Jedna z katastrofických verzií sveta

Vytlačiť

dramaturgia: Dáša Čiripová, Martin Hodoň
kostýmy: Katarína Holková
scénografia, výtvarné riešenie, svetelný dizajn: Ján Ptačin, Jozef Vlk
kompozícia hudby: Vladislav „Slnko“ Šarišský
choreografia: Stanislava Vlčeková
produkcia: Martina Širáňová
réžia: Jozef Vlk

účinkujú:
Stanislava Vlčeková
Martina Hajdyla Lacová
Sláva Daubnerová
Marián Prevendarčík

hudobná realizácia: Spectrum Quartet – Ján Kružliak, Adam Novák, Peter Dvorský, Branislav Bielik

Premiéra: 29. 3. 2017, A4 – priestor súčasnej kultúry, Bratislava

 

Kríza ducha, kríza morálky, finančná kríza, kríza hodnôt, utečenecká kríza. Krízy, ktoré sa valia ľudstvom ako opakujúce sa malé apokalypsy, aby ho pripravovali na tú najväčšiu. A bude to katastrofa alebo impulz k zrodeniu niečoho nového, čo nastolí novú civilizáciu, pravidlá a vôbec novú dobu?

Po prvej časti trilógie s názvom WOW! prišli tvorcovia súboru Debris Company v performancii Únos Európy s témou krízy spoločnosti, narušenia medziľudských vzťahov a identity. Vzťahy, ktoré kedysi Európu tvorili, sa rozpadajú a všetko sa deje na odľudštenej báze. Podobne na tom je síce celá ľudská civilizácia, ale Európa sa viac ako ktorýkoľvek kontinent dostala na pokraj chaosu a zániku, práve tým, že sa nevie sama so sebou identifikovať. Sama sa nie je schopná zachrániť, iba potopiť. Od Homo sapiens z WOW! sa tvorcovia dostali k človeku ako článku spoločnosti. Text k inscenácii vznikol na základe spolupráce s Petrom Lomnickým, s ktorým súbor pracuje už programovo. Režisérovi Jozefovi Vlkovi je zrejme spôsob uvažovania dramatika Petra Lomnického blízky a dokáže mu porozumieť.

Oproti WOW!, v ktorom šlo o metafyzickú tézu, sa druhá časť posunula k príhovoru alebo frivolnej prednáške s názornými pohybovými ukážkami. Koncepčne druhá časť nadväzuje na prvú. Aj táto časť má výrazný svetelný dizajn (Ján Ptačin) a je tu aj ostro biela plocha, na ktorej sa pohybujú performerky. Z honosných šiat dámy z prvej časti sa stali tri nohavicové kostýmy sestier-trojičiek so sieťkami na hlavách. Biela plocha, na ktorej sa nachádzajú počas celej inscenácie, sa postupne mení na plochu, kde sa inscenujú jednotlivé výjavy zo života na lodi. K vizualite a odťažitej abstrakcii pribudla určitá narácia a príbeh rozpadu. Cestujúci na potápajúcej sa lodi Survival sa stali účastníkmi zábavného programu.

Trojica tanečníc a performeriek (Stanislava Vlčeková, Martina Hajdyla Lacová a Sláva Daubnerová), oblečená do snehobielych oblekov, pôsobí maximálne odťažito. Škoda, že sa v rámci inscenácie nedostali do popredia ich pohybové schopnosti. Ich spojenie a aj skúsenosti z predchádzajúcich projektov by vyzneli pri väčšej ploche inscenácie ešte zaujímavejšie. Aj keď mnohé sekvencie dynamicky a choreograficky upútali pozornosť diváka a zatlačili do úzadia slovný prejav konferenciera.

Agilný a dostatočne vtieravý konferencier (Marián Prevendarčík) pôsobí, s tvárou obrátenou zoči-voči divákom, ako dirigent. Prednáša svoj predapokalyptický prejav teatrálne, s množstvom intelektuálnych floskúl, bonmotov a početných citácií hovorí príbeh kontinentu, ktorý v minulosti túžil po kráse, rovnováhe, vzdelanosti a v priebehu dejín sa dostáva do priestoru, v ktorom rozhodujú obavy, strach a frustrácia. Skrátka unesený svetadiel. Performerky reagujú na vyrieknuté tézy vecným strohým pohybom, ktorý neilustruje význam, ale skôr celkový pocit, ktorý môže vyplynúť z vypovedaného slova. V jednej z najzlomovejších situácií, keď moderátor hovorí o sexualite a porovnáva situáciu v tejto oblasti v minulosti a dnes, názorne otvára problém Európy. S kuklou na hlave (podobnou, ako sa pri svojich performanciách prezentujú členky Pussy Riot) sa pýta troch sestier, „s kým trtkajú ony?“ Zborovo odpovedajú: „s tebou“. Moderátor si strháva kuklu.

V texte je množstvo intertextuálnych narážok a odvolaní sa na popkultúru (napr. Kurt Cobain a Nirvana. Tá sa objavuje nielen v konferencierovom zvýraznení jej názvu, ale aj v hudobnej zložke). Často sa spomína aj hegelovská filozofia, eliotovská poetika alebo súčasná politika (ironická narážka na Angelu Merkelovú).

Ideovo i koncepčne sú obe časti trilógie postavené odlišne. Vo WOW! ide o genézu a analýzu vývinu človeka ako živočíšneho druhu Homo sapiens, ktorý sa zhodou okolností stal predátorom planéty. V Únose Európy sa pohľad uprel na definovanie a kritický pohľad na človeka ako druha spoločenského, na sociálne vzťahy, ktoré ho ovplyvňujú. Loď Survival sa podobá arche, lodi bláznov, ktorá je odsúdená na zánik, ale všemožne sa tomu snaží zabrániť. Skaza lode je neodvratná, pretože pasažieri rezignovali na riešenia, ktoré by ich mohli zachrániť, a oddávajú sa bizarnému nihilizmu a revuálnej zábave. Dojem lode zvýrazňuje zvon, na ktorý z času na čas konferencier udrie ako na gong. V podstate existujú dve východiská: prijatie skutočnosti, že všetko bude zničené v pekelnej apokalypse, alebo sa človek bude snažiť pomenovať negatívne javy a pracovať na ich možnom odstránení. Na lodi sa prezentujú rôzne voľnočasové aktivity, podáva sa výlučne vegánske jedlo a škatuľka záchrany sa označuje ako Zombie survival kit.

Hudba Vladislava Šarišského pôsobila dynamizujúco a zároveň dodávala performancii akúsi ľahkovážnosť a hravú eleganciu. Scéna a svetelný dizajnéra Jána Ptačina vychádzajú z veľmi malej časti z WOW! Zostala len biela plocha, na ktorej sa pohybujú ženy-trojičky. Projekcie sú zredukované do úzadia a pracuje sa s posuvnými vozíkmi, na ktorých strnulo sedia hudobníci. Problematickým sa javí práve prepojenie hudby, slovného prejavu konferenciera a pohybu. Ak by jedna zložka z tejto skupiny bola zredukovaná, nepôsobila by celková koncepcia tak preplnene.

Počas sledovania predstavenia WOW! prechádzali diváci rôznymi časovými pásmami, ktoré mali presné názvy. V Únose Európy sa diváci ocitli v akomsi bezčasí a v bližšie nezaradenom priestore, ktorého atribútom je stiesnenosť. K odstráneniu tohto pocitu neprispievali ani prejavy konferenciera, ktoré nadmerným využívaním pôsobili nadbytočne.

Skupina hudobníkov zo Spectrum Quartet bola umiestnená na posuvných plošinách, ktoré performerky v priebehu performancie presúvali. Miestami pôsobili manipulácie s nimi skostnatene a nemotorne. Boli ako kusy sveta, ktorý kedysi harmonicky pôsobil na celú civilizáciu, a teraz je schopný len pasívne zotrvávať na mieste.

Podľa T. S. Eliota, ktorého tvorcovia citujú v bulletine: „Súčasnosť a minulosť sú obe prítomné v budúcnosti. A budúcnosť je obsiahnutá v minulosti.“ To, ako sa udalosti stali, môžeme chápať skrze prítomnosť, to, čo môžeme očakávať, sme už raz zažili. Je teda na nás, či si minulosť ešte raz zopakujeme a stane sa budúcnosťou, alebo začneme úplne odznova od vzniku Homo sapiens.

Debris Company predstavil celosúborové dielo, v ktorom rozvinul hneď niekoľko umeleckých druhov a skúsil ich spojiť. Ide o podobnú snahu, ako spojiť Európanov do nejakého homogénneho celku. Je dobré, keď sa v priestore slovenského súčasného divadla snažia tvorcovia uchopiť celospoločenské i celoeurópske témy a zaujať voči nim postoj. Ten nemusí byť úplne pochopený a zrozumiteľný, ale dokáže vyabstrahovať pocity, ktoré na základe dnešnej atmosféry mnohí môžeme mať. Bolo a bude zaujímavé sledovať, ako sa tvorcovia posunuli od zrodu človeka, v sústredenom metafyzickom diele doplnenom šepkajúcim hlasom na spôsob prírodopisného filmu, cez tento groteskne-intelektuálsky kabaret, až po tretiu časť Jób. Ktorá jóbovská zvesť ľudstvo úplne dostane do kolien: migračná vlna, rozvrat hodnôt, sexuálna revolúcia alebo len bližšie neurčená bolesť či problém, ktorý už ani nedokážeme zadefinovať?

Publikované online: 13.2.2018

Marek Godovič

Marek Godovič (1978) je absolventom Vysokej školy múzických umení v
v odbore divadelná veda a polonistika a Filmovej a televíznej fakulty Akadémie múzických
umení v Prahe v odbore scenáristika a dramaturgia. V priebehu štúdia sa zúčastnil
semestrálnych pobytov na Escola Superior de Teatro e Cinema v Lisabone a na  Jagielonskej
Univerzite v Krakove. Ako autor, dramaturg a scenárista spolupracoval na rôznych
divadelných a rozhlasových inscenáciách. Od roku 2011 pracuje v Divadelnom ústave v
Štúdiu 12.  Recenzie a kritiky publikoval v  časopise kod, SME, Tanci, Salte či Pravde. Ako kritik sa
zaoberá súčasnou drámou, fyzickým divadlom a súčasným tancom.