Keď dieťa nechce jesť hrach, vezmite ho do divadla

Vytlačiť

Scénografia: Katarína Sliacka
Dramaturgia: Ivan Sogel
Hudba: Ján Kružliak
Scenár a réžia: Zuzana Kollárová
Asistent réžie: Peter Creek Orgován 

Účinkujú:

Šimon, Janko Hraško, otec Janka Hraška, vôl, Trubač, princ Čajníček, Kráľ Palacinkár IV: Andrej Sisák/Juraj Fotul
Katka, mama Janka Hraška, Zábudlivá rybička, krava, Kráľovná Panvica VIII., princezné, princezná Čajočka:
Mariana Bódyová/Nicole Dubjaková                      

Premiéra: 16. mája 2014 v Bábkovom divadle v Košiciach

 

Inscenácie pre najmenších (od troch rokov), škôlkohry, nachádzame v repertoári takmer každého profesionálneho bábkového divadla (samosprávneho i nezávislého). Škôlkohra má svoje špecifiká, ktoré by mali inscenátori zohľadňovať. Súvisia s psychológiou predškolákov (tzv. rozprávkový vek).

Rozprávkový príbeh predstavuje súlad hodnôt prostriedkov a cieľov. Ponúka deťom hrdinu ako ušľachtilého, statočného a dobrého človeka, ktorý práve vďaka tomu, že je dobrý, dosiahne požadované ciele. Nie je nutné a dokonca ani správne na deti tlačiť s tvrdením, že dobro vždy víťazí nad zlom. V dnešnej dobe je skôr vzácnejším a aj účinnejším elementom dieťaťu predostrieť hodnoty, ktoré sú kladné, či už je to dobro, spravodlivosť, ušľachtilé jednanie, cieľavedomosť, štedrosť a podobne, ako hodnoty, pre ktoré sa oplatí bojovať. Presne to cítiť aj v inscenácii Zuzany Kollárovej.

Autorka scenára a režisérka Zuzana Kollárová, čerstvá absolventka bábkarskej réžie a dramaturgie VŠMU[1], vybrala z klenotnice rozprávok tie o hrachu – Janko Hraško a Princezná na hrášku – a celé to zasadila do kuchynského prostredia. To je pre bábkarov veľmi inšpiratívne a viacero inscenácií z neho vychádza, čerpá (populárna Kroftova Zlatovláska divadla DRAK).

Dieťa v rozprávkovom veku oveľa lepšie príjme jeden jednoduchý príbeh s jedným hrdinom, prípadne spojenie niekoľkých menších príbehov, pričom každý príbeh sa hrá samostatne a jednotlivé príbehy sú spojené spoločným leitmotívom. V tomto prípade hovoríme o akejsi mozaike príbehov. Kollárová spomínané „hrachové“ rozprávky rámcovala dvoma súrodencami, ktorí sú sami doma a riešia, čo mama navarila. Hrášková polievka však Katke nechutí, a tak musí brat Šimon pre sestru urobiť túto strukovinu príťažlivou pomocou rozprávok. Pomáha si vecami, ktoré ho v kuchyni obklopujú. Keďže prvá rozprávka (chlapčenská) sestru nepresvedčí, pomôže tá o princeznej. Katke sa príbehy o hrášku tak zapáčia, až nového kamaráta zje.

Z. Kollárová spája motívy klasickej ľudovej rozprávky o malom chlapčekovi s príbehom H. CH. Andersena. Notoricky známe fabuly doplnila o nové postavy (kráľ Krkovička, kráľ Palacinkár IV. a i.), situácie (Janko Hraško vymýšľa zábudlivej rybe meno). Do textu vložila kuchynský slang i pomenovania (princezná Duritka, ty si taký pripečený, nerozpaľuj sa, ty si moja šálka čaju atď.). Táto zmena často vyplynie zo situácie, z hry súrodencov.

Pri inscenovaní škôlkohry by mali inscenátori získať pozornosť detského diváka od prvej chvíle. Na toto je veľmi užitočné napríklad použitie piesne či nastolenie situácie, s ktorou sa deti vedia jednoducho stotožniť – strata hračky, nájdenie kamaráta, v tomto prípade averzia voči zelenému jedlu. Pozornosť, sugestivita a emócie sú v určitom zmysle predpokladom a podmienkami pôsobenia divadelnej inscenácie na detského diváka. Tou základnou cestou, po ktorej etické poslanie príbehu vchádza do duše dieťaťa, je mechanizmus identifikácie. Dieťa nesleduje hrdinu a nesleduje ani jeho cestu za dosiahnutím cieľa, dieťa sa s hrdinom na javisku stotožňuje. Autorka scenára veľmi presne odpozorovala (následne vložila do dialógov) súrodenecký vzťah, vzájomné prekáranie, vekový rozdiel (Šimon čítať vie, Katka ešte nie atď.), reakciu na neprítomnosť rodiča. Dialógy pôsobia veľmi vtipne, milo. Dieťa sa v nich nájde, rodič súhlasne prikývne.

Zuzana Kollárová každú situáciu dokončila pesničkou.

Diplomovú inscenáciu tvorila režisérka so scénografkou Katarínou Sliackou, ktorú si aj teraz prizvala k spolupráci. Zvolili si divadlo predmetu, ktoré je svojou hravosťou deťom najbližšie. Dieťa často oživuje svet okolo seba a dáva neživým veciam ľudské vlastnosti. Jan Dvořák v knihe Herectví s loutkou opisuje jednoduchý pokus so stoličkou: „Židle má čtyri nohy a její opěradlo vypadá apoň trochu jako krk s hlavou. Figura – už ne obyčejná sesle – pokojně stojí. Nevyjadřuje nic. Ale zkusme ji pošoupnout! Přední nohy se vzpírají, jako by se jí nechtělo z místa. Stačí uvázat na lenoch kravatu – a už je tu uzda a s ní i možnost ovládání. Židle může kráčet (kolébáme ji z nohy na nohu), překročí drobnou překážku, vzpíná se na zadních, přední nohy spočinou zvědavě na polštáři, který pod ně podstrčíme.“[2]

Scéna v inscenácii je farebná, jednoduchá, no s istou mágiou. Kuchynská pec, na ktorej sú povešané rôzne kuchynské náčinia, ponúka veľa priestoru pre detskú fantáziu. Z drevených varešiek vytvoria herci, pomocou utierok, tváre rodičov Janka Hraška. Z cedidla sa stane rybka, z hrncov hlavy volov, z panvice a hrnčekov celé kráľovstvo. K. Sliacka zvolila výraznú farebnosť, predmety dotvorila minimálne.

Bábka by mala byť takým výtvarným artefaktom, aby aj malé dieťa malo chuť sa jej dotknúť, pohladiť ju. Bábka musí byť dešifrovateľná. A to rovnako pre publikum, ako aj pre samotného herca. Pri animácii bábky pre deti predškolského veku sa bábkoherec musí s bábkou dokonale oboznámiť a poznať všetky jej technické i magické schopnosti, a tak ju divákovi predstaviť. Jedinou bábkou, figúrou (ak nemyslíme oživené predmety) bol Janko Hraško. Na začiatku to bola zelená guľôčka s úchytom, neskôr textilná bábka s pohyblivými ústami. Všetky predmety sú vyrobené, dotvorené a farebne zladené (panvica má namiesto očí volské oká a ústa zastupuje opražená slaninka, pohár má na bokoch zastoknuté kolieska kivi ako oči, ušká hrncov sú oči volov atď.).
Ján Kružliak ml. spolupracoval s režisérkou už na VŠMU. Hudobne dotvoril detskú hravosť situácií. V škôlkohrách viacnásobné použitie pesničky s jednoduchým nápevom a krátkym textom, v ktorom býva buď zhrnutý príbeh škôlkohry, alebo samotné poučenie z príbehu, zaručí, že väčšina detí si túto pieseň spieva takmer hneď po opustení divadla. V inscenácii Janko Hraško a iné hraškoviny bolo však priveľa pesničiek, ktoré boli nezapamätateľné.

Škôlkohra jasne určuje herectvo. Hravý, okrem textu, musí byť aj herec. Hranie sa predpokladá predovšetkým zavedenie princípu tzv. divadla v divadle, teda princípu, ktorý predpokladá vznik ďalšej rampy. Niekto z hercov – či už nastálo, alebo striedavo – musí vziať na seba úlohu diváka, sledujúceho tvorbu druhého či druhých hercov – aj keby mal vzápätí sám onú rampu porušiť a pripojiť sa k nim. Atmosféra, ktorá má vychádzať z javiska počas inscenovania škôlkohry, by mala byť pre deti nová, neznáma, no na druhej strane lákavá a plná originálnych hereckých akcií. S tým súvisí aj interaktivita. Práve tá bola v tomto prípade násilná, nepotrebná. Herci, v postavách volkov, volajú na javisko dvoch odvážlivcov, aby im pomohli orať pole. Učia deti choreografiu a pesničku. Bez vysvetlenia opakujú malí diváci kroky dopredu, dozadu, nabok.

Režisérka Zuzana Kollárová spojila dve rozprávky, ktoré zakotvila do situácie, ktorá nasleduje, keď si dvaja súrodenci nájdu odkaz: „Išla som do práce. Nevystrájajte a nič nerozbite. Keď budete hladní, zohrejte si obed. Mama.“ V rámci hrania si Katka obľúbi hrášok, naučí sa, že na jedlo sa nehovorí: „Fuj!“ Na škodu dobrej koncepcie je celkový rozpačitý výsledok. Kým niektoré časti inscenácie sú svižné, vtipné, niektoré pôsobia zdĺhavo, nudne. Škôlkohra je veľmi ťažký žáner, ktorý si vyžaduje stopercentné nasadenie, ale i časti oddychu a dopovedania.

 


[1] Jej bakalárska inscenácia Komédia o boháčovi a Lazarovi (2011) získala hlavnú cenu v kategórii Divadlo pre deti a bábkové divadlo Zlatý gunár na Kremnických gagoch a cenu Classfest 2012 Award na International festival of Theatre and Film Schools v Moldavsku. Diplomová inscenácia Skrotenie zlej ženy alebo Recept na lásku (2013) zas Cenu detskej poroty na festivale bábkového divadla v Košiciach Virvar.

[2] DVOŘÁK, J. V. Herectví s loutkou. Praha : IPOS, 1997, s. 7-8. 

Publikované online: 7.6.2015

Barbora Krajč Zamišková

Barbora Krajč Zamišková absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor estetika - slovenský jazyk a literatúra, a Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor bábkoherectvo. Pôsobí ako herečka vo viacerých slovenských divadlách a ako prodekanka pre štúdium a pedagogička na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave.