Je humor Jiřího Jelínka neprenosný?

Vytlačiť

Jiří Jelínek: Gašpariáda

Preklad a dramaturgia: Gejza Dezorz
Scéna, kostýmy a bábky: Bára Čechová 
Hudba: Zdeněk Král
Réžia: Jiří Jelínek

Účinkujú: 

Gašparko: Lukáš Púchovský

Smrť: Martina Slobodová

Laco, mucha, veliteľ, vojak, zamilovaný mladík: Ivan Gontko, Druhá mucha, vojaci: Oľga Schrameková

Bicie nástroje: Ivan Matejovič

 

Premiéra: 19. októbra 2018, Veľká sála, Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre

 

Herec a režisér Jiří Jelínek je svojským zjavom na českej bábkarskej scéne. Tvorí už dve desaťročia, najprv v oblasti ochotníckeho a neskôr aj profesionálneho divadla. Naštudoval oceňované inscenácie s viacerými súbormi. Jeho poetiku a čitateľný režijný a autorský rukopis charakterizuje ohňostroj svojráznych nápadov, humor, nadhľad a prístup k deťom ako k partnerom schopným vnímať aj nekonvenčnú nadstavbu nad príbehom.
Na Slovensko prišiel režírovať až v roku 2016. Prijal pozvanie do Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. V tom období mal podľa pôvodného dramaturgického plánu naštudovať Ondrej Spišák Malého princa Antoina de Saint-Exupéryho. Po zmene na poste riaditeľa a turbulentnom období, ktoré vyvrcholilo odchodom polovice umeleckého súboru na prelome rokov 2015 a 2016, revidovali v Starom divadle plán premiér aj repertoár, obnovovali staršie kontakty s tvorcami a hľadali nové. Prvou inscenáciou po týchto zmenách bola voľná adaptácia práve Malého princa v spracovaní Jiřího Jelínka. Môj malý princ mal podtitul Vesmírny bábkový kabaret a bolo to len ťažko uchopiteľné putovanie Malého princa po vesmíre. Rozpačitý pocit z výsledku jeho hosťovania potlačil režisér aspoň vydarenou inscenáciou pre batoľatá HOP!, ktorú s Monikou Jelínkovou naštudoval bezprostredne po prvej inscenácii.
S odstupom dvoch rokov prišiel Jiří Jelínek do nitrianskeho bábkového divadla znova. Aj tento raz sa vo svojej autorskej inscenácii zaoberal známym a často pretváraným hrdinom – Gašparkom. Inscenácia sa volá Gašpariáda a tvorcovia jej dali aj rozsiahly podtitul Bábková pocta životu a šibalstvu, alebo hudobná groteska o sile lásky pre deti od šiestich rokov. Sprievodný text v bulletine informuje o Gašparkovi a jeho odlišných menách v rôznych európskych štátoch. Zdôrazňuje jeho šibalstvo a láka divákov a diváčky otázkou, či vedia, čo sa stane, keď Gašparko jedného dňa prekabáti samotnú Smrť.
Jelínkova inscenácia však nemá dostatočne pevný ani jeden z myšlienkových pilierov. Ten o Gašparkovi neťaží z histórie kočovného bábkového divadla a podôb tradičnej bastonády. Vo filozofickej rovine textu témy vyjadrené všeobjímajúcimi slovnými spojeniami „pocta životu“ a „sila lásky“ nemajú v diele ťažiskový zástoj.
Jelínkova hra je o stretnutí Gašparka (Lukáš Púchovský) a Smrtky (Martina Slobodová). Uzavrú stávku o to, či je smiech silnejší ako smrť. Objektmi ich výskumu sa stanú truhlár Laco (jeho povolanie je pravdepodobne odkazom na spomínanú formu tradičného maňuškového divadla, nazývanú najmä v českom kontexte „rakvičkáreň“), Vojak a zamilovaní Rómeo a Júlia. Smrť vyhráva 4 : 0 a na Gašparkovo veľké prekvapenie nasleduje ešte súboj o neho. Tam sa mu Smrť podarí prekabátiť, pretože mu doslova „sadne na lep“ natretý na stoličke. Pointou inscenácie je v závere vyslovená veta, že „bez smrti sa žiť nedá“. To je, samozrejme, bezozvyšku pravda, no predsa len ju Gašparko storočia spochybňuje, keď v bastonádach porazí aj Smrtku. Vzhľadom na silné postavenie Gašparka vo vývoji bábkového divadla, jeho podoby a premeny, nemožno povedať, že je Jelínkov text ohlasovanou „poctou Gašparkovi“. Názov Gašpariáda (i sprievodný text v bulletine) sľubuje viac ako ponúkla samotná inscenácia.
Dôvodom je aj herecké zobrazenie hlavných postáv. Lukáš Púchovský stvárňuje Gašparka ako šibala, no neistého a prostého. Nie je to drzáň typu Bart Simpson. Nemá v sebe iskru, ktorú majú jeho bábkoví predkovia aj sluhovia (zanni) z commedie dell`arte. No javisku nevládne ani Smrť. Martina Slobodová ju zobrazuje jednostrunne. Chýba jej nadhľad – veď Smrť je tá, ktorá nikdy neprehrá. No Slobodová sa rozhodla nepracovať s gráciou, vznešenosťou či krutosťou. Od začiatku kričí, jej postoj voči Gašparkovi nemá gradáciu, je kŕčovitá v mimike aj geste.
Hlavným postavám sekundujú Oľga Schrameková a Ivan Gontko, ktorí animujú hrdinov, o ktorých sa bojuje a výrazne prispievajú k hudobnosti inscenácie – Ivan Gontko hrou na akordeón a Schrameková spevom.
Hudobnosť (autorom hudby je Zdeněk Král) je najväčšou devízou inscenácie. Hudbu tvoria účinkujúci naživo, dopĺňa ich aj hráč na bicích nástrojoch Ivan Matejovič a Lukáš Púchovský hrá na gitare.
Výtvarníčka inscenácie Bára Čechová navrhla scénu, ktorá má tri „poschodia“. Celkový pohľad na ňu evokuje tzv. božie oko. Jeden otvor pre hercov aj pre hranie s maňuškami je vo vrchnej časti trojuholníka, pod ním je priestor pre marionetové výstupy a v spodnej časti je šachovnica, po ktorej sa pomocou systému magnetov pohybujú figúrky.
Gašparka zaodela výtvarníčka do tradičnej červenej, má aj čiapku s rolničkami. Ozvláštňujúcim prvkom sú jeho pančuchy s obrázkami lebky. Tú má aj na pracke opasku. To dodáva jeho výzoru trochu „metalistický“ nádych a zdôrazňuje jeho v bulletine ohlasovanú drzosť. Smrtku zaodela do čierno-bielej. Bielu blúzu skombinovala s krátkymi čiernymi nohavicami a doplnila ich sieťovanými pančuchami. Herečka má aj nabielo nalíčenú tvár. Tento kostým nemá významový presah, je bez dramatického náboja. Smrť nie je „sexy“ ani tajomne zahalená v čiernom plášti.
Počas hodinovej inscenácie vidíme rôzne bábky (maňušky, marionety aj manekýni) a priehršť režisérových veselých nápadov s potenciálom, ktoré však nevyzneli dostatočne vtipne. Ostali uväznené v stuhnutom hereckom spracovaní.
Rovnako ako pri inscenácii Môj malý princ, akoby sa súbor nedokázal naladiť na režisérovu poetiku. Tí, čo poznajú inscenácie Jiřího Jelínka, si vedia počas sledovania tej nitrianskej predstaviť, čo asi chcel režisér dosiahnuť a ako asi by to vyzeralo, ak by... Len ťažko potlačiteľná je aj myšlienka, že postava Gašparka je ako stvorená preto, aby ju zahral sám Jiří Jelínek.
Inscenácia Gašpariáda nie je prísne premyslená, ale nie je ani dostatočne „crazy“. Nie je poučenou alúziou na tradičné kočovné bábkarstvo, nedokazuje tvrdenie, že Gašparko je „najväčší šibal a vtipkár zo všetkých šibalov“, no nedosiahla ani odviazanosť iných Jelínkových diel.

V rámci svojho prvého hosťovania v nitrianskom Starom divadle v roku 2016 pripravil Jiří Jelínek s Monikou Jelínkovou aj batolárium (teda inscenáciu pre deti do troch rokov) HOP!. Jelínekovci uchopili tvorbu pre tak malé publikum odlišne, ako to robia v „rodisku“ batolárií na Slovensku, v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí. Každé z detí je od začiatku strážcom škatuľky a práca s ňou je súčasťou predstavenia.
Pravdepodobne aj v tomto prípade môže v logisticky rovnako nastavenom hosťovaní (týždeň po „hlavnej“ inscenácii má premiéru batolárium) zaujať aspoň Jelínkových inscenácia Najmenší cirkus.

Divákom a diváčkam, ktorí videli niektoré české inscenácie Jiřího Jelínka zrejme napadne, čo by v prípade jeho tretieho hosťovania umožnilo pretaviť jeho invenciu a svojskú poetiku nespútaného humoru do úspešnej slovenskej inscenácie. Iní herci a herečky? Iné divadlo? Prísnejší dramaturg? Alebo bude stačiť ono magické „do tretice všetko dobré“?

 

Publikované online: 21.11.2018

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková (1985) sa narodila v Prešove. Vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.