Jednoduchí a vtipní Chlap(c)i

Vytlačiť

Dramaturgia a scéna: Dáša Krištofovičová
Hudba: Tomáš Gregor
Réžia: Silvia Vollmannová

Hrajú:

Majo: Braňo Mosný
Maroš: Tomáš Grega
Hlas policajta: Blaho Uhlár 

Premiéra: nedeľa 26. október 2014, KC Dunaj. Inscenácia vznikla pod záštitou Štúdia 12

 

Štúdio 12 v rámci projektu Mliečne zuby podporilo v sezóne 2014/2015 autorský projekt Silvie Vollmannovej a Dáše Krištofovičovej s názvom Chlap(c)i. Vollmannová (študentka absolventského ročníka bábkarskej tvorby Vysokej školy múzických umení) a Krištofovičová (študentka absolventského ročníka na katedre alternatívneho divadla pražskej DAMU) majú za sebou už niekoľko úspešných divadelných autorských projektov. Monodráma Hola, Madrid! v hereckom podaní Lýdie Petrušovej bola nominovaná na Dosky v kategórii Objav sezóny a bola súčasťou programu viacerých slovenských a zahraničných festivalov.

V rámci doterajšej tvorby mladých, aktívnych študentov divadelných škôl je viditeľné ich vzájomné ovplyvňovanie. Vollmannová s Krištofovičovou v projekte Mliečnych zubov Chlap(c)i akoby odpovedali na najúspešnejšiu inscenáciu ostatných Mliečnych zubov od autoriek Lýdie Petrušovej a Veroniky Pavelkovej s názvom Samson. Tá sa venovala mladým ženským dušiam a ženskému konaniu, ktoré komentovala a analyzovala.

Okrem pohlavia protagonistov obidve inscenácie odlišuje aj princíp tvorby. Kým Pavelková s Petrušovou tvorili Samsona na základe vlastných skúseností, a tým pracovali skôr s princípmi performancie, Vollmannová a Krištofovičová pristúpili k tvorbe Chlap(c)ov tradičnejšie, inscenovaním a interpretovaním dramatického textu. Navyše o mužoch komunikujú prostredníctvom autoriek žien. 

Vollmannová, autorka dramatického textu Chlap(c), s jednoduchosťou a vtipom prezentuje pohľad na konanie mladých mužov, ktorí stoja na prahu dospelosti a stále sa nevedia rozhodnúť, ktorý svet sa im páči viac. S ľahkosťou zobrazuje malé hrdinstvá „chlapcov“, ich životný štýl, polygamnosť, postoje a vzťahy k láske, priateľstvu či alkoholu. Vollmannová univerzálnosť príbehov a charakterov zvýraznila aj pomenovaním postáv, ktoré ich sprostredkúvajú. Do kontaktu sa dostávame s Marošom a Majom. 

I keď vznik autorskej inscenácie Chlap(c)i podporilo Štúdio 12, v jeho priestoroch sa neodohráva. Vzhľadom na to, že sa jedná o nehĺbavú výpoveď dvoch mladých mužov, je pre ňu vhodnejší uvoľnený, barový priestor. Predstavenia inscenácie sa teda zatiaľ odohrávajú v priestoroch KC Dunaj. Tento koncept prostredia podporuje ďalšie reprízy inscenácie, ktoré nie sú závislé od javiskového priestoru. Aj keď je možné usúdiť, že ide o kvalitný marketingový ťah, nedivadelný priestor v konečnom dôsledku okliešťuje divadelné možnosti inscenácie. Ochudobňuje ju o prácu svetelného dizajnu, počet reflektorov obmedzuje na minimum a nutnosťou herecky prekonávať prekážky priestoru vytvára zbytočné, bezobsažné pauzy medzi hereckými akciami. 

V inscenácii Chlap(c)i je zaujímavé, ako dve autorky prosto, humorne a trefne zobrazili svet mužov. Hoci je možné, že sa tieto mužské svety viac páčia ženám ako samotným mužom. Herci v inscenácii však pristúpili ku kreovaniu svojich postáv s nadhľadom a humorom.

Diváci, respektíve návštevníci podniku, sledujú zdanlivo bežnú situáciu rozhovoru dvoch „chalanov“ na bare. Maroš v podaní Tomáša Gregu a Majo v podaní Braňa Mosného sa však ocitli v dramatickej situácii, v cudzom štáte na policajnej stanici. Majú dostatok času na uvažovanie, a tak sa prostredníctvom retrospektívy dozvedáme podrobnosti o ich charakteroch a pute, ktoré je skôr labilné, ako ukáže záver ich mikropríbehov. Konečné rozuzlenie priateľstva predstavuje Majova zrada, ktorá súvisí s egoizmom postavy a je na prvý pohľad prekvapením. Sebastrednosť totiž skôr v ukážkach ich zážitkov prezentuje postava Maroša.  

Postavy oboch hercov prehovárajú monologicky alebo v dialógoch slangom, so západoslovenským makrodialektom. Vzhľadom na to, že text v konečnom dôsledku nič podstatné neanalyzuje, skôr predostiera drobné problémy dozrievajúcich pánov, majú herci nekonečne veľa možností pracovať s iróniou a zveličovaním. A tento atribút veľmi umne využila aj Krištofovičová pri tvorbe výtvarnej stránky inscenácie. Tú tvoria v tmavom prostredí baru najmä gýčovité, miestami až úchylné blikajúce predmetíky ako čertovské rohy, či uši, ktoré si nasadzujú herci počas monológov v alkoholickom opojení. Používanie blikajúcich predmetov (blikajú napríklad i poháre) je aj vtipné, aj zľahka rieši nedostatok divadelného osvetlenia, a aj na okamih pomáha atmosfére situácií a stupňujúcemu sa napätiu medzi hercami. Inokedy je však zbytočne ilustratívne, napríklad keď Mosný a Grega predvádzajú vypočúvanie na polícii pomocou stolových lampičiek, ktorými si svietia do tvárí.

Medzi najvtipnejšie (najuletenejšie) časti inscenácie patria mizanscény, v ktorých herci prostredníctvom pesničiek a básničiek prezentujú buď svoje citové rozpoloženie, alebo promiskuitný postoj voči ženám. Napríklad Grega, ktorý sedí na bare, interpretuje aktuálny rozhlasový hit, odrhovačku Neľutujem od Ďuricu. Alebo iný príklad: básnička – pesnička, z ktorej sa dozvedáme o ich spoločných milostných avantúrach, vzájomnom striedaní žien, až situácia dospeje k prvému vážnejšiemu konfliktu medzi postavami, ktorý je spôsobený Marošovou (Grega) dravosťou a uchmatnutím si dievčaťa, ku ktorému Majo (Mosný) niečo cítil.

Ďalej herci sprítomňujú všetkým známe, mnohokrát prežité priateľské vzájomné zachraňovanie v momentoch vysokej opitosti a nepatričnej otvorenosti voči nesprávnym ľuďom. Opätovne zachraňuje Majo (Mosný) drzého, alkoholom zjavne podguráženého priateľa. Ich oddelenie v priestore Vollmannová vyriešila jednoducho umiestnením Maroša za barom a Maja v priestore pred pultom.    

Putovanie v čase je vizuálne znázornené nástennými hodinami, ktoré sú umiestnené na barovej polici. Jednotlivé sekvencie takmer zakaždým predeľuje minimalistická akcia hercov a osvetlenie iného časového priestoru.

Po ukážkach z minulosti priateľského vzťahu dvoch mladých mužov sa opäť postupne dostávame do času a priestoru ich aktuálneho zatknutia, za pomoci nahrávok hlasu Blaha Uhlára, ktorý predstavuje policajta. Vcelku vtipné je aj to, že Uhlár, večný odporca policajnej moci, štátnych úradníkov, eštebákov, stvárňuje práve „fízla“. Na policajnej stanici dostanú chlapci slastnú poživeň – bagetu vo fólii. Počas ich posledného rozhovoru, pomedzi prežúvanie bagiet, Majo (Mosný) zistí ďalšiu priateľovu zradu, ktorá súvisí s jeho milostným životom, čo spôsobí kontrastnú zradu priateľstva v závere inscenácie.   

Medzihry v klipovitej štruktúre inscenácie, počas ktorých Mosný a Grega menia svoje priestorové polohy pri bare, sú rušivým elementom divadelného celku. Herci v ďalšom a ďalšom výstupe strácajú nadobudnutú energiu z predošlého mikropríbehu, ktorú musia následne nanovo budovať.    

Projekt Chlap(c)i je komediálneho žánru. Zaujme najmä mládež, mladších ľudí v produktívnom veku, návštevníkov podnikov. Vollmannová už v dramatickom texte jasne načrtla iróniu, s ktorou pracovala aj výtvarníčka Krištofovičová a samotní herci. Ak vás otravuje prízemnosť humoru v televízii či na iných divadelných scénach, užite si radšej s Chlap(ca)mi. Je zjavné, že oni si celý proces tvorby užili dostatočne. 

Publikované online: 9.7.2015

Sandra Polovková

Sandra Polovková je absolventkou teórie a kritiky divadelného umenia na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení. Popri štúdiu na strednej škole (Prvé slovenské literárne gymnázium, Revúca) absolvovala dvojmesačnú redakčnú prax v Podtatranských novinách, publikovala články v regionálnych novinách, odborných periodikách a portáloch. Ako produkčná spolupracovala so Slávou Daubnerovou (2012-2013), s Divadlom Pôtoň (2013-2015). Režijne spracovala inscenácie: Psychóza 4.48 (VŠMU, 2012), Fabula Rasa (Divadlo Pôtoň, 2013), Lab.oratórium sexuality (Divadlo NoMantinels / A4 - priestor pre  súčasnú kultúru, 2014). Pracovala v Národnom osvetovom centre (2015-2017), kde pôsobila ako projektová manažérka festivalu Scénická žatva, koordinovala a lektorovala literárne aktivity. Aktuálne spolupracuje s Divadlom SkRAT, A4 - priestorom súčasnej kultúry a od roku 2016 riadi organizáciu Post bellum SK.