Keď deti učia dospelých

Vytlačiť

Móricz Zsigmond – Kocsák Tibor – Miklós Tibor: Buď dobrý až do smrti (Légy jó mindhalálig) 

Réžia: Péter Dudás, a. h.
Libreto: Tibor Miklós
Hudba: Tibor Kocsák

Choreografia: Ildikó Gyenes, a. h.

Návrhy scény: Péter Dudás, a. h.

Návrhy kostýmov: Katalin Őry, a. h.

Dramaturgia a text prológu: Miklós Forgács

 

Účinkujú:

Nyilas Misi, žiak gymnázia: Lóránt Képes, a. h. 

Riaditeľ školy: Péter Dudás, a. h.

Učiteľ zemepisu Vajkai: Péter Nádasdi

Triedny profesor Gyéres: Oszkár Illés

Predseda disciplinárnej komisie Sárkadi: Erik Ollé

Učiteľ Bogoly: István Hobodász, a. h.

Ujo István: Attila Boczárszky

Viola: Henrietta Rab

Bella: Lilla Dégner

Teta Töröková: Mária Szabó Kövesdi, a. h.

Slečna Ilonka: Lívia Varga

János Török: Maté Madarász

Starý pán Pósalaky: Árpád Pólós

Policajt: Gyula Spišák

 

Premiéra 18. októbra 2018, Divadlo Thália, Košice

 

Román Buď dobrý až do smrti významného maďarského prozaika medzivojnového obdobia Zsigmonda Móricza vyšiel prvý raz v roku 1920 a stále patrí medzi najznámejšie a najčítanejšie maďarské prózy. Pre mladšiu generáciu je to čiastočne aj povinná literatúra v škole a pre skôr narodených zase dobre napísaný a pútavý príbeh, ktorý rekonštruuje staré časy, ale evokuje aj príjemné spomienky na mladosť a školské roky. Nie náhodou vzniklo podľa tejto prózy aj niekoľko filmových a televíznych verzií a naposledy aj jej muzikálová podoba. Košické predstavenie vychádza z úspešnej adaptácie, ktorá mala premiéru v roku 1991 v Divadle Csokonaiho v Debrecíne. Dielo autorskej dvojice Tibor Miklós (libreto) a Tibor Kocsák (hudba) už takmer tri dekády úspešne putuje po viacerých maďarských a zahraničných scénach.

Vďaka invencii dramaturga Miklósa Forgácsa, ktorý spolu s riaditeľom Józsefom Czajlikom už niekoľko rokov veľmi úspešne balansujú na ostrí noža medzi vysoko postavenou latkou umeleckej náročnosti a rekreatívnejším diváckym dopytom, si populárny muzikál našiel svoje miesto aj „v najsevernejšom maďarskojazyčnom divadle Európy“, ako sa košická Thália rada tituluje. Realizačný tím vsadil na medzigeneračný projekt, tzv. rodinného divadla, ktorý sa naplnil na javisku a rovnako sa očakáva aj pestrá veková štruktúra v hľadisku. Obidva momenty sú viac než sympatické, nakoniec, treba povedať, že nielen výber titulu, ale aj realizácia dopadla veľmi úspešne a tradične aj v nadštandardnej kvalite. Možno povedať, že navzdory mnohým limitujúcim faktorom, ktoré úspech spevácky, herecky aj scénograficky náročného tvaru mohli negatívne ovplyvniť. Myslím tu najmä na herecko-spevácko-tanečné kreovanie neskúsenej a debutujúcej detskej hereckej skupiny režisérom Péterom Dudásom, ktorý je síce výborný herec (bývalý člen súboru) a rovnako zaujímavý, ale tiež „iba“ začínajúci režisér a bez žiadnych skúseností s formálne náročnejším žánrom muzikálu. Tento raz však padla kosa na kameň a risk priniesol aj zisk!

Prirodzene, muzikálový javiskový formát v mnohých rovinách zjednodušuje mnohovrstevný a majstrovsky napísaný umelecký text, ktorý odkrýva nielen zlomenú dušu dospievajúceho chlapca, ale aj evidentné a vážne sociálne problémy uhorskej spoločnosti v prvých dekádach dvadsiateho storočia. Hrdinom príbehu, ktorý má podľa literárnych historikov a kritikov aj autobiografické prvky, je dospievajúci chlapec, ktorý prichádza do mesta na gymnázium z dedinskej remeselníckej rodiny. Je plný ideálov a túžby po vzdelaní. Školu a mesto si predstavuje ako vzorne fungujúce a takmer dokonalé spoločenstvo, ktoré riadia múdri a morálne zrelí ľudia, ktorí robia svet lepším aj pre nastupujúcu generáciu. Tieto ilúzie o svete dospelých sa však postupne rozpadávajú a citlivého adolescenta Misiho čaká séria nepríjemných prekvapení.  

Z tejto základnej antinómie vychádza aj muzikál, ktorý ponúka dynamické dialógy a do piesňových textov prepísaný príbeh skromného, ale pracovitého a čestného študenta, ktorý je zaskočený zvláštnymi zvyklosťami mestských detí i dospelých. Zlomová situácia nastane vtedy, keď ho oklame rafinovaný miestny fešák, zdanlivý elegán, ale v skutočnosti skorumpovaný klamár a špekulant János (Máté Madarász). Táto postava je kľúčová najmä preto, lebo je antipódom poctivého Misiho. Symbolizuje úpadkový svet tzv. mestských fičúrov, mladých džentríkov, ktorý si radi užívajú kaviarenský život, ale bez pocitu zodpovednosti voči sebe a okoliu. Naivne dôverujúci Misi je nespravodlivo obvinený z krádeže. Jeho prípad vyšetruje profesorský zbor a komisia, ktorá nevinného chlapca nielen odsúdi a urazí, ale aj primitívne poníži.

Muzikál evokuje dobovú atmosféru „fin de siècle“ a zároveň zdôrazňuje, že človek sa v princípoch za celé storočie nezmenil. Formou chytľavých tónov a rýmovaných slov odkazuje mladým i starším divákom, že klamstvo je hriech a krádež je zločin. Veď aj súčasný človek sa neustále konfrontuje s tradičnými morálnymi hodnotami a ľahkovážnou túžbou po bohatstve a pohodlnom živote. Tento jasný a zrozumiteľný morálny imperatív je možno až osvetovo moralizujúci, ale súčasne je aj optimálnym ideovým rámcom muzikálu, ktorý v rámci žánrových limitov programovo pracuje „iba“ s variabilitou téz a antitéz. Celkom zákonite tento základný potenciál muzikálu využíva aj košické predstavenie. Režisér do klasického žánru nevnáša nové elementy a zbytočne neexperimentuje. Drží sa idey, že hudobné divadlo má prísne zásady a parametre. Tímová práca smeruje k bezchybným a remeselne zvládnutým speváckym a hereckým výstupom, ako aj kolektívnym tanečným kreáciám. Režisérovi a choreografke sa podarilo vytvoriť sugestívny a príťažlivý javiskový tvar ako symbiózu dospelého profesionalizmu a detskej či mladíckej živelnosti a vitality. Deti sa hlavne hrajú, žartujú, spievajú stvárajú huncútstva. Jedinou vážnou postavou je hlavný hrdina Misi, ktorý viac premýšľa a dosť dlho žije vo svete falošných ilúzií. Jeho sklamanie a precitnutie je však na konci veľmi kruté. Dospelí sú vážne a vážené osoby, ktoré poučujú, vychovávajú a trestajú. Najmä profesorský zbor ukazuje režisér v komickej podobe, akoby očami detí, ktoré radi napodobňujú svojich učiteľov. Konanie postáv sa tak hyperbolizuje a groteskné postavy počas celého predstavenia vyvolávajú úsmev.      

Detské postavy nepôsobia na javisku zakríknuto a nesmelo, naopak vystupujú sebavedome a pred dospelými si obhajujú svoju pravdu. Rodičom aj profesorom odkazujú: nechajte nám náš prirodzený svet. My nie sme len hlúpi školáci a manipulovateľní detskí herci, ale mysliaci jedinci a skutoční herci, partneri dospelým na javisku i v hľadisku. Bolo to dôležité posolstvo, výzva k dialógu preniknutá vitalitou a pozitívnou energiou, ktorá postupne opantala celé divadlo a v budúcnosti jej neuniknú ani ďalšie mimokošické kultúrne domy v mestách a mestečkách, kde sa muzikál bude hrať. Bolo príjemné sledovať, že kým dospelí všetko zložito riešili a analyzovali, tak deti zakričali úprimne a z plného hrdla, že kráľ je nahý a zlodej chytá zlodeja.

Scéna i kostýmy sú koncipované jednoducho, triezvo a účelne. Jednotlivé elementy evokujú atmosféru v meštianskych rodinách a školách na sklonku rakúsko-uhorskej monarchie, ale svojím minimalistickým riešením signalizujú aj nadčasový a univerzálny charakter témy. Napriek tomu sa režisér v prológu a epilógu pokúsil aj o čitateľnejšiu aktualizáciu témy. Predstavenie začína dialógom (autorom je dramaturg Miklós Forgács) dvoch súčasných sídliskových chlapcov, kde starší poučuje mladšieho o tom, že so skromnosťou a úprimnosťou ďaleko nezájde, lebo aj dnes, rovnako ako v minulosti, klame a kradne každý. Táto krátka, ale o to apelatívnejšia úvodná scéna pôsobila v kontexte celého predstavenia rozpačito a nadbytočne, lebo sa aktualizačný motív ďalej nerozvíjal. Pozitívnejšie hodnotím nenásilný spôsob záverečnej aktualizácie. Ide o tradičné finále, keď zaznie záverečná uchu lahodiaca a rytmická pieseň. Preto aj kolektívny výstup detí v súčasných kostýmoch prináša úprimnú radosť, pozitívnu energiu a nádej, že napriek úvodnej skepse nie je všetko beznádejné. Je to oslava či pocta slušnosti a zodpovednosti, ktoré reprezentuje, dúfajme, že večný a nehynúci Misi Nyilas, symbolická postava slušnejšej časti spoločnosti.     

Ako som už naznačil, kľúčovým elementom tohto predstavenia bol zmysluplný a podnetný medzigeneračný dialóg, ktorý charakterizoval aj pôvodný román. Deti a mladí cítia, že sú pre dospelých partnermi a nielen pasívnymi podriadenými. Deti učili dospelých a možno skeptikom vrátili nádej, že divadlo je magické fluidum a vypnutím mobilov a svetiel v hľadisku ešte stále možno objavovať nové svety a vzťahy. Rodičia a starí rodičia mohli vďaka detskej vitalite spoločne ešte raz prežiť strach pred skúšaním, komické kreácie učiteľov a radosť zo záverečného zvonenia. Ale najmä to, že živé slovo, poctivé divadlo a slušnosť nie sú prežitkom.  

 

 

Publikované online: 16.1.2019

Peter Káša

Peter Káša je absolventom Filozofickej fakulty UPJŠ Košice, odboru slovenský jazyk a literatúra – dejepis. Po štúdiách pôsobil ako dramaturg v Bábkovom divadle v Košiciach, neskôr ako novinár a od roku 1990 je vysokoškolským učiteľom na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Niekoľko rokov pôsobil aj ako lektor slovenského jazyka a kultúry na univerzitách v Poľsku a Maďarsku. V súčasnosti garantuje študijný program stredoeurópske štúdiá, v ktorom sa špecializuje na kultúrne dejiny a súčasný kultúrny život v krajinách strednej Európy. Divadelné recenzie publikuje s väčšími a menšími prestávkami od študentských čias. Dlhoročne spolupracuje na príprave festivalu Akademický Prešov a je členom poroty v súťaži študentských divadiel. Žije v Prešove.