Jednoducho sme iba ľudia

Vytlačiť

Réžia: Ľubo Burgr

Hudba: Ľubo Burgr a výber

Scéna a kostýmy: Na peróne

Účinkujú: Peter Kočiš, Zuzana Psotková, Jana Wernerová

Predstavenie vzniklo na motívy textu Jany Micenkovej „Veľký šváb na facebooku“ oceneného v rámci súťaže „VEJK AP!2“

Premiéra: 26. 4. 2012, Tabačka Kulturfabrik Košice

Nezávislé alternatívne divadlo Na peróne predstavilo ďalšie z radu vlastných autorských predstavení. Tentoraz ide o divadelnú mozaiku inšpirovanú víťazným textom druhého ročníka autorskej súťaže dramatických textov „Vejk ap!“ Veľký šváb na facebooku od autorky Jany Micenkovej. Jej metaforicko-fantastický text hovorí v skratke o tom, aká je neosobná komunikácia prostredníctvom facebooku, internetu, či skype-u, ako sa za ňou dá ukryť skutočná ľudská bytosť, ako ďalej ovplyvňuje životy (nielen) ľudí, ktorí jej podľahnú ako vášni, ako sa z nich pomaly ale isto stávajú šváby. Divadelná hra Fasbuk však rozvíja tému ďalej a posúva ju do roviny viac sociálnej, zameranej na možnosti a spôsoby komunikácie medzi ľuďmi, ktorí stoja tvárou v tvár, ale ani pri tom sa nezabúda na hranie sa na divadlo. Do mozaiky scénok tak zapadajú minipríbehy o divadelnom kolektíve, ktorý hľadá spôsob, ako zrealizovať hru o chrobákovi a jeho virtuálnom svete „Šváb“, čo je, samozrejme, alúzia na víťazný text Vejk apu!2, o počítačovej generácii, ktorá celé hodiny presedí za klávesnicami, o fenoméne nezamestnaných, ktorí na jednej strane špekulujú nad možnosťami ako si, hoci nečestne, zarobiť, no na strane druhej radšej zostávajú vo svojom pohodlnom svete bez záväzkov, o všadeprítomnom až fatálnom erotizme, o divadelných snoch, o médiách chrliacich slová pre slová, či o tom, ako si aspoň čiastočne splniť svoje sny. Mottom predstavenia by mohla byť replika z hry: „Ja neviem, jednoducho sme iba ľudia a koniec... To je začiatok a koniec všetkého. Si človek, rob chyby a dovoľ si to. To je celé. Preto platí, keď neojebeš iného, ojebeš sám seba... Takto to funguje proste!“

Divadelný súbor Na peróne oslovil po prvýkrát režiséra Ľuba Burgra (SkRAT, YSTFUD) a spolu s ním na základe prvotných improvizácií a následnej úpravy vzniknutých textov pripravili scenár inscenácie. V procese skúšania sa tak nový text čoraz viac vzďaľoval od pôvodnej predlohy, a tak výsledkom bol kompromis, ktorý vyústil do už spomínanej autorskej mozaiky minipríbehov s výraznými pointami. Burgrova režijná koncepcia je preto vystavaná na dôraznom hereckom uchopení postavičiek a jednoznačnom textovom odkaze. To spolu s minimálnym počtom rekvizít, minimalistickými hereckými výrazovými prostriedkami, svetelnými a scénickými premenami a dôsledným jazykom a štylizáciou stvárňovaných sociálnych skupín vytvára ucelený koncept kvalitného alternatívneho divadla, s jemným rukopisom divadla SkRAT. Aj jeho hudobný profil sleduje viaceré žánre presne tak ako text: od komponovanej hudby cez klasiku, až po súčasnú populárnu hudbu.

V priestoroch Tabačky, bývalej fabriky, tak aj divadelná scéna vyznieva naturálnejšie, priamo oslovuje diváka, oberá ho o ilúziu „krásneho“ divadelného predstavenia a dáva mu jasne najavo, že to, čo vidí, je o ňom. A divák na to rád reaguje. V jednoduchom priestore je pred ním len jedna kovová skriňa na kolieskach, ktorá sa v procese predstavenia mení takpovediac na ďalšiu z postáv. Okrem nej scénu vypĺňajú stôl a tri stoličky, ktoré však dotvárajú vizuál konkrétnych mizanscén vždy podľa potreby. Všetky postavy sú odeté do univerzálnych čiernych šiat, P. Kočiš je v obleku, čím predstavuje typického zástupcu mužskej populácie, J. Wernerová v jednoduchom dámskom sukňovom kostýme, pod ktorým sa ukrýva eroticky ladená spodná bielizeň, je jeho ženským protipólom, Z. Psotková v nohavicovom kostýme je zas predstaviteľkou sebavedomých silných žien.

Samotné predstavenie sa začína uvedením postáv prvého príbehu: zaneprázdnená agentka alebo biznismenka Z. Psotková, v jednej ruke s množstvom papierov, v druhej ruke s neodmysliteľným mobilným telefónom, jej komunikačným jazykom je angličtina. Druhou postavou je sexy asistentka J. Wernerová, ktorá takisto prináša zväzok papierov, treťou postavou je napokon P. Kočiš, jednoducho univerzálny muž v obleku. V tejto časti sa autori pokúsili priamo prepojiť víťazný text Veľký šváb na facebooku s vlastným autorským textom, a tak vzniká vtipná modelová situácia na tému, ako si divadelný súbor vyberá z množstva textov (papierov) text na realizáciu a čo musí v rámci jeho realizácie ponúknuť, aby dostal grant a pritiahol divákov do hľadiska. Druhou časťou predstavenia je ironizácia dnešných elektronických ľudí, píšucich projekty, tvoriacich a realizujúcich sa len prostredníctvom svojho počítača, čo v rytme frivolného kankánu vytvára až absurdnú tanečnú choreografiu s prvkami bolesti i oddanosti k práci. V treťom príbehu sa zas dostávame do čakárne na úrade práce, kde si trojica čakateľov kráti čas vymýšľaním pracovných príležitostí. I tu nám aktuálne nastavujú zrkadlo, keď najlepší nápad na prácu je ponúkať „zľavenky“. S humorom a nadsádzkou konfrontujú obe strany tohto obchodu, kvázi podnikateľov i ich obete. Vo štvrtej časti sa dostávame do sfér umenia, najprv síce len vo forme odkazu, keď sa romantickí milenci v reštaurácii rozprávajú o svojich profesionálnych hereckých snoch. Prirodzene, i to je stvárnené ironicky a s nadhľadom, keďže slovo a obraz sa filmovo prepájajú, a teda zatiaľ čo si milenci zamilovane hľadia do očí a ujedajú zo špagiet, ktoré im symbolicky v rukách priniesla obsluha, z reproduktorov znie vážny rozhovor o umení a dvoch snoch nádejnej herečky – jedným je nahota na scéne a druhým postava Niny Záriečnej z Čechovovej Čajky. Je teda úplne prirodzené, že piatym príbehom je práve stále aktuálny monológ Niny Záriečnej, ktorý si zahrala J. Wernerová. Metaforou nielen alkoholom podporenej otvorenosti Niny, ale aj celkovej premeny postáv na nič neskrývajúce a plne, vo filozofickom zmysle slova, obnažujúce sa osobnosti sú ich rozpustené vlasy. V ďalšej časti sa zas stále v tomto slobodnom duchu dostávame do prostredia elektronických médií a za mikrofónom stojí trojica diskutujúcich na tému: čo je a čo nie je pravda a kedy a ako je človek ochotný prijať podvod. Veľmi jemným presným spôsobom, jazykom nie práve najpuristickejším nám ponúkajú kritiku zbytočných rozhovorov, floskúl a klišé v médiách. Záver predstavenia už patrí aspoň čiastočnému happyendu – splneniu snov každej z postáv... Prepojením jednotlivých scénok je hra s bustou prvého československého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda. Vznikajú tak satirické odkazy generácie tvorcov na jeho všadeprítomnosť do r. 1989, keď bol nielen vizuálnou súčasťou čítaniek, ale aj integrálnou súčasťou takmer všetkých priestorov, ktoré zdobili či už jeho busta, socha, alebo aspoň meno – busta politika číta texty, zjavuje sa a znova mizne, je obdivovaným a zbožňovaným milencom. Druhým predmetom, ktorý dostáva príležitosť vytvárať túto hru a zúčastňovať sa na nej, je už avizovaná skriňa na kolieskach, ktorá nielen posúva a upravuje priestor, ale aj ukrýva tajomstvá textov, ponúka alternatívy vo forme vždy nových pomôcok na prekonávanie medziľudskej vzdialenosti a riešenia problémových situácií, je aj objektom sexuálnej túžby, miestom až náboženského fanatizmu vo forme odkazu na ukrižovanie, je miestom odpočinku, odkladacím priestorom a pod.

Herci divadla Na peróne využívajú vlastné skúsenosti z podobných typov predstavení, ktoré produkujú, sú svojsky štylizovaní, a pritom vo svojich výpovediach absolútne úprimní, a túto „slobodu“ im môžu mnohí herci kamenných divadiel závidieť. Predstavením Fasbuk sa „peronistom“ zaujímavo podarilo prepojiť zdanlivo neprepojiteľné a osobnosť režiséra Ľ. Burgra im v tom výrazne pomohla. Diváci, a nielen fanúšikovia divadla Na peróne, sa tak môžu tešiť na ucelenú generačnú výpoveď, dalo by sa povedať až spoveď o nás samých. To všetko však, napriek tvrdosti vypovedaného a videného, jemne a láskavo. A práve to posúva celé predstavenie s ľahkosťou smerom k divákom.

Hana Rodová

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 26.4.2012

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.