Ján Ďurovčík, Ľubomír Feldek, Anton Popovič: POPOLVÁR

Vytlačiť

Záver sezóny SND 2006/2007, patril deťom. Balet SND uviedol v svetovej premiére 22. a 23. júna 2007 tanečný muzikál „Popolvár“, ktorý na motívy rozprávky Pavla Dobšinského Popelvár spracovala a do hudobnej a tanečnej podoby pretlmočila autorská trojica Anton Popovič /hudba/, Ľubomír Feldek /libreto a texty piesní/ a Ján Ďurovčík /libreto,choreografia a réžia/. Inscenačný team dopĺňali Martin Černý/scéna/ a Simona Vachálková /kostýmy/. Pôvodná tanečná tvorba pre deti má v dramaturgii nášho baletu už svoju tradíciu, po T. Frešovom detskom balete „ Narodil sa chrobáčik“, ktorý bol uvedený v SND dvakrát /1965,2003/ a V.Patejdlovom tanečnom muzikále „Snehulienka a sedem pretekárov„ /1991/, ktorý sa udržal s menšími pauzami na repertoári dodnes, je „Popolvár“ A. Popoviča už tretím hudobným opusom slovenských autorov venovaný deťom, na čo môžeme byť právom pyšní. Premiérovanie tohto titulu, na veľkej scéne Opery a baletu v novej budove SND, plánovalo ešte predchádzajúce vedenie a tak bolo možné ho pripraviť v dostatočnom časovom predstihu.

Hudba bola dominantnou časťou predstavenia, detskému divákovi asi najbližšou. Anton Popovič v svojej partitúre rozohral celú škálu hudobných štýlov, od motívov ľudovej piesne, cez klasiku, jazz, rock, pop až po techno. Ukázal, že ovláda široký diapazón hudobných výrazových prostriedkov, ktorými charakterizoval jednotlivé prostredia či postavy. Hneď v úvode pôsobila veľmi príjemným dojmom parafráza slovenskej ľudovej piesne, škoda, že choreografom nevyužitá. Zo strany autora bolo cítiť azda až prílišnú snahu o prispôsobenie sa všetkým vekovým kategóriám, na môj vkus bolo použitých príliš veľa ingrediencii, čo môže mať v konečnom výsledku niekedy aj opačný efekt. Rozpačitým dojmom pôsobila kvalita niektorých hlasových nahrávok, /hlas princeznej nerezonoval s postavou na javisku/ a piesní, vtipne /čo sme sa dozvedeli až po prečítaní bulletinu/ Ľ. Feldekom otextovaných. Veľkoryso bolo poňaté celé ozvučenie predstavenia. Hudobná nahrávka, v produkcii a réžii samotného autora, manažovaná Adrianom Rajterom, bola realizovaná v partnerskej spolupráci so Slovenským rozhlasom, zborom Opery SND a hovorené časti s členmi činohry SND.

Autori libreta Ľ. Feldek a J. Ďurovčík sčasti upravili pôvodnú rozprávku, vhodne ju prispôsobili potrebám svojho libreta ako aj možnostiam, ktoré poskytuje tanečný muzikál. Tri kone z Dobšinského rozprávky boli vymenené za stádo trojfarebných víl, pridali postavy troch princov, ktorých súboje dávali priestor vtipnému prezentovaniu hudobných, speváckych, respektíve tanečných produkcii, nie vždy plne využitých. Taktiež pridali Popolvárovi pomocníka, postavu Gunára, pripomínajúceho svojím konaním dobrú vílu z Popolušky. Podtitul predstavenia rozprávka tančená a spievaná by mal byť doplnený aj o“ hovorená“, prológ a epilóg sú celé hovorené, a aj celá rozprávka je doprevádzaná hovoreným slovom, čo hlavne pre menšie deti bolo citlivo ústretové, pomohlo im orientovať sa v príbehu, tým viac, že texty piesni, ktoré sčasti ozrejmovali dianie na javisku, ako som už naznačila, nie vždy bolo zreteľne počuť. Vôbec mnohé, rozhodne vtipné repliky protagonistov sa divák dozvedel až z bulletinu, kde bol uverejnený text celého scenára aj s textami všetkých piesni.

Ján Ďurovčík sa podpísal pod Popolvára nielen ako spoluautor libreta, ale aj choreograf a režisér. Tvorčí diapazón tohto choreografa je mimoriadne bohatý a žánrovo široký, od pohybovej spolupráce a choreografiách v činohrách, operetách, muzikáloch až po choreografie a v poslednom čase aj réžie dramatických celovečerných titulov /Rasputin, Spartakus v SND/. V poslednom čase jeho popularita pramení skôr z oblasti jeho spolupráce so slovenskou aj českou televíziou v ich zábavných programoch, čo sa do istej miery podpísalo aj na Popolvárovi. Ako režisérovi nemožno Ďurovčíkovi uprieť nespornú dávku nápaditosti, invenčnosti a zmyslu pre efektnosť, upútanie pozornosti, divákov. Za veľmi vydarené, režijne i choreograficky, považujem postavy troch súťažiacich princov, predovšetkým do detailov prepracovaného Princa Pávie oko v interpretácii Františka Šuleka, Princa Drahokam / Andrian Ducin/ a Princa Primaveru/Peter Dedinský/, ako aj s chuťou, temperamentne tancujúce víly na špičkách, Čierna víla /Sylvia Najdená/, Víla blondína /Romina Kolodziej/ a Hrdzavá víla /Viktória Šimončíková/. Do určitej miery, k nim patrila aj postava Gunára, v interpretácii talentovaného, výrazovo aj technicky disponovaného tanečníka Juraja Žilinčára, ktorého imidž vytváral vo veľkej miere predovšetkým hlas Richarda Stankeho a nie jeho tanečné majstrovstvo. Režijne i choreograficky bez nápadu mi prichodil úvod /čas venovaný státiu otca na poli/, obrazy v chalupe, kde Popolvárovi rodičia a bratia, na parafrázu ľudovej hudby a v štylizovaných ľudových kostýmoch sa vyjadrovali pohybmi skôr v duchu klasického ako ľudového tanca, a podobne na mňa pôsobili aj kráľove grand battements podfarbené textom piesne, „Som už veľmi starý nedožijem do jari......Najvďačnejšou postavou po všetkých stránkach bola Princezná, ktorej choreografia umožnila ukázať šírku svojho pohybového slovníku /od špičiek cez rock, rock and roll až po pop. Obidve predstaviteľky, Klaudia Bittererová aj Lucia Macíková dokázali presvedčiť deti o princezniných kvalitách, a myslím, že obidve spĺňali detské predstavy o týchto rozprávkových postavách. Výklad titulnej postavy Popolvára, rozprávkového hrdinu, ktorý za maskou skrýva svoju pravú tvár, inscenátori deziluzovali, spravili z neho nemotorného mládenca bez vlastnej vôle za, ktorého rozhoduje Gunár. Okrem troch súbojov, bolo pôsobenie Popolvára na scéne skôr v rovine starej baletnej pantomímy. Obidvaja protagonisti, predstavitelia titulnej postavy, Roman Novitzky a Andrej Szabo poctivo spĺňali režijno-dramaturgickú predstavu o ich postave. Choreograf na jednej strane musel rešpektovať vymedzený priestor pre súboje, na druhej však nemal väčšie ambície v plnej miere využiť ich interpretačné schopnosti. A možno to bol inscenačný zámer, prezentovať slovenského antihrdinu, ale od titulnej postavy a naviac keď ide o tanečný muzikál, sa obyčajne žiada viac tancovania. Aj choreografia, a dramaturgický výklad postáv bratov/ Andrej Milo a Daniel Slabý/, bol počas celého deja /chalupa, pole, palác/ priveľmi zjednodušený, obmedzený na ilustratívne pôsobiace potácavé kroky opilcov, naviac opakované bez zmeny vo všetkých obrazoch.

Všetky vymoženosti, ktoré veľká scéna nového divadla umožňovala boli scénografom M. Černým v plnej miere využité k rýchlym zmenám jednotlivých obrazov /chalupa, pole, palác/, ktoré sa pravidelne v rýchlom slede opakovali. Škoda len, že pri tom riešení nezostalo viac miesta pre tanec, ktorý priestorovo umožňoval len jednotlivé sólové výstupy. Možno práve to bolo príčinou, prečo väčšinu času zbor tanečníkov postával na bokoch scény. Kostýmy Simony Vachálkovej korešpondovali s libretom a pomohli dotvoreniu charakteristiky jednotlivých postáv/ gunár, princovia, víly/.

Po mojich pripomienkach by sa mohlo zdať, že premiéra nevyšla práve najlepšie. Opak je pravdou, deti napnuto sledovali, reagovali a na konci nadšene tlieskali. Predpokladám, že nový detský muzikál nebude mať núdzu o návštevnosť malých divákov. Moje niektoré postrehy azda chceli iba naznačiť, že inscenátori zišli k detskému divákovi nižšie, než bolo nutné, že ho mierne podcenili, namiesto toho, aby ho nútili sa zamyslieť. Každá dobrá rozprávka má mať ponaučenie, a v tomto predstavení inscenátori ponúkli lásku, spievaním Láska je kráľ končí predstavenie. Iste, je to sympatické vyústenie, neviem sa však ubrániť dojmu, že v Dobšinského rozprávke bolo poučení viac, napríklad, že skromnosťou sa dosiahne viac ako hojnosťou.

Publikované online: 22.6.2007

Dagmar Hubová

Dagmar Hubová absolvovala pedagogiku tanca na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zaoberá sa didaktikou a teóriou klasického tanca, prekladá a recenzuje odbornú literatúru. Od roku 1965 pedagogicky pôsobí na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, v súčasnosti vedie Katedru tanečnej tvorby a publikuje hodnotenia baletných inscenácií v dennej a odbornej tlači.