Katarínka – visual show

Vytlačiť


Preklad: Jana Krejčíková, Štefan Moravčík
Réžia a úprava: Viktor Kollár
Kostýmy: Kateřina Bláhová
Scéna: Ján Zavarský
Dramaturgia a úprava: Martin Gazdík
Hudba: Juraj Péč
Pohybová spolupráca: Anton Faraonov, Mykhailo Novikov
Hrajú: Tatiana Poláková, Jozef Úradník, Peter Čižmár, Beáta Drotárová, Stanislav Pitoňák, Adriana Ballová, Henrieta Kecerová, Katarína Horňáková, Michal Soltész, Radovan Hudec, Juraj Zetyák, Adriana Krúpová, Ľuba Blaškovičová, Róbert Šudík, Mária Ičová, Juraj Oľhava, Maroš Goga, Ján Filip
Speváci: Andrej Kuľbaga, Daniel Goga, Peter Kellner
Hudobníci: Jozef Chovanec, Peter Kellner, Jozef Haluza

Premiéra: 14. novembra 2008

Kliestova najpopulárnejšia dráma Katarínka z Heilbronnu vychádza z tradície rytierskych hier, kde česť muža a láska ženy je nadovšetko. Podobné romantické príbehy sú obľúbenými látkami na filmové spracovania, v Košiciach sa ukázalo, že dopyt po romantike je aj medzi divadelnými divákmi, najmä ak sa podobný titul na repertoári tamojšieho divadla neobjavil už veľmi dlho. Hoci po Katarínke siahajú v nemecky hovoriacich krajinách pomerne často, na Slovensku môžeme tento dramaturgický výber hodnotiť takmer ako objavný. Naposledy sa Katarínka z Heilbronnu hrala v roku 1988 na scéne Divadla Andreja Bagara v Nitre v pamätnej réžii Jozefa Bednárika, v dramaturgii Dariny Károvej, v hlavnej úlohe s Evou Pavlíkovou.
Nová produkcia režiséra Viktora Kollára ponúka divákom vizuálne zaujímavo vyrozprávaný príbeh. Predstavitelia Katarínky a Grófa z Hviezdy nepredstavujú nijakú hollywoodsku mileneckú dvojicu, obaja majú svoje limity v artikulácii i v prirodzenosti herectva, rozmer fatálnej lásky sa im ale podarilo do príbehu dostať, čo je pri hre tohto charakteru azda to najdôležitejšie.
Tatiane Polákovej rola trpiteľskej, extrémne obetavej, až fanaticky zamilovanej Katarínky sadla, o niečo horšie si herečka dokázala poradiť s nežnou polohou, ktorá sa napríklad očakávala v scéne Katarínkinho prorockého sna. Sympaticky ale pôsobila civilnosť a prostota, s akou herečka vystúpila v záverečnej scéne svadby.
Pre Petra Čižmára bola úloha jej milovaného Fridricha Wettera, grófa z Hviezdy, maximálne náročná, možno ani nie tak rozsahom ako štýlom. Tento talentovaný herec ukázal už v produkciách divadla Kontra v Spišskej Novej Vsi kapacitu zvládať hoci aj náročné monodrámy, vysoký žáner však nie je celkom jeho doménou. V studenej vode odlišnej divadelnej poetiky však Čižmár plával hrdinsky, hoci miestami jeho dikcia javila známky dialektu, ktorý nemal v prípade tejto postavy svoje významové opodstatnenie.
Henrieta Kecerová dokázala byť, ako prefíkaná Kunigunda, hlavnému páru dominantnou protihráčkou. Miestami však priveľmi výrazne predstierala a zbytočne prehrávala grófkinu zlobu, aj prezradenie jej ženského tajomstva mohlo dopadnúť mrazivejšie. Nebol to však problém len herectva, režisér dal v tomto momente priestor skôr formálnemu vizuálnemu efektu, čo sa ukázalo emočne kontraproduktívne.
Decentný výkon podala v menšej úlohe grófky Heleny, Beáta Drotárová. Jozefovi Úradníkovi sa v postave Katarínkinho otca Teobalda Friedeborna nepodarilo prelomiť prvoplánovosť urazeného otca, ktorý bojuje za stratenú česť svojej dcéry, trochu plocho pôsobil aj cisár v podaní Róberta Šudíka.
Tragická línia vznešených citov bola vyvažovaná komikou.
Stanislav Pitoňák je v tejto sfére ako doma. V postave Flammberga, grófovho pobočníka, sa opäť predviedol ako profesionálny, možno až priveľmi rutinný sluha. Pitoňák však mal aj veľmi silné miesta, v ktorých naplno prejavil svoju tvorivosť. Vynikajúci bol napríklad jeho monológ v scéne horiaceho hradu, v ktorom sa dokázal pohrávať s každým slovíčkom parodujúc hrdinskú a fatálnu polohu tejto časti textu.
Výrazný komický prvok vložil do inscenácie aj Michal Soltész ako Maximilián, pán hradu Freiburg. Jeho vstup na scénu je podporený aj vtipným scénickým prvkom – symbolickým koňom. Výrazným, vysoko štylizovaným prvkom boli aj Adriana Krúpová a Ľuba Blaškovičová ako Kunigundine pratety.
Kliestov náročný text so sebou prináša, prirodzene, výzvu pre upravovateľov. Dramaturg Michal Gazdík a režisér Viktor Kollár si s ním celkom poradili. Otázny bol možno mierne archaický, starší preklad Jany Kolenčíkovej Štefana Moravčíka, z ktorého vychádzali.
Niektoré scény – napríklad úvodný súd - však napriek úpravám zostali pomerne statické a z pohľadu mizanscén fádne. Choreografická spolupráca dodala vtip do niektorých scén, prejavila sa predovšetkým v súboji na začiatku druhej časti.
Formálne stojí produkcia na inteligentne navrhnutej scéne Jána Zavarského a groteskných kostýmoch Kateřiny Bláhovej, ktoré evokujú skôr dobu autora ako obdobie rytierov. Scénografické riešenie priestoru je veľkorysé, Zavarský pracoval výrazne aj s farbou a so svetlom.
Efektný je predovšetkým úvod druhého dejstva s horiacim hradom, scénografia miestami využíva aj zrkadlový odraz či protisvetlo. Na horizonte sa viackrát objavuje aj videoprojekcia. Poväčšine ide len o farebné štruktúry, v dôležitých momentoch hry však scéne dominujú hlavy hlavných ženských predstaviteliek. Tento prvok je azda najspornejším prvkom vizuálu. Práve vďaka nemu totiž nie celkom šťastne dopadla scéna sna, v ktorom blúzniaca Katarínka rozpráva grófovi svoje vízie. V situácii, kedy má hrdinka hovoriť akoby zo sna, sa premieta na plátno jej veľká tvár ako niečo šepce so sklenenými očami zabodnutými do prázdna. Po odhalení Kunigundinej škaredosti bola na plátne premietaná jej počítačovo znetvorená tvár. V závere inscenácie sa zase prizeráme realistickým slzám šťastia, ktoré sa hrnú Katarínke z očí na vlastnej svadbe. Ak už chceli inscenátori pracovať s podobne výrazný prvkom, mohlo byť jeho prevedenie jednotnejšie a výtvarne rafinovanejšie. Navyše, filmová sekvencia vytvára zbytočný, priveľmi patetický druhý koniec produkcie, ktorá mala svoje prirodzené vyvrcholenie pár sekúnd predtým, keď sa všetci prítomní, oblečení do takmer anjelských kostýmov, tešia z bozku šťastného páru za zvukov kostolných zvonov. Poetika štylizovaného divadla v tomto bode nie celkom šťastne naráža na naturalizmus veľkého detailu tváre.
Kostýmy Kateřiny Bláhovej groteskne hyperbolizujú povahy či postavenie jednotlivých postáv, výtvarníčka napríklad nikoho nenechá na pochybách, že baronesa Kunigunda je domina s dušou zo železa.
Významným pozitívnym prvkom inscenácie je živá hudba s akýmisi chorálmi, citujúca stredovekú hudbu. Trochu nesúrodo ale v danom kontexte pôsobí sladká záverečná pesnička s anglickým textom. Hoci chápem zámer napojiť príbeh lásky na súčasné cítenie mládeže, podobný prvok vidíme dnes na divadelných scénach už akosi priveľmi často.
Produkcia Katarínky z Heilbronnu bola náročná pre tvorcov i techniku, výsledok ich práce je nadštandardný, prinajmenšom v košickom kontexte. Herectvo súboru sa možno neukázalo stopercentne kompaktné na to, aby v každom momente utiahlo podobne náročný text. Košickému divadlo sa ale podarilo zaradiť do repertoáru slušne urobený kus, ktorý dáva jeho ponuke nový rozmer.

Publikované online: 14.11.2008

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003–2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.