Je falocentrizmus v dnešných dňoch až taký problém?

Vytlačiť

preklad: Michaela Jurovská  
úprava, réžia, scéna: Anton Korenči
kostýmy: Silvia Zubajová

účinkujú: Judita Hansman, Elena Kolek Spaskov, Gregor Hološka, Juraj Hrčka, Erik Peťovský, Jakub Kuka, Veronika Strapková, Lukáš Pelč, Cyril Žolnír, Lukáš Dóza, Monika Stankovičová, Sylvia Mannová, Zuzana Šuvadová, Bronislava Kováčiková/Alexandra Urbanová, Jozef Jurčišin-Kukľa, Matúš Mihálik, Ondrej Bortlík/Filip Šebesta, Ferenc Polák

 

Hra o bordeli Veľký Balkón na Malej scéne otvára tematiku o relativite skutočnosti a vytvára priestor pre ilúziu paradoxne dokonalejšej skutočnosti života obyčajného človeka. Svet vo verejnom dome je skutočnejší, pretože každý návštevník, ktorý do neho zavíta, môže zažiť svoje najtajnejšie túžby. Žiadne zábrany neexistujú, morálka ani konvencie, každý je tým, kým sa chce stať. Hoci Genetova hra nasleduje istú naratívnu linku, je len s ťažkosťou možné zistiť presné časové a priestorové určenie deja, čo je pre absurdnú dramatiku príznačné. Pointa divadelnej hry v tomto prípade nezávisí len od sujetu, ale je úzko spätá s jej štruktúrou. Genet vytvoril fiktívny dokonalý svet na princípe metadivadla, v ktorom postavy hrajú roly, nasadzujú si masky, aby vytvorili novú hierarchiu sveta, po ktorom pudovo túžia. Svet ilúzií sa vyhýba akémukoľvek psychologickému alebo pohybovému mimetizmu, preto je v inscenovaní drámy tohto typu dôležité, aby diváci prijali fyzické konvencie sveta novej fikcie.[1]

Princíp divadla v divadle bol v inscenácii vytvorenej pod taktovkou Antona Korenčiho podporený explicitným premieňaním kostýmov mužov v jednotlivých scénach, biele tváre identifikovali všetkých, ktorí reprezentujú konkrétne zvolenú rolu z panoptika ľudského pokolenia. Hlavné postavy fiktívneho sveta (cirkevný hodnostár, prokurátor, generál) boli viditeľne odlíšené od ich civilného odevu kostýmami deformujúcimi ich telá a smerovali ku grotesknej hyperbolizácii. Genetovu hru Balkón zaraďuje režijno-dramaturgická koncepcia inscenácie Korenčiho do tragikomického žánru, čo potvrdzuje aj informačný popis spracovania na propagačných materiáloch divadla: „Revolučná groteska v prepychovom bordeli“.

Spochybnenie skutočnosti, v ktorej ľudia existujú utiekaním sa k fiktívnemu svetu, ktorý sa zdá byť lepším, v hre prirodzene vyvoláva efekt tragickosti existencie a neistoty. V divadelnej inscenácii Balkón sa tento tragický osud ľudstva manifestuje v netragickej forme – silnou hereckou štylizáciou, spomenutými komickými kostýmami. Komické tiež vzniká vďaka protikladu vznešenej klasickej hudby a nízkych dekadentných chúťok hlavných postáv, ich bezostyšných vášní. Absurdná dráma hraná realistickým štýlom často graduje jej nezmyselnosť, takýto prístup však Korenči obišiel. Spolu s hercami vytvoril niekoľko typov postáv popredných predstaviteľov cirkvi, verejného poriadku, spravodlivosti a morálky, ktoré stelesňujú nielen negatívne vlastnosti, malosť plynúcu z dekadencie, obyčajnosť, ale aj predsudky, ktoré voči nim panujú.

Komické vo všeobecnosti vzniká, keď divák spozná svoju nadradenosť nad odohrávanou situáciou, ale rovnako pociťuje sympatie k menejcennosti toho druhého na javisku. V sále bolo počas celého priebehu predstavenia, ako som už načrtla, ticho: Bolo to preto, lebo ľudia neporozumeli dvojitému vrstveniu reality v štylizovanom šate? Alebo neboli schopní sympatií s biednymi bytosťami, ktorými by mohli byť oni sami?

Juraj Hrčka pri charakterizácii svojej „masky“ prokurátora či sudcu pôsobil takmer ako zviera, ovládané pudmi. So spôsobom využitia vyjadrovacích prostriedkov tejto postavy sa pohrával premenami intenzity reči, neskrývane vzrušeným excentrickým vystupovaním. Gregor Hološka zase vznešene prednášal „metafory“ oplzlosti, ktoré sprevádzali jeho veľmi minimalistický fyzický prejav. Vďaka jeho špecifickému spôsobu rečového vyjadrenia a charizme nebol ani dynamický pohyb po javisku nutný, naopak, miestami spomalené a pokojné pohyby jeho tela vytvárali originálny kontrast k obsahu jeho výpovede, ktorá by skôr mala vyvolávať nervové vypätie. Tento kontrapunkt veľmi dobre korešpondoval so štruktúrou dramatického diela, vďaka ktorej sa obludné skutočnosti stávali novou prirodzenou realitou. Erik Peťovský do postavy však veľa originálneho nevložil, jeho herecký výkon zostal na chvoste triády mocných (prokurátor – cirkevný hodnostár – generál). Medzi výraznejšie herecké prístupy v inscenácii Balkón možno zaradiť ten Pelčov pri postave policajného dôstojníka. Svoje zvrhlé myšlienky podával vo výraze rozkoše striedajúcej sa s detinskou radosťou, ktorá však nepridávala na nechutnosti tejto postavy, naopak viedlo to k pozitívnym pocitom voči nej. Ostatné postavy v podaní hercov pôsobili viac či menej epizodicky a nevynikali extrémnou štylizáciou. Ich civilné herectvo skôr sekundovalo a do popredia stavalo monštruózny svet fikcie Kráľovnej. Výstupy s týmto hereckým predvedením vytvárali hmlistý odkaz na svet „tam vonku“.

Genetova paradoxná pravda hovoriaca o tom, že ľudia si nasadzujú masky, aby ich mohli stŕhať, bola prenesená aj do práce na kostýmoch ako integrálnej súčasti javiskovej výpovede. Nadradenosť, ktorú v postavách jednotliví návštevníci bordelu dychtivo napĺňali, bola explicitne vyjadrená zmenou veľkosti a výšky ich tela prostredníctvom stoličky skrytej pod dlhou sutanou (sudca), vysokými koturnami (cirkevný hodnostár), sedemmíľovými skákacími topánkami (maršal) atď. Vďaka tomuto zveličeniu kostýmov, ktoré boli súčasťou ich masiek, pôsobili monštruózne, ako deformované prízraky zo zlého sna. Náznak druhej reality bol tiež realizovaný cez premenu kostýmov, keď sa počas scén s prostitútkami klienti prezliekali do civilného oblečenia alebo naopak vyzliekali sa z neho. Napriek tomu jasnejšie porozumenie vrstvenia deja nastalo až pri scéne, v ktorej sa Carmen (Elena Kolek Spaskov) a Irma (Judita Hansman) bavia o výdavkoch a zárobkoch ich podnikania v dome Veľký Balkón.

V Korenčiho inscenácii sa nedá prehliadnuť ani zdôraznený falocentrizmus, ktorý je jednou z hlavných tém Genetovho diela. Najvýraznejšie tento prístup bolo možné zaznamenať v časti inscenácie po prestávke, v ktorej si postava obliekla kostým penisu v životnej veľkosti. Penis simultánne konštituujúci a dekonštituujúci mužské telo v mimetickom vyjadrení reprezentuje mocenské chúťky a dominanciu nad ženským svetom, ktorý len akoby slúži na naplnenie apetítu mužov. V divadelnej hre repliky v dialógu s Carmen patria postave Rogera preoblečeného v šatách policajného dôstojníka, v inscenácii bol Roger preoblečený v kostýme penisu. Na záver prebrala podobu penisu aj postava policajného dôstojníka, čím sa Korenči pokúsil priblížiť k univerzálnosti maskulínnej sily v rámci súčasného sveta. Tento prístup však pôsobil skôr rozpačito, keďže v časoch, keď už potreba aktívnej ženskej emancipácie mierne ustupuje a spoločnosť trápi skôr marazmus, hodnoty reálneho života verzus hodnoty počítačovej reality, ide viac o prvoplánovú provokáciu než o dramaturgicky trefné akcentovanie problému, ktorý látka Balkónu prináša. Bohužiaľ však napokon v tomto prípade nedošlo ani k provokácii, ani k humoru, skôr k neporozumeniu a trápnemu tichu.

Napriek tomu mala inscenácia Antona Korenčiho Balkón jednoznačne v režijno-dramaturgickej koncepcii svoje silné stránky, medzi ktoré možno zaradiť aj zapojenie výtvarnej zložky ako dôležitého prostriedku javiskovej výpovede. Nešťastným krokom sa zdalo byť poukázanie na Genetovu záľubu pokladať mužské pohlavie za mocensky nadradené prostredníctvom násilného hyperbolizovania falusu, kvôli ktorému následný motív ovládnutia mauzólea fiktívnych postáv mužov kráľovnou Irmou (predtým „bordelmamou“ Veľkého Balkónu) zaniká. Kráľovnin záverečný monológ, ktorý poukazoval na nekonečný cyklus striedania falošného a ešte viac falošnejšieho sveta, sa takmer vytratil a s ním aj téma, ktorá by mohla rezonovať oveľa viac.


[1] Pavis, P. Divadelný slovník. Bratislava: Divadelný ústav, 2004. 

Publikované online: 25.4.2016

Jana Hlodáková

Jana Hlodáková (1989) pochádza z Lučenca. V roku 2013 ukončila štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V súčasnosti je doktorandkou v Ústave filmovej a divadelnej vedy SAV v odbore estetika. V rokoch 2011/2012 absolvovala ročný študijný pobyt (odbor divadelná veda) na parížskej Sorbonne Nouvelle 3, kde sa zúčastnila na rôznych umeleckých projektoch. Počas štúdia prispievala do školského časopisu Reflektor, festivalového denníka medzinárodného festivalu študentských divadiel Istropolitana, dnes príležitostne uverejňuje príspevky v denníku SME. Zúčastnila sa aj na synergickom projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala prekladateľsky i vedecky.