Keď je karanténa osožná alebo Rodari v Novom

Vytlačiť

Gianni Rodari: Rozprávky po telefóne

 

Koncept: Šimon Spišák, Veronika Gabčíková

Autor textu: Šimon Spišák a kolektív Nového divadla

Réžia: Šimon Spišák

Dramaturgia: Veronika Gabčíková

Scéna, kostýmy, bábky: Dáša Krištofovičová

Autor textu piesne: Miloš Kusenda

Hudba: Jozef Puškár

 

Účinkujú:

Alica alias Alica Padalienka: Lucia Korená

Ferko alias Kvetko Neposedko: Agáta Spišáková

Mama alebo otec: Ľubomíra Dušaničová alebo Miloš Kusenda

 

 

Nové divadlo v Nitre už od svojho založenia (máj 2016), hlása absolútnu slobodu v témach, vyjadreniach a spôsobe inscenovania. Od svojho vzniku uviedli 11 inscenácií pre deti, mládež a dospelých. Okrem svojej domovskej scény v Dome Matice slovenskej v Nitre kočujú po celom Slovensku a Čechách. Predstavili sa na mnohých medzinárodných festivaloch a za svoju tvorbu získali aj významné ocenenie Dosky 2017. Stabilnou časťou súboru je dramaturgička Veronika Gabčíková, režisér Šimon Spišák, Agáta Spišáková, Lucia Korená a Ľubomíra Dušaničová. Cennými hosťujúcimi spolupracovníkmi sú Miloš Kusenda, Ivan Martinka, Dáša Krištofovičová, Karel Czech a ďalší. Tvorba Nového divadla často pripomína Teatro Tatro. Ich oduševnenosť v tvorbe, herecká nespútanosť a živelnosť na javisku, situačný a výtvarný úlet, rodinná atmosféra v súbore, výber známych titulov, ktoré sa neboja nanovo a inak interpretovať. Každá premiéra v Novom divadle vyvoláva úprimnú radosť z čistého divadelného zážitku, ktorý sa na nič nehrá. Tvorcovia len chcú robiť divadlo. Využívajú pri tom prvky ľudového divadla, divadla predmetu, prácu s bábkou, s výtvarným znakom, živú hudbu, štylizovaný pohyb, výrazné kostýmy a masky.

Poetika Nového divadla je čitateľná aj v novej inscenácii Rozprávky po telefóne. Autorom knižnej predlohy je významný taliansky autor kníh pre deti a novinár Gianni Rodari. Medzi jeho diela patria napríklad Cibuľkove dobrodružstvá,[1] Jazmínko v krajine klamárov, Z neba padá čokoláda, Bol dvakrát barón Lamberto a i. V roku 1970 sa stal laureátom najvyššieho medzinárodného ocenenia pre autorov a ilustrátorov detskej literatúry Ceny Hansa Christiana Andersena. Patrí k tvorcom modernej rozprávky, rád sa hrá s jazykom a s narúšaním stereoptypov na poli detskej tvorby. Práve to učarovalo Novému divadlu. Už predtým radi menili notoricky známe rozprávky, charakteristiku postáv a ich konce – Kozliatka a vlk, Cisárove nové šaty, Kocúr v čižmách atď. Vlk je, napríklad, dobrý, dievčatko so zápalkami neumrie, kocúr je negatívnou postavou.

Rozprávky po telefóne tvorí 65 krátkych príbehov.[2] Gianni Rodari ich napísal v roku 1962 a stále nestratili na svojej príťažlivosti. Obchodný cestujúci, účtovník Bianchi z Varese, rozpráva svojej dcére smiešne príhody cez telefón. Sú krátke a netreba v nich hľadať ponaučenie. Hlavne sú vtipné a detsky nelogické. Akoby vychádzali z detských hier a pravidiel. Hovoria o bystrých deťoch a smiešnych dospelákoch. Tvorcovia konceptu Veronika Gabčíková a Šimon Spišák si vybrali 5 rozprávok: Na pláži v Ostii, Vojna zvonov, Nakreslená myš, Kvetko Neposedko na prechádzke, Alica Padalienka. Spracovali ich pre potreby javiskového tvaru a doplnili o repliky, ktoré vznikli počas dlhého[3] skúšobného procesu. Preto je pod text podpísaný aj kolektív divadla. Pridali aj postavu brata Kvetka Neposedka, ktorá je v knihe len v jednej rozprávke. Tak má Alica (meno je tiež prebraté od hrdinky príbehu) brata a s ním zažíva bežné súrodenecké výmeny názorov a súboje o priazeň rodičov. V inscenácii sa zároveň podľa obsadenia strieda otec alebo mama (Ľubomíra Dušaničová alebo Miloš Kusenda).[4]

Nové divadlo využilo aktuálnu situáciu v tom najlepšom. Herečky pozorovali svoje deti a následne to preniesli na javisko do svojich postáv a zároveň mobil (telefón), ako dnešné jediné prepojenie rodín, sa stalo tlmočníkom rozprávok. Už úvodná scéna začína live streamom herca, ktorý uviazol v zápche medzi Trnavou a Nitrou. Z odstavného parkoviska rozpráva deťom sediacim v sále rozprávku.[5] Medzi divákmi sedia už herečky Agáta Spišáková a Lucia Korená (Kvetko a Alica), ktoré tento spôsob rozprávania negujú hlasnými vzdychmi a pokrikmi. Vezmú to do vlastných rúk, projekciu vypnú a začnú rozprávať po svojom. Postupne nám predstavia svoju mamu (otca), svoj bežný rituál dňa (vstávanie, škola, obed, krúžky, voľný čas, večerné čakanie na telefonát). Zahrajú nám 5 rozprávok, ktoré im mama (otec) povie vždy pred spaním. V prvej sa ocitneme na pláži v Ostii pri Ríme, kde je veľmi veľa ľudí a jediné miesto, kde sa ešte dá opaľovať, je nad zemou. Istý vynachádzavý pán sa s pomocou balóna zdvihne do výšky a vyrieši túto nepríjemnú situáciu.[6] V druhý večer sa zahrajú Alica a Kvetko na vojnu vedenú veliteľmi generálom Bombácom Pifpafónom z Piškuntálie a maršálom Bombenom Piffpaffonom von Pischkunthalienom. Zistia, že keď sa delá odlievajú zo zvonov, nestrieľajú, ale zvonia. Nasleduje príbeh o nakreslenej myši z časopisu a kocúrovi, o nepozornom Kvetkovi a Alici, ktorá vždy padala. Poslednú rozprávku rozpovedia deti mame (otcovi) po jej (jeho) príchode v piatok domov. Je zložený zo všetkých postáv týždňa.

Princípy tvorby Nového divadla rozvíja scénografia Dáši Krištofovičovej, ktorá sa podieľala aj na inscenácii Kocúr v čižmách. Na prázdnej scéne sa na začiatku predstavenia nachádza len projektor a projekčné plátno. Na ňom vidíme stream Miloša Kusendu, ktorý následne zrušia herečky. Projekcia sa ešte využije pri ukážke vojnových stratégií generálov. Postupne, ako sa rozprávajú každovečerné rozprávky, prichádzajú na scénu kulisy – veľký telefón, more, okno, obrovské zápalky a okuliare. Všetko v podobe plošných kulís donesených hercami. Dotvára to pocit sna a detskej hry. Tie si často vymýšľajú úplne absurdné kombinácie. A tak sa aj scénografia zjavuje a mizne z javiska. Až pri poslednom zhrnutí sa objaví všetko naraz. Dôležitou časťou výpravy sú aj nadrozmerné rekvizity, napríklad obrovská lupa alebo zápalka, ale aj reálne hračky, ako je plyšový pes.

Bábky, štylizované maňušky, tvorcovia využili v dvoch rozprávkach. Na pláži v Ostii a Vojna zvonov. V tej druhej hrajú bábkoherečky za paravánom boj medzi dvoma oddielmi. V zvyšných príbehoch sú využité veľké plošné kulisy predstavujúce napríklad myš a mačku.

Kostýmy a masky tvoria najväčšiu časť scénografie v tejto inscenácii. Sú použité výrazne štylizovane– gýčové flitrové šaty, rôzne parochne, vojenské uniformy, no najväčším úletom sú kostýmy bacila a švába z kapely Železobetón, ktorých objaví Alica v babkinej zásuvke, keď sa zmenší. Agáta Spišáková je ako bacil oblečená v nafukovacom červenom vaku a Ľubomíra Dušaničová zas v kostýme pripomínajúcom známy detský seriál Traja chrobáci. Herectvo troch protagonistov v inscenácii je nákazlivé. Sú stopercentne na javisku a divák má pocit, že tam vypustia dušu. Ani na maličkú chvíľu neostáva javisko prázdne. Držia diváka v napätí, čo ešte urobia.

Táto inscenácia bola, v tomto ťažkom období, neuveriteľným osviežením a malou nádejou, že sa to raz všetko vráti. Šimon Spišák pobavil diváka a naladil ho na pozitívne uvažovanie. Ukázal, že detská fantázia nepozná hranice a určite nie nejakú karanténu. Vďaka detskej hre vykúzlil na javisku absurdné kombinácie a postavil uletené situácie, ktoré ale pôsobili čarovne. Do fantázie malých vtiahol aj tých veľkých. Tí si predstavili detské izby svojich detí a ich neprestajné otázky. Pandémia dopomohla k tomu, aby táto inscenácia dozrela a tvorcovia nazbierali vo svojich domácnostiach dostatok inšpirácie. Rodari a Nové divadlo patria k sebe.

 

 

 

 


[1] Rodariho text Cibuľkove dobrodružstvá robil Pavel Uher, ktorý ho aj dramatizoval, v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave. Inscenácia s názvom Cibuľko mala premiéru 17. februára 1978. Príbeh tvoril boj ovocia a zeleniny. Scénu vytvoril Ján Zavarský a bábky Hana Cigánová. Na podnet „vyšších“ orgánov musel režisér obliecť víťazov (zeleninu) do červenej farby. Inscenácia tak získala rozmer triedneho boja. Viď: DZADÍKOVÁ, L. Pavel Uher – režisér, Botafológ. In Slovenské divadlo, roč. 55, č. 4, 2007, s. 638-657.

[2] Vydavateľstvo Artforum vydalo v roku 2016 nové vydanie s ilustráciami českého výtvarníka Vladimíra Fuku.

[3] Na základe opatrení bolo divadlo raz otvorené, raz zatvorené.

[4] Ja som mala možnosť vidieť predstavenie s Ľubomírou Dušaničovou.

[5] Alúzia na súčasné online čítanie viacerých hercov, divadiel a vydavateľstiev. Nie všetky dosahujú kvalitný výsledok a očakávaný efekt.

[6] V knižnej predlohe použije lietajúci slnečník.

Publikované online: 28.12.2020

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.