JA a JA

Vytlačiť

Scenár a réžia: Katarína Raševová
Autor hudby: Tomi Okres
Autor textov: Vlado Krausz
Autor básní: Jaroslav Kocián
Účinkujú: Ja - Ariadna Vendelová
Ja - Katarína Raševová
Interpretácia: Peter Himič
Hrá skupina: Merin papier (Tomi Okres, Oskar Greš Vaľa, Marína Ič, Tomi Beneš, Matej Lazár
Premiéra 26.11.2009 v Staromestském divadle v Košiciach

Premiéra autorského predstavenia Kataríny Raševovej "JA a JA" sa odohrala v dielňach Štátneho divadla Košice, teda v netradičných divadelných fabrikových priestoroch. Vysoké stropy, priestor niekoľkých podlaží dávali svojské možnosti práve pre špecifický typ tejto divadelnej produkcie. V strede improvizovaného javiska, pripomínajúceho skôr cvičné javisko, viseli dva dlhé, približne osemmetrové, šály, jeden v čiernom a druhý v bielom prevedení. Po ľavej strane, z pohľadu divákov, stáli pripravené hudobné nástroje. Pozitívum tohto alternatívneho priestoru bolo, že sa diváci dostali na dve nedivadelné poschodia, čo do výšky, aj do vzdialenosti, respektíve blízkosti, od interpretiek. Negatívom bol samotný priestor, resp. "nehľadisko", a teda diváci sediaci na prízemí v zadných radoch nevideli, čo sa odohrávalo na zemi a diváci na poschodiach dívajúci sa herečkám na šáloch v niekoľkometrovej výške doslova do tvárí, mali zas niekedy problém s vnímaním reprodukovaných textov zunejúcich a odrážajúcich sa od vysokých stien. Spôsobené to bolo, samozrejme, aj veľkým počtom divákov, ktorí sa usádzali a postávali doslova, kde len bolo možné, ale aj tým, že nastavenie reproduktorov bolo prirodzene nasmerované na prízemie.
Bulletin spĺňa aj funkciu krátkeho itinerára predstavenia. Je to vlastne orientácia v predstavení i akási pomôcka pre menej vnímavých, ktorá je tematicky rozdelená na tri časti:
1. "...obrazy z nášho sveta...koľko krás dokážeme vnímať...; moje vševediace Ja a jeho tanec porozumenia...; ...opäť sa prebúdzam v tomto chaose, ako človek zmietaný ťarchou celého sveta...už nevládzem...; ...vzdávam sa
2. Retrospektíva môjho života...; Nedele s mamkou v parku...; Zrodenie...; Paródia na spolužitie...; Ach, tá láska...krásna aj trpká dokáže byť...
3. Rozhodnutie...nie, už nechcem... Ja a Ja; Smrť...; A opäť život...
Práve bulletin ako prvý navádza na definovanie žánru predstavenia. Skusmo by sme ho mohli nazvať akrobaticko-tanečné vystúpenie s hudobnými číslami a hovoreným slovom. Ide teda o nonverbálne (v zmysle hereckých výpovedí) pohybové predstavenie s využitím cirkusovej techniky závesnej akrobacie (akrobacie na šáloch), autorsky pomenované ako alternatívne divadlo.
Alternatíva v zmysle chápania akrobacie v divadle? Áno, na Slovensku je to priekopnícky počin. Využitia živej hudby na javisku? Možno, ak vezmeme do úvahy jej funkciu rozprávača. Vužívania projekcie? Snáď, s výhradami... Spracovania témy? Určite. Práci s emóciami diváka? Jednoznačne. Práve životná skúsenosť, zážitok, pocitovosť a kolektívna tvorba sú dôležitými nosnými líniami.
Témy predstavenia sa rozvetvujú do niekoľkých rovín. Asi najzákladnejšou a prvotnou je filozofická otázka hľadania zmyslu života a bytia ako takého. Ďalšou rovinou, s ktorou autorka pracuje, je vyrovnávanie sa s rodovými stereotypmi a ich búranie, ako aj (ne)akceptácia patriarchálneho vnímania našej konzervatívnej spoločnosti. Netreba zabudnúť ani na subjektívny rozmer hľadania samého seba, vyrovnávanie sa s neviazanosťou detstva, zodpovednosťou dospelého človeka, uvedomenia si svojho miesta v širšie i užšie chápanej spoločnosti, teda spoločnosti ako takej, ale i v rodine. V konečnom dôsledku to však môže byť aj generačná výpoveď mladého človeka/mladých ľudí o dnešnom svete pochybných, ale, žiaľ, "nespochybniteľných" pseudohodnôt, kladúcich si mnohé otázky. Má teda individulny život zmysel?
Samotné predstavenie začína cyklickým premietaním (gýčových?) fotografií s tematikou zrodu a očisty (voda, more), života (ľudia a zvieratá v rozmanitých situáciach), techniky i smrti. V tomto momente počujeme reprodukovanú hudbu. Na scénu počas premietania prichádzajú členovia skupiny a postupne začínajú preberať hudobné motívy, až úplne prechádzajú do "živého hrania". Počas tejto úvodnej časti tancuje A. Vendelová (biele JA) svoj tanec zrodu.
Autorka, režisérka a herečka Katarína Raševová (čierne Ja) je herecky istejšia a výraznejšia, jej mimika a gestikulácia, ako aj pohyb na scéne sú príjemne štylizované a prirodzené zároveň. Ariadna Vendelová pôsobí zas tanečne "lahodnejšie". Fyziognomicky je subtílnejšej postavy, na scéne stvárňuje "lepšie" ja, ale počas predstavenia vidieť, že jej ešte chýba istota, že je ešte stále v procese učenia sa divadlu. Zatiaľ čo "na zemi" v tanečných kreáciách je prirodzená a talentovaná, vo výškach si svoje akrobatické pozície potvrdzuje kontrolným pohľadom, kopírovaním skúsenejšej kolegyne.
Obe herečky, akrobatky, sa na javisku dopĺňajú, treba ich pochváliť za obdivuhodnú prácu vo výške, prácu s telom, istotu a presnosť, a zároveň aj poznanie materiálu - látky, ktorá preväzovaním, obtáčaním, rozťahovaním a pod. umožňuje predvádzanie akrobaticko-gymnastických cvikov. Odborník, znalec tejto cirkusovej techniky, by im určite mohol mnohé vyčítať, ja si však dovolím ostať v rovine esteticko-emotívnej. Krása ľudského tela sa v tomto predstavení prelína s myšlienkami, ktoré sa snažia o ucelenú výpoveď tak, ako to naznačujú aj vyššie spomínané tézy predstavenia, a zároveň nechávajú (našťastie) mnohé idey nedopovedané a otvárajú priestor pre divákov na imagináciu i definovanie si vlastných ďalších mnohých záverov. Aj K. Raševová, aj A. Vendelová sú mladé talentované herečky, tanečníčky (obe majú čosi po dvadsiatke), pri K. Raševovej však cítiť aj výrazný vplyv hereckej školy.
Autorsky K. Raševovú výrazne ovplyvnila nielen myšlienka vypovedať svetu svoje videnie sveta (keďže ide o kolektívne dielo, vplyv textov a básní na celkový výsledok predstavenia je enormný), ale aj sprostredkovať nové vnímanie divadla používajúce predovšetkým ľudské telo v zmysle zažitého španielského pohybového divadla Jacquesa Lecoqa, vzdušného tanca a cirkusu. Krátke tanečno-herecké etudy vypovedajú o zmýšľaní autorky, o chápaní sveta, o problematickom vzťahu mladých voči rodičom, a teda autoritám ako takým, o vnímaní mýtov v medziľudských, ale najmä partnerských vzťahoch, o láske... Vymyslené aj zrealizované sú v zábavnom duchu, pôsobia ako uvoľňujúci prvok a zároveň ako sceľujúci moment predstavenia. Pozitívne treba vyzdvihnúť, že sú predvedené tanečne a výrazovo presne a zodpovedajú charakteru tanečného divadla. V tanečných sekvenciách sa tiahnu jednoduché baletné línie a čistota vyjadrenia. Reprodukované texty P. Himičom zas umožnujú spochybniť fyzickú výpoveď intelektuálne filozofujúcim rozmerom s nádychom nostalgie, ale aj irónie. Ide o silné výpovede o živote znásobené hudbou a doplnené pohybom. Napríklad záverečné vytvorenie krídel je symbolom voľnosti, poznania tajomstva, ale aj nadprirodzena.
Silnou stránkou predstavenia, ktorá možno ani nebola chcená, ale vyplynula z práce so svetlom, bola tieňohra. Tá dávala ďalší rozmer fyzickému bytiu a vytvárala obrazy spojené s duchovnom, napríklad sa vynárali obrazy ukrižovaných (a tentoraz mi nejde len o často sprofanované vnímanie Krista na kríži), bytostí s krídlami (anjelov?), akýchsi kukiel alebo zámotkov (embryí), ale aj v pohybe, napríklad šplhajúcich sa tvorov (asociácia na pachtenie sa za mamonami) a pod.
Celé vystúpenie bolo doslova čierno-biele, nielen vo farebnom prevedení kostýmov - trikotov a vo farbách šálov. Žiadalo by sa trocha viac zvýrazniť to prelínanie sa týchto dvoch "farebných svetov", čiže farebného spektra, a teda sveta ako takého s rôznymi odtieňmi a tieňmi zároveň. Nielen cirkusové osvetlenie potom zvádza k jednoduchšej interpretácii – vulgarizujem - ukážeme, čo vieme so svojimi telami, kam siahajú naše fyzické možnosti a aké dôležité sú naše výpovede...
Za zmienku stoja aj strohé rekvizity: stolička, šálka, tričká s nápismi "mom" a "man". Myslím, že aj bez týchto popiskov by z mizanscén, mimochodov veľmi jasných, čitateľných, vyplával na povrch vtip, irónia i absurdita a cynizmus bežných situácií, ktoré v živote už často ani neriešime. V piesňach, veľmi pekne odspievaných M. Ič (farba hlasu, technika interpretácie), s výbornou hudbou T. Okresa, odznieva mnoho myšlienok, často na prvé počutie jednoduchších a zameraných hlavne na emócie. Dotvárajú ale obraz - vzdušný tanec. Pozitívom je, že živá hudba na scéne nie je len nutnosťou hudobnej zložky predstavenia, ale supluje tretieho herca-rozprávača, dopĺňa, dopovedáva dianie.
Na záver použijem citát z jednej internetovej pozvánky na predstavenie odkazujúcej na to, ako to vlastne celé začalo: "Projekt vznikol z iniciatívy mladých umelcov Košíc a ich záujmu prezentovať prepojenie viacerých umeleckých techník: psychofyzického divadla, vzdušnej akrobacie, živej hudby a spevu. Projektu sa zúčastnia umelci, ktorí už realizovali vlastné projekty, ale aj takí, pre ktorých divadelné predstavenie bude novou skúsenosťou. " A to je práve to, o čo v tomto predstavení v prvom rade ide, ponúknuť divákom niečo netradičné, s generačnou výpoveďou a nefalšovanou energiou.

Publikované online: 26.11.2009

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.