Jan Antonín Pitínský: Betlehem

Vytlačiť

Úprava: Vladimír Morávek a Marek Zákostelecký
Preklad: Ľubomír Feldek
Dramaturgická spolupráca: Alžbeta Verešpejová
Hudba: Vratislav Šrámek
Korepetície: Jarmila Šimková
Pohybová spolupráca: Štefan Mucha
Scéna, kostýmy, bábky a réžia: Marek Zákostelecký
Hrajú: Boris Srník, Jana Maľová, Stanislava Pázmányová, Andrej Šilan, Ľudmila Dutková, Peter Krivý, Valéria Fürješová, Igor Kasala, Miroslav Bodoki, Ján Ivan, Stanislav Matula, Matej Lacko a ďalší
Premiéra 30. januára 2009 v Divadle Jonáša Záborského Prešov

Sú divadelníci, ba i divadelné kultúry, ktorí zo svojich ľudových tradícií čerpajú nielen energiu či inšpirácie, ale aj prvky divadelného jazyka, ktoré vedia pretaviť do súčasných tvorivých postupov. Na Slovensku máme zaujímavú divadelnú tradíciu. Vynikajúco ju spracoval predovšetkým Martin Slivka. No divadelná prax na tieto zdroje veľmi nedbá, radšej pozerá „cez ploty“. Za všetky príklady stojí spomenúť megaúspech jánošíkovskej legendy nielen v Zacharovom naštudovaní v SND, ale aj vo viacerých ďalších verziách Ľuba Pauloviča (DSNP, DJGT) či Milana Antola (DJZ). Pre spravodlivosť ale treba uznať, že Karol L. Zachar do poľskej predlohy vniesol nemálo inšpirácií z našich zdrojov...
Lenže Jánošík je iba jedno skielko z bohatej mozaiky. Ostatní divadelníci ju cudne obchádzajú. Ak sa kde tu objaví pokus vyťažiť z autentických prameňov čosi pre súčasnosť, vynárajú sa problémy interpretačné i estetické. Divadelná prax nemá dostatok skúseností s tým, ako pretaviť tieto témy do súčasnosti. Pre našinca sú formulované značne naivne a preto strácajú na výpovednej hodnote. A utrafiť mieru vkusného, pôsobivého, myšlienkovo objavného narábania s výtvarnými komponentmi autentického výtvarného umenia tiež nie je ľahké. Nevkus a gýč striehnu na každom kroku. Takéto a podobné úvahy nemôže nevyprovokovať ani inscenácia hry Jana Antonína Pitínskeho Betlehem v úprave Vladimíra Morávka a Marka Zákosteleckého, ktorú na šesťdesiate výročie svojho založenia pripravilo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove.
Jana Antonína Pitínskeho aj na Slovensku poznáme ako autora závažných filozofických výpovedí. Jeho Variácia Betlehemskej legendy však prekvapuje. V ľudovom divadle tentoraz nehľadal hlbšie filozofické paralely, ktorými by cez biblický príbeh polemizoval či aspoň komunikoval so súčasnosťou. Pritom morálne apely si vždy nachádzajú u diváka priaznivú odozvu za predpokladu že sú nevtieravé, nementorujú, nemoralizujú, nepolitizujú. Divadelne zvrchovane autonómna podoba vie podčiarknuť závažnosť témy a pritom vie aj zabaviť, rozveseliť.
Bez povšimnutia nehodno obísť ani podtitul hry. Preveľké klaňanie práve narodenému Ježiškovi v sebe nesie istý potenciálny nadhľad, príznačný pre ľudovú slovesnosť. Naznačuje, že autor by mohol prostredníctvom istého zveličovania povedať čosi aj o súčasnom postavení Kristovej legendy v našom hodnotovom rebríčku. Veď podobné zveličovanie patrí k najvlastnejším prostriedkom ľudovej slovesnosti. No akokoľvek budeme text prevracať, závažnejšie posuny nenájdeme.
Libreto na epickom princípe priraďuje jednotlivé výjavy legendy. Legende verné scény strieda s humornejšími pasážami, ale nečiní tak podľa dramatickej logiky. Výstavba textu preto pôsobí značne neorganicky. Nevyužíva ponúkanú možnosť vzájomného pôsobenia jednotlivých častí, čo potenciálne obsahuje ďalšiu rovinu humoru, ale aj dajakého posolstva. Dramatik predovšetkým poučuje a moralizujúco káže. Akoby sa skryl za postavu Rozprávača. Jeho repliky sú plné pátosu.
Text prešiel úpravou Vladimíra Morávka a Marka Zákosteleckého. Ukazuje sa, že upravovatelia sa sústredili skôr na inscenačné zásahy, spoliehajúc sa, že to stačí. Takýto zámer možno prijať, ak úprava má na zreteli realizačné požiadavky bábkového divadla.
Ale Betlehem hrá v Prešove činoherný súbor. Pre činohru tento text nie je dostatočne pevným základom. Chýba mu matéria pre konanie živého herca. Pri istom zjednodušení sa dá povedať, že to, čo sa v bábkovom divadle „demonštruje“ animáciou neživého predmetu, sa v činohre musí odohrať v procese, v interakciách živých hercov.
Úprava hľadá „záchranu“ v postave učiteľky, ktorá akože sprevádza divákov na rutinnej exkurzii divadlom. Ale táto konštrukcia otvára ďalší kruh problémov. Nevedno, aký má táto postava vzťah k legende. Preto jej pôsobenie ostáva iba formálnym prostriedkom istého „scudzenia“... Učiteľka neprechádza dejom systematicky, nenesie žiadny postoj. Je to škoda. Potenciál na dramatickejšie i divadelnejšie využitie v sebe obsahuje. Autori textu tento moment nedocenili.
Z uvedeného vyplýva, že text ostal iba veľmi strohým leporelom výstupov, ktoré na seba voľne nadväzujú. Ich najpevnejšou súčasťou je samotná legenda. Chýba autonómny dramatický princíp. A úplne na záver týchto úvah ostávajú rozpaky o logike použiteľnosti takejto „betlehemskej hry“ mimo času od Vianoc do Troch kráľov.
A už iba na dôvažok pripomeňme, že ani úvodný obraz, zahraný akože aktuálne - v šarištine – žiadny hlbší posun okrem prvoplánovej lacnej zábavnosti neprináša.
Scénograf a režisér Marek Zákostelecký sa úskaliami predlohy nezaťažoval. Viac sa sústredil na javiskovú atraktívnosť. Využil technické danosti divadelnej budovy.
To možno prirátať k plusom projektu. Od čias pôsobenia Petra Scherhaufera inscenátori na architektúru budovy rezignovali. Moderné technické riešenia scény veľkej sály i experimentálneho štúdia využívali konvenčne. Možno namietnuť, že z finančného hľadiska je využívanie týchto vymožeností pridrahé. Ale to je naozaj iba dobre znejúca výhovorka.
Zákostelecký sa pohral s parametrami javiska. Divákov usadil na improvizované hľadisko, umiestnené na točni. Vytvoril si tak možnosť dynamického striedania scén. Riešenie pripomína Zámocké divadlo v Českom Krumlove, ale aj stredoveké manzionové divadlá. Okolo točne postavil jednotlivé scény, ako zastavenia na krížovej ceste. Pripravil si maketu bábkového divadla, zvonicu, jasličky, nebo, peklo. Pozabudol však, že nie celú scénu uzatvára horizont. Skoro tretinu pozadia tvorí hlboké tmavé prázdne hľadisko. Svetelná clona ho však nedokáže eliminovať, a tak často vstupuje mimovoľne do akcií, ako čosi nezmotivované. Scénograficky tento neželaný „efekt“ nie je spracovaný. Preto sekvencie, keď sú diváci natočení do hľadiska, pôsobia ako technická chyba. Inšpirácie ľudovým divadlom možno odčítať aj vo výtvarnom jazyku jednotlivých scén. Sú riešené akoby insitnými výtvarnými postupmi. Scénografia zámerne deformuje proporcie, zjednodušuje obrazy, v kostýmoch sa pohráva s insitnými líniami. Toto výtvarné riešenie súznie s odľahčenou rovinou textu. Ale zišla by sa väčšia miera premyslenosti. Z miery hyperbolizácie totiž na škodu veci „vyskakuje“ „maska“ hviezdy. Najmä preto, že v konaní herca už hyperbolizácia taká čitateľná nie je.
S naivnou scénografiou korešponduje aj režijné vedenie hercov. Traja králi i chór ľudu, ktorí sa šli klaňať Jezuliatku, Archanjel, zbor anjelov i Betlehemská hviezda hrajú s nadhľadom a zmyslom pre hereckú skratku. Tým režisér priblížil inscenáciu k tradičnému divadlu viac ako predloha. No Máriu s Jozefom, rovnako ako už spomínaného Rozprávača, ponechal v netvorivom pátose.
Vari najpôsobivejšou zložkou inscenácie je hudba a jej vokálne naštudovanie. Autor Vratislav Šrámek s korepetítorkou Jarmilou Šimkovou spojili hudobnú matériu a interpretov do jednoliateho celku. Spevácky disponovaný ansámbel tak nad inscenáciou vytvoril samostatnú líniu. Ak interpretácii kolied - ponášok na ľudové divadlo – čosi chýba, tak je to viac humoru. Ale to je opäť vec predlohy a réžie.
Betlehem pripravilo divadlo k 65. jubileu svojho založenia. A tu je zásadný problém celého projektu. Nedovolávame sa pompéznych osláv. Ale DJZ na svojej ceste dokázalo už neraz obhájiť aj tie najvyššie méty divadelnej tvorby. Preto náročnejší divák asi v tejto chvíli očakával zásadnejšiu umeleckú výpoveď.

Publikované online: 30.1.2009

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.