Keď ešte poštou nechodili len balíky a účty

Vytlačiť

Iveta Horváthová: Európa v korešpondencii

 

Dramaturgia: Iveta Škripková, Monika Tatarková

Hudba: Róbert Mankovecký, a. h.

Multimediálna a filmová spolupráca: Michal Čabai (študent 2. ročníka Katedry filmovej dokumentárnej tvorby na FDU AU v Banskej Bystrici)

Réžia, výprava: Marián Pecko

 

Účinkujú: 

Eva Dočolomanská, Ivana Kováčová, Marianna Mackurová, Alena Sušilová, Jozef Šamaj, Mária Šamajová, Filip Štrba, Anna Zemaníková, Martin Frank, a. h.

 

Premiéra: 17. novembra 2017, Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica

 

Fenomén pošty, poštových doručovateľov a doručovateliek či listovej komunikácie patrí medzi tie témy, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať umelecky pomerne vágne, no opak je pravdou. Tajné správy, milostné listy, poštár ako nenápadná súčasť našich životov a pod. Tieto a podobné motívy sa v rôznej miere a vo viacerých variáciách objavujú vo všetkých kultúrach a umeleckých druhoch. Pokiaľ by som chcel zostať len v domácom kontexte v dvadsiatom storočí a ilustrovať široký kvalitatívny rozptyl tejto témy, možno začať prozaickým cyklom Ladislava Balleka Južná pošta a skončiť pri jednom z klenotov našej trash kultúry prelomu tisícročí, piesni Prečítaj list, ktorej interpretom je „najznámejší košický polyglot: kaderník, spevák a popová hviezda (t. j. asi mimozemšťan)“[1] Martin Kittner.

Technologický vývoj však spôsobil, že s príchodom 21. storočia sa písaný list posunul do pozície historických relikvií. Aktuálne je totiž pošta už len doručovateľom úradných dokumentov, upomienok či tovaru objednaného online.

Jedným z najnovších umeleckých diel, ktoré sa na tento fenomén zameriava, je text Európa v korešpondencii, ktorý napísala Iveta Horváthová a ktorý inscenoval Marián Pecko v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici.

Bohužiaľ, je to text, ktorý nie je práve najideálnejším východiskovým bodom pre inscenáciu. Motív poštovej komunikácie neplní úlohu symbolického tmelu, ktorý by mal spájať množstvo rôznorodých motívov. Všetky motívy, vrátane samotnej pošty, totiž zostávajú skôr v rovine náčrtu a nie sú dostatočne rozvinuté. Najlepšie tento fakt ilustrujú dva výstupy – úvodný a záverečný. Oba sú monológmi postavy menom List. Úvodný výstup je v podstate veľmi rýchlou rekapituláciou formálnych náležitostí a typológie poštovej komunikácie, záverečný zas istým nostalgickým povzdychom za svetom, v ktorom ľudia komunikovali prostredníctvom listov. Ide v podstate o jediné dva momenty, keď motív korešpondencie prehlušuje ostatné tematické línie, ktorými akoby nás autorka chcela v úvode upozorniť „Pozor, bude to o listoch“ a na záver pripomenúť „Možno ste zabudli, bolo to (aj) o listoch“.

Réžia a výtvarné riešenie Mariána Pecka koncipujú inscenáciu ako isté posedenie v kaviarni (či skôr v dennom bare), ktorého dizajn vychádza zo súčasnej tendencie recyklácie bruselského štýlu (napríklad stoličky výrazne pripomínajú sedačky z električiek Tatra, ktoré sa začali vyrábať v roku 1960). Celkovo však výtvarné riešenie zasadzuje mimo čas a priestor. Pred zrakmi divákov sa vymení množstvo, väčšinou reálnych, postáv, geograficky ohraničených priestorom Európy, časovo zas obdobím od konca 19. storočia po súčasnosť. Výnimku predstavuje len spomínaná postava Listu (Ivana Kováčová). Kováčovej postava nás sprevádza dejom a plní úlohu principálky. Z celku ju vyčleňuje už kostým vychádzajúci z motívu akejsi postpunkovej tuláčky. Vysoké bagandže, voľné šaty, kožená bunda a kapsa cez plece ju výtvarne odlišujú od kostýmov ostatných postáv, ktoré sú menej výrazné. Pre priestorové prvky scénografie sú zas príznačné oblé tvary, spoločne so svetelným dizajnom ladené skôr do tlmených farieb (výnimku tvorí len časť Rádium... Polónium). Kováčovej postava prechádza celou inscenáciou. Vďaka tomu má najväčší priestor na rozohranie viacerých polôh. Tento priestor sa jej darí využiť a v jednotlivých momentoch dokáže do inscenácie priniesť odľahčenie, či naopak tajomno. Zvyšok hereckého obsadenia funguje v rovine postava – téza, ďalšia postava – ďalšia téza. Najvydarenejšou pasážou je štvrtá časť s názvom Kalvária. Horváthovej text v nej vedľa seba kladie tri paralelné príbehy. Marián Pecko tu minimalizuje javiskové konanie a sústredí divákovu pozornosť na tri herečky. Obzvlášť to platí pri Eve Dočolomanskej, ktorá je navyše naživo snímaná kamerou a jej obraz sa v reálnom čase premieta na plátno umiestnené na scéne. Herečka stvárňuje postavu Márie Faustyny Kowalskej, poľskej rehoľnej sestry, ktorá od svojich sedemnástich rokov počula volanie Ježiša, pričom neskôr pribudol k hlasu aj vizuálny vnem. Práve na základe jedného z jej videní vytvoril obraz Ježiša maliar Eugen Kazimirowski. Dočolomanskej sa tu pomocou hlasu a mimiky darí výborne zachytiť atmosféru mystiky zázraku, pokory a vďaka miske s vodou, ktorou si občas opláchne tvár, aj istej obradnosti. Samotný obsah slov, ktoré približujú videnia a rozhovory s Bohom, sú vlastne až druhoradé, primárna je rituálna forma, ktorou sú interpretované. Celý výstup je koncipovaný ako striedanie troch príbehov, interpretovaných troma postavami/herečkami. Do popredia sa tak dostáva kontrapunkt, ktorý voči Dočolomanskej vytvára Mária Šamajová. Tá približuje fiktívny priebeh pracovného pohovoru, ktorý nakoniec stroskotá na tom, že uchádzačka o zamestnanie poprosí, či by v zmluve mohla byť označená ako zamestnankyňa, nie zamestnanec. Hlavne v momentoch, keď Šamajová predstavuje muža, ktorý vedie pracovný pohovor, prináša na javisko citeľnú dávku agresivity, nátlaku a asi aj mačizmu. Herečkin výkon je tak nepríjemne atakujúci, že v najvypätejších momentoch núti odvrátiť od nej zrak, a sústrediť sa na Dočolomanskú. Pri strete takto dvoch vyhranených svetov logicky mierne ustupuje do úzadia tretí príbeh interpretovaný Mariannou Mackurovou. Ten vychádza zo života Viery Petrášovej, vedkyne v oblasti lesníctva a prvej ženy v histórii Slovenska, ktorá vyhrala antidiskriminačný súdny spor. Národné lesnícke centrum totiž nevedelo zdôvodniť, prečo ju preradilo na nižšiu pozíciu a vylúčilo z práce na projekte, na ktorého vzniku sa zásadnou mierou podieľala. Mackurová v tomto výstupe pracuje hlavne s polohou kancelárskeho emočného odstupu. Sila a kvalita Kalvárie spočíva v tom, že sa tu najvýraznejšie prepájajú tri kvalitatívne roviny – text tu filozoficky ide najviac do hĺbky a z remeselného hľadiska v správnej miere kombinuje tri rôznorodé výpovede. Režisér Marián Pecko správne vycítil, že sa stačí spoľahnúť na čistotu a jednoduchosť tvaru. Herečky zas tento potenciál dokázali emočne naplniť. Celá časť má prakticky len jediný nedostatok, ktorý je však symptomatický pre celú inscenáciu. Jeho prepojenie na zvyšok inscenácie. Európa v korešpondencii totiž už v texte nie je kompaktným tvarom.

Inscenácia samozrejme ponúka momenty, ktorých sa možno „chytiť“. Napríklad pri tom, ako Marianna Mackurová interpretuje postavu Vedkyne v Kalvárii a Marie Curie Sklodowskej, ktorú tá istá herečka stvárňuje o jeden výstup skôr, v časti Rádium... Polónium... Je zaujímavé sledovať a porovnávať rozdiel medzi dvomi rôznorodými hereckými polohami. Na jednej strane epickejšie koncipovanou Vedkyňou, ktorá je primárne interpretkou emočne nezaťažených faktov. Marie Curie Sklodowska zas postavou, ktorá po formálnej stránke ponúka oveľa viac priestoru pre prácu s emocionálnym aspektom postavy a prvkami plastickejšieho herectva. Herečke sa túto rôznorodosť dramatických osôb darí presne zachytiť. Zaujme aj spomínané výtvarné riešenie časti Rádium... Polónium... najmä v spojení s atmosférotvornou hudbou, ktorej autorom je Róbert Mankovecký. Najmä vďaka týmto dvom aspektom má daná pasáž skôr charakter odkazu na popkultúrny futurizmus šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia, než na príbeh zo začiatku 20. storočia. Hudba aj výtvarné riešenie nemajú ambíciu odkazovať na obdobie okolo roku 1900, ale skôr na predstavu výtvarníkov, komiksových ilustrátorov, či futurológov zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia o živote po roku 2000. Aj v tomto prípade však musí prísť dôvetok. Áno, remeselne sa Peckovi a Mankoveckému v tejto časti podarilo vytvoriť esteticky príťažlivé spojenie hudby a scénického výtvarníctva. Má to však hlbší odkaz? Nesie v sebe viac, než len efektnú, no samoúčelnú zmenu princípu inscenácie, ktorá nemá iné ciele, než prebrať divákovu pozornosť a čisto formálne dynamizovať tempo inscenácie? Nie je to len zmena pre zmenu?

Európy v korešpondencii by mohli vzniknúť minimálne tri, ale pokojne aj sedem kvalitných textov a inscenácií. Ďalších x možností môže vzniknúť výberom ľubovoľných dvoch či troch častí, ich kombináciou a rozpísaním motívov, ktoré by sa tak dostali do popredia. Naprieč celým textom sa dá rozviesť niekoľko motívov. Napríklad už len v rovine rodových otázok, ktoré sú pre BDNR príznačné, sa ponúkajú: ženy vo vede, manželky vedcov, ženy a Nobelove ceny a pod. Latentný antisemitizmus a xenofóbia v hlavách Európanov. Vzťah medzi západnou a východnou časťou Európy. Ich odlišné vnímanie minulého storočia. Západ a východ ako stret rozumu a srdca, duše a tela. Stret veľkých dejín s malými. Verejný prejav verzus súkromný. Fenomén prisťahovalectva (napr. Marie Curie Sklodowskú berú ostatní s rezervou, nielen pre jej pohlavie, ale aj poľský pôvod.)

Európa v korešpondencii otvára témy, o ktorých sa dá po predstavení diskutovať ešte dlho. Sama inscenácia však žiadnu z nich nerozvinie ani hlbšie neanalyzuje. Vysoký počet postáv a široký rozptyl ich geograficko-spoločenského ukotvenia by v konečnom dôsledku nemusel byť slabinou, pokiaľ by v texte smerovali k nejakému spoločnému a umelecky, či filozoficky inšpiratívnemu koncu. Inscenácia BDNR však v konečnom dôsledku smeruje len ku konštatovaniu, že v dvadsiatom storočí sa písali listy, pričom z ich obsahov možno prerozprávať rôzne príbehy. Všetkých päť častí, ktoré tvoria Európu v korešpondencii (Žalujem, Banalita zla, Rádium... Polónium..., Kalvária, 1918 – 2018), by pritom po dopracovaní mohlo tvoriť veľmi slušnú sezónu, ktorá ponúkne inšpiratívny pohľad na uplynulé storočia na našom kontinente. Namiesto toho len nadhodí množstvo tém, ktoré smerujú k banálnemu koncu.

 

 


[1] Martin Kittner, necyklopedia.wikia.com/wiki/Martin_Kittner, dostupné 5.11.2018

Publikované online: 13.12.2018

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer (1987) absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód - konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.