, Marián Ďurčo/Lúčny koník a ďalší

Premiéra v Štátnej opere v Banskej Bystrici 8. apríla 2011, navštívené predstavenie 14. decembra 2011

V Štátnej opere v Banskej Bystrici okrem dramaturgicky nosných operných a finančne výnosných operetných titulov zaraďujú príležitostne aj inscenácie pre detského diváka. Trend je legitímny, nespochybniteľný a užitočný. Veď už dávnejšie sa tvrdí, že s výchovou sa nie vždy spoločnosť len hrdí, ale mala by organicky priniesť svoje výsledky v rokoch adolescencie a kontinuálne aj vo vyšších vekových kategóriách. Divadlo by si preto malo vychovávať „svojho“ diváka. Jedinou témou úvah ostáva takmer vždy výber titulu. Dnešný malý aj mladý divák je už konfrontačne náročný. Permanentne je atakovaný konkurenčnou pestrosťou širokej a rôznorodej (niekedy síce aj prostoduchej) ponuky v podobe nonstop žiariacej televíznej obrazovky či iných mediálnych a informačných zdrojov. Na strane druhej je ešte stále vedený aj potrebou vychovávajúceho prostredia, ktoré v snahe zabezpečiť poznanie umeleckej (aj divadelnej) produkcie, rieši návštevy buď individuálnou alebo organizovanou formou. Návštevou divadelného predstavenia sa však splní iba časť neovplyvniteľného procesu poznania. Druhá je v rukách realizátorov a môže mať niekedy aj trvalé následky. Našťastie, nie život ohrozujúce.

Rozprávkový balet Ferdo Mravec známeho českého skladateľa Jiřího Pauera vznikol pred 35 rokmi. Počas svojho života skladateľ zvykol zdôrazňovať, že ho napísal aj z nevyhnutnej potreby pre vlastné deti. Špeciálna tvorba a formy pre deti sa rozvíjali postupne a pomaly. Spolu so svojimi staršími javiskovými „súrodencami“, Žvanivým slimejšom (1958) a opernou Červenou karkulkou (1960) doplnil Ferdo Mravec skladateľov voľný divadelný detský triptych. Ferdo nie je na bystrickom javisku žiadnym nováčikom. V minulosti, počas krátkeho umeleckého pôsobenia pražského choreografa Jana Pirnera v banskobystrickom baletnom súbore, mal v roku 1979 svoju slovenskú premiéru. Dokonca v skvelej kostýmovej výprave významného tvorcu detského animovaného filmu Eduarda Hofmana. Jednoduchý ferdovský príbeh o pomoci, pracovitosti, lenivosti aj láske nerezonoval v tom období na slovenskom javisku jednoznačne. Popularita literárnej predlohy spisovateľa Ondřeja Sekoru s typickými ilustráciami, bola totiž dôverne blízka najmä českým deťom. Avšak vtedajšie Pirnerove spracovanie umožnilo okamžité „bezbariérové“ reakcie na scéne aj v hľadisku. Súčasťou vtedajšieho predstavenia bola malá detská výtvarná galéria a súťaž, kde sa víťazi mohli okrem sladkej odmeny so svojimi hrdinami stretnúť priamo na javisku a nazrieť aj do zákulisia.
Súčasný banskobystrický Ferdo Mravec sa „narodil“ do inej doby. Aj preto získal nevyhnutne potrebnú aktualizáciu v podobe novej inscenačnej aj interpretačnej optiky z pera režisérky a choreografky Dany Dinkovej. Príbeh lesného mraveniska už nie je samonosným príbehom s dejovými peripetiami hlavného hrdinu, ale iba konfrontačnou, ilustračnou a realizačnou kulisou pre „dopísanú“ činohernú postavu Chlapca. Práve v jeho detskom duálnom svete reálnych počítačových hier a nepoznanej prírody našla Dinková ústredný motív celého príbehu, v ktorom sa hľadá cesta k novému poznaniu a návratu k prírode, s možným novým (alternatívnym) životným štýlom. Všetky, na pochopenie jednoduché, mikro príbehy Ferda sa odohrávajú prostredníctvom poznania Chlapca, ktorý s lupou v ruke z portálu sleduje Dinkovej prírodnú javiskovú „zväčšeninu“. Prvou je zápalková krabička, v ktorej si Chlapec odnesie Ferda. Potom už nasledujú tanečné kaskády husľového cvrčka, krásavice-lienky, osedlaného slimáka, fitneskové mravčie pestúnky s kuklami v náručí, kradnúceho Truhlíka či policajných čmeliakov. Hudobne jednoduchá, melodicko-rytmická a farebne ilustratívna Pauerova hudba má evidentne v hľadisku terapeutický dopad. Hudobné zmeny vníma divák v konfrontácii s javiskovým dianím. Vo „veľkej“ tráve sa vizuálne pohybuje optikou miniaturizovaného sveta v kontraste s ostatným reálnym svetom. Všetky udalosti obyvateľov prírody sú zároveň aj personifikáciou konania ľudí. Je preto samozrejmosťou, že dochádza aj k nedorozumeniam, klamstvám, bitkám, krádežiam, ale aj zaľúbeniu a láskam. Detský divák nie je v príbehu iba pasívnym konzumentom. Dinková s vycibreným zmyslom a divadelným citom mení a strieda pasivitu s aktivitou, zapája publikum do Ferdových hier a rozohráva klasické naháňačky po celom divadelnom priestore. Aktivizuje vždy v správnej chvíli, hroziacej niekedy utlmeným vnímaním či hľadiskovým šerom. Aj svetelný efekt je aktivizujúcim prvkom: rozsvieti hľadisko a „prebudí“ k novej pozornosti. Interaktívne prvky sú bežnou a rutinnou záležitosťou, ale aj neškodnou „umeleckou manipuláciou“. Aj vznik nových textov či neologizmov (napr. Ferdo Potter) v kombinácií módnych slovných a klasických baletných reálií mali aktivačnú funkciu detského vnímania. Počas celého baletu sa predstaví svet prírodnej ríše v pestrej svetelnej aj kostýmovej scenérii. Ak k tomu dodáme tanečné pôvabné sólové aj kolektívne výkony, postavené hlavne na klasickej forme baletu, potom bez problémov je možné konštatovanie, že zámer aj realizácia sa vydarili. Nehľadali sa zbytočne komplikované a násilné inovácie s aktualizáciami, jemne divadelne štylizovaná rozprávková realita bola spoločným menovateľom celého predstavenia.

Predstavenie, ktoré som navštívila, nebolo premiérové. Príbeh už bol zažitý, možno by návštevník očakával aj zníženú kvalitu „vysielania“. Opak bol pravdou. Príbeh Ferda pôsobil radostne a radosť z javiska zasiahla celé hľadisko. Pritom vôbec nešlo o „šerblíkového“ diváka. Boli to deti základných škôl z Oravy a Hontu, väčšinou 2. Stupeň, a vo veku, ktorý sa tejto umeleckej forme viac uškŕňa, než favorizuje. Deti sa tešili, tlieskali, nuda bola neznámy pojem. Hltavo prežívali omylom chytenú Lienku, zlodejsky žijúceho slimáka, nechápavého Truhlíka, skákajúceho koníka aj blikajúce mušky svetlušky.

Súčasťou inscenácie je špeciálne riešený bulletin s ilustráciami žiakov Zàna Bakossovej ulici v Banskej Bystrici. Ponúka na jednej strane okrem nevyhnutných údajov aj priestor pre detské hlavolamy, krížovky a na druhej strane je hrací plán pre spoločenskú hru typu Človeče, nehnevaj sa. Hrá sa s údajmi „divadelného zákulisného mraveniska“, kde síce všetci všetko chcú, ale nie vždy môžu.

Našťastie baletno-činoherno-hudobný príbeh o Ferdovi Mravcovi je príbehom, v ktorom všetci nielen chceli, ale aj mohli. Do repertoáru pribudol vďačný príbeh, ktorý urobí radosť detskému divákovi a určite poteší aj dospelých.


Mária Glocková

Publikované online: 8.4.2011

Mária Glocková

Mária Glocková vyštudovala klavír na Konzervatóriu v Košiciach, neskôr hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Dlhodobo pôsobila v Štátnej opere v Banskej Bystrici ako dramaturgička, neskôr  aj ako umelecká šéfka. V 70. rokoch významným spôsobom ovplyvnila dramaturgické profilovanie súboru a spoluzakladala opernú časť divadelného festivalu Zámocké hry zvolenské.  Ako interná redaktorka pracovala v denníku Smer-Dnes, spolupracovala aj  s inými  slovenskými denníkmi a periodikami. Pravidelne publikuje v Hudobnom živote. Je autorkou literárnych, divadelných a operných scenárov, publikácií, autorsky aj moderátorsky pripravila mnohé výchovné a kultúrne podujatia  v Banskej Bystrici. V súčasnosti pedagogicky pôsobí na Fakulte múzických umení Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde prednáša dejiny hudby, dejiny divadla, estetiku hudby, vedie semináre publicistiky a režijne vedie Operné štúdio pri Fakulte múzických umení Akadémie umení.