Iolanta a Aleko v staromódnej podobe

Vytlačiť

 

Lyrická opera v 1 dejstve v ruskom jazyku

1. premiéra: 19. mája 2017

2. premiéra: 20. mája 2017

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach

Réžia: Marcello Lippi

Kostýmy: Nataša Štefunková

Scéna: Marek Gašpar Šafárik

Zbormajsterka: Iveta Popovičová

Choreografia: Michal Majer

 

OBSADENIE – Aleko:

Aleko: Šimon Svitok, Šarunas Šapalas

Zemfira: Patrícia Macák Solotruková, Michaela Popik Kušeková

Mladý Cigán: Michal Hýrošš, Peter Malý a. h.

Starec, otec Zemfiry: Ivan Zvarík, Jozef Benci

Stará Cigánka: Alena Hodálová

OBSADENIE – Iolanta:

René: Ivan Zvarík, Jozef Benci

Iolanta: Katarína Procházková, Michaela Popik Kušteková

Robert: Martin Popovič, Marek Pobuda

Vaudémont: Michal Hýrošš, Peter Malý

Ibn-Hakia, maurský lekár: Zoltán Vongrey, Marek Pobuda

Alméric: Kartol Kurtulík, Peter Račko

Bertrand: Marián Hadraba, Igor Lacko

Marta: Eva Lucká, Jitka Sapara Fischerová

Brigita: Darina Benčová, Michaela Kraus

Laura: Ivana Kurtulíková, Adriana Známová

Spoluúčinkuje orchester, zbor a balet Štátnej opery

 

Štátna opera v Banskej Bystrici uviedla ako poslednú premiéru v sezóne 2016/2017 dve – u nás doposiaľ nehrané – jednodejstvové opery. Ako slovenská premiéra bol uvedený Aleko od ruského neskororomantického skladateľa Sergeja Rachmaninova (1873 – 1943) a druhým titulom bola Iolanta od Piotra Iľjiča Čajkovského (1840 – 1893). Obe opery boli naštudované v originálnom ruskom jazyku. Prvoradou hodnotou uvedenia týchto dvoch krátkych opier (Iolanta však svojou dĺžkou presahuje očakávanie krátkej opery) je dramaturgická objavnosť. Jej zásluhou sa divákom ponúkli dve romantické diela, stojace mimo preferovaného okruhu talianskych romantických opier.

Aleka napísal Rachmaninov ako 19-ročný, na začiatku svojej kompozičnej kariéry, za 17 dní – na záver štúdia kompozície a klavírnej hry na moskovskom konzervatóriu roku 1892. Opera mala úspešnú premiéru roku 1897 vo Veľkom divadle v Moskve. V príbehu je akcentovaná idea slobody a vášnivej lásky a rovnako veľkej žiarlivosti. Cigánka Zemfira a jej milý Cigán zomierajú rukou staršieho manžela Zemfiry – Aleka. Ten obetoval istotu spoločenskej vrstvy „bielych“ a odišiel za svojou láskou do cigánskeho tábora. Tým trpkejšie prežíval sklamanie z nevery manželky, ktorá zahorela vášnivou láskou k cigánskemu milencovi. Centrálnou postavou opery je okrem Aleka a jeho ženy Zemfiry aj jej otec – vystupujúci v opere ako Starec. Aj on prežil sklamanie v láske, pričom mu po nevernej Mariule zostala dcéra Zemfira. Čin Aleka však odsudzuje a odmieta, vyslovujúc i názor cigánskeho spoločenstva: „Sme divokí, nemáme zákony, ale nemučíme, netrestáme, nepotrebujeme krv a stony... Život s vrahom nechceme.“ Aleko zostáva na záver deja sám, pohltený smútkom a výčitkami za zločin z vášne. Ideu slobody podčiarkujú slová z poémy Puškina, uverejnené na záver obsahu: „Pod ďalekou klenbou slobodne sa mesiac prechádza / a celú prírodu pritom rovnakým svetlom rozžiari. / Kto by mu mohol miesto v nebi označiť / a povedať mu: tu sa zastav? / Kto by mohol srdcu mladej devy povedať: miluj len raz a pri ňom zostaň?“

Titulnú rolu Starca, určenú basistovi, preslávil hlavne Fiodor Šaľapin, ktorý bol vyše 40 rokov blízkym priateľom S. Rachmaninova.

Iolanta – na rozdiel od Rachmaninovho Aleka – je posledným javiskovým dielom Piotra Iľjiča Čajkovského. Libreto k jednodejstvovej opere v ruskom jazyku napísal mladší brat skladateľa – Modest Iľjič Čajkovskij. Vytvoril ho podľa v tých časoch v Moskve i Petrohrade obľúbenej lyrickej jednoaktovej veršovanej drámy dánskeho spisovateľa Henricha Hertza Dcéra kráľa Reného. Čajkovskij hru uvidel na scéne moskovského Malého divadla (r. 1888). Riaditeľ cárskych divadiel v Petrohrade Ivan Vsjevoložskij, priateľ a spolupracovník Čajkovského, oslovil skladateľa na napísanie opery Iolanta. Bolo to hneď po premiére Pikovej dámy (r. 1890). Malo ísť o nevšedné spojenie jednodejstvovej opery s dvojdejstvovým baletom. Typy padli na IolantuLuskáčika (napísaného podľa predlohy Alexandra Dumasa st.), no opera sa napokon uvádza s vhodnejším dielom Rachmaninova a celovečerný Luskáčik zostal samostatným baletným dielom, určeným najmä deťom.

Príbeh Iolanty je pôvodne zasadený do stredoveku – v banskobystrickej inscenácii však skôr do (operetného) romantizmu. Hrdinkou je slepá kráľovská dcéra Iolanta – rojčivá, melancholická, do sveta tmy uzavretá dievčina, ktorá z príkazu svojho otca – Kráľa Reného – nesmie tušiť, že okolo nej je žiarivý, svetlý, skutočný život. Otec sa bojí, že keby to vedela, bola by nešťastná. Iolanta preto žije izolovaná na hrade, obklopená vernými služobníčkami, ktoré musia pred ňou o reálnom stave života mlčať. Je to však iba dovtedy, kým na hrad nezablúdia vojvoda Robert a knieža Vaudémont. Najmä druhý spomínaný je uchvátený krásou neznámej dievčiny. Keď zistí, že je slepá, začne jej hovoriť o kráse sveta, ktorý obklopuje vidiacich ľudí. Nie je to z necitlivosti, ani krutosti – práve naopak: Vaudémont by rád priblížil slepej dievčine niečo z reálneho života. Pritom sa i zaľúbi do krehkej, nevinnej, krásnej dievčiny. Aj Iolanta začne túžiť po svetle a neznámom cudzincovi, ktorý v nej rozhorel nepoznané city. Všetko sa končí happy endom. Iolanta sa zázračne uzdraví, šťastná, že môže uvidieť otca a našla lásku. Opera sa končí zborovou oslavou Božej štedrosti, ktorá stvorila krásy bytia.

Obe jednoaktovky režíroval hosťujúci Talian Marcello Lippi, ktorého znalci poznajú najmä ako operného speváka. Jeho banskobystrická réžia bola prvou na opernej scéne. Výber režiséra zostáva záhadou. Štátna opera dáva príležitosť mnohým mladým spevákom, ktorí nemajú možnosť profesionálnej prezentácie v iných slovenských operných divadlách, a tak by mohla podobnú ústretovosť zaviesť aj v opernej réžii. Konkrétne spomeniem režiséra Petra Oravca, ktorý napríklad len na Novej scéne vytvoril tri inscenácie, v sezóne 2016/2017 dokonca mimoriadne vydarenú podobu veľkej, celkom moderne a novo poňatej Lehárovej klasickej operety Veselá vdova. Podľa sledovania jeho talentu má nekonečné množstvo nápadov, ktoré vie citlivo skĺbiť s hudbou a interpretmi. Viackrát bol aj asistentom režiséra Jozefa Bednárika, sledujúc jeho postupy v hudobnom divadle.

Hosťujúci taliansky režisér Marcello Lippi sa však v réžii na scéne iba „hľadal“. A tak „našiel“ len aranžované operné divadlo. V tom mu výdatne pomáhala scéna Mareka Gašpara Šafárika: v Alekovi priam operetne zaužívanou ilúziou cigánskeho prostredia, vrátane umelých briez so svetielkami v kmeňoch stromov (?) a čečiny nad hlavami sólistov a staticky aranžovaného zboru, v Iolante romanticky nahustenými javiskovými kulisami a gýčovo pôsobiacimi detailmi. Na ilustratívne prostredie scény nadväzovali kostýmy Nataše Štefunkovej: v Alekovi predovšetkým s prvkami cigánskeho odevu, v Iolante zasa s romanticko-rozprávkovou iluzívnosťou, k čomu „ladilo“ v danom prípade tejto opery i scénické riešenie so stenami, bohato obrastenými popínavými ružami, a podlahou, kde sa účinkujúci doslova brodili v lupienkoch ruží. V takejto rozprávkovo gýčovej minizáhradke izolovaného Iolantinho zámku sa odohrával osud rozprávkovej slepej princeznej.

Pohyb účinkujúcich, ich psychologický život a vývoj zostali – tak ako v Alekovi – skôr na ich vlastnej invencii a individuálnom nadaní. I keď je súčasný operný divák presýtený modernistickými réžiami s posúvaním deja a jeho posolstva do kontextov dneška, gýčový návrat do ružovo prifarbenej „operetnej podoby“ je už neprijateľný. Nájsť zlatý rez, ktorý by rešpektoval autorský rukopis libretistu i skladateľa, a pritom invenčne dotváral aktuálnejšiu podobu diel v duchu operného divadla 21. storočia, je iste nie ľahká úloha. No nedá sa ani poddávať vkusu priemerného návštevníka, ktorý podobné inscenácie s nadšením prijíma – ako to bolo v Banskej Bystrici na dvoch premiérach týchto jednodejstvových opier.

Najväčšou výhrou operného večera v Štátnej opere bolo hudobné naštudovanie oboch opier dirigentom Mariánom Vachom a v oboch operách kvalitná práca zbormajsterky Ivety Popovičovej s relatívne malým, no veľmi pekne, profesionálne pripraveným zborom Štátnej opery. Orchester demonštroval jemne vypracovanú dynamiku v predohre i medzihrách, kontrastné farby jednotlivých nástrojových skupín udržiavali očakávanie a prinášali emocionálny hudobný zážitok. Už lyrický orchestrálny vstup, vystriedaný narastajúcim dramatizmom, otvoril detailne vypracovaný hudobný proces, ktorý dirigent následne rozvíjal od úvodného sóla otca Zemfiry, cez zborové čísla Cigánov, ďalej v kontrastných sólových scénach – spomienkach Aleka na šťastné roky s Cigánkou Zemfirou, potom v ľúbostnom duete Zemfiry a Mladého Cigána, v odhalení ich lásky Alekom, až po zúfalú snahu Aleka zachrániť svoje manželstvo. Po spoznaní nemožnosti návratu nasledovalo dramatické finále – a záver opery, v ktorom starý Cigán odsúdil vraždu za seba aj za celé cigánske spoločenstvo. V stvárnení hosťujúceho basistu Jozefa Benciho bolo úvodné číslo starého Cigána, spomínajúceho na nevernú ženu, prvotriedne zaspievanou hudobnou básňou. Hlboký, sonórny bas Benciho zaujal v každej hlasovej polohe, bol technicky istý, výrazovo bohatý, mäkký aj v najhlbších tónoch a celkovo vypracovaný s veľkou kultúrou a vrúcnosťou. Alternantom roly bol domáci basista Ivan Zvarík. Má veľký, objemný bas, „prerážajúci“ múry banskobystrického operného domu, no s oveľa menšou mierou výrazu a väčším vibratom. Vokálnym zážitkom bol žiarlivý Aleko v stvárnení barytonistu Šimona Svitoka. Dotvoril herecky aj spevácky postavu poníženého manžela vášnivej Cigánky, ktorý zo žiarlivosti zavraždil ženu aj jej milenca. Sýty, výrazovo diferencovaný spev Svitoka bol v súlade s racionálno-emotívnou kresbou antihrdinu, s jeho narastajúcou zlobou nad sklamaním z lásky, pre ktorú obetoval celý svoj život a povesť. Svitok má v každej role perfektne naštudovaný nielen vokálny part, ale premyslenú aj koncepciu čoraz intenzívnejšieho dramatizmu vo výraze postavy. Na druhej premiére spieval Aleka litovský barytonista Šarunas Šapalas. Mladý spevák s mimoriadne zaujímavým hlasom skončil vokálne štúdiá na VŠMU. Štátna opera mu dala – podobne ako ďalším mladým – prvú veľkú opernú príležitosť. Využil ju a predviedol bezchybne vedený mladodramatický barytón i herecký talent, s ktorým vykreslil vzplanutie nenávisti voči nevernej žene. Vášnivú Zemfiru vyspievala technicky bezchybne herecky nadaná Michaela Popik Kušteková. V alternácii ju striedala Patricia Macák Solotruková, s dramatickejšie zafarbeným hlasom a precíteným prežívaním postavy. Mladého Cigána spieval mimoriadne talentovaný, a tým aj žiadaný tenorista Peter Malý, ktorý na druhej premiére zažiaril vo väčšej postave Vaudémonta. Záverečný malý part starej Cigánky zverili skúsenej mezzosopranistke Alene Hodálovej.

Uprostred Aleka boli aj tanečné čísla, choreograficky vytvorené Michalom Majerom. Spoluúčinkovali sólisti baletu Štátnej opery. Tanečne zaujali technicky náročnými prvkami klasického tanca, prepojenými na rôzne typické choreografické cigánske variácie (s príznačnými tamburínami), bezdôvodne aj s choreografickými ozvenami na východoslovenské karičky či cifrované čapáše (!).

Iolanta Piotra Iľjiča Čajkovského (1840 – 1893) bola na Slovensku realizovaná iba jediný raz – zásluhou režisérky Drahomíry Bargárovej a dramaturga Štefana Potaša v bývalej Čs. televízii, ako televízne operné dielo (r. 1982). Dej vychádza z drámy Henricha Hertza Dcéra kráľa Reného. Jemná melanchólia a smútok sprevádzajú toto lyrické a obsahovo aj nábožensky silné dielo. Práve táto vlastnosť zabránila v minulosti uvádzaniu Iolanty na našich (aj ruských) scénach. Ako v každej rozprávke, i tu sa objaví hrdina – gróf Vaudémont – ktorý svoju princeznú Iolantu vyslobodí z prekliatia tmy, aby ju vyviedol na svetlo života a večnej lásky. V tomto poslednom opernom diele Čajkovského môže poslucháč vybadať viacero hudobno-kompozičných ohlasov (ak nie priam motívov) z Eugena OneginaPikovej dámy. Čajkovskij ich však nevyčerpateľnou skúsenosťou, invenciou a prepracovanosťou dal do nových súvislostí. Otvoril náročné a pekné vokálne možnosti sólistom a vymedzil pomerne veľké plochy zboru (najmä vo finále). Hlavné čísla dal Iolante (soprán), Vaudémontovi (tenor), kráľovi Renému (bas), vojvodovi Robertovi (barytón), ale aj „zázračnému“ maurskému lekárovi Ibn-Hakiovi (basbarytón) a pestúnke Marte (mezzosoprán). Z alternujúcich dvoch obsadení týchto postáv mimoriadne zaujali zvlášť mladí speváci: spomínaná výborná sopranistka Michaela Popik Kušteková ako Iolanta (alternujúca s Katarínou Procházkovou) a tenorista Peter Malý v lyrickom parte zaľúbeného Vaudémonta (alternujúci s domácim Michalom Hýroššom). Jasný, bezchybný, číry hlas P. Malého je obohatením našej opernej scény. Objavom je aj sýty, farebný barytón mladého Mareka Pobudu v úlohe Roberta. (Alternantom bol zemitý barytón Martina Popoviča.) U mladých spevákov (žien i mužov) zaujal aj nezanedbateľný klad – pekný, adekvátny javiskový vzhľad, zodpovedajúci postavám. Pestúnku Martu spievala s priam materskou láskou, nehou a vrúcnosťou k Iolante Jitka Sapara Fischerová a. h. Ale rovnako precítene a farebne svojím hlasom part dotvorila domáca mezzosopranistka mäkkého timbru Eva Lucká. Zo sólistov Štátnej opery zažiaril stále „taliansky“ okrúhlo a mäkko znejúci basbarytón Zoltána Vongreya v úlohe maurského lekára (alternoval Marek Pobuda). Jozef Benci a Ivan Zvarík, každý so sebe vlastnou farbou a výrazovými vkladmi (raz stelesňovali hnev, inokedy veľkorysé odpúšťanie) prežívali metamorfózy konania kráľa Reného. Krásne vyznela v ich podaní najmä záverečná modlitba kráľa. Zbor vypointoval finále v precítenej vďake Bohu za Iolantino zázračné uzdravenie.

V Národnom dome, sídle Štátnej opery sa hrá na obmedzenom javiskovom priestore, ktorý nedovolí uplatniť veľa fantázie na scénické experimenty. (Ale aj také sme tu videli!) Málo invenčnú réžiu táto scéna doslova vtláča do skupinových aranžmánov po bokoch či v úzadí javiska. Ale takýmto spôsobom nemožno rezignovať na cibrenie vkusu a vyššie ciele, ktoré by komunikovali s operným divadlom 21. storočia.

Publikované online: 22.11.2017

Terézia Ursínyová

Terézia Ursínyová (1942) je muzikologička, hudobná kritička a publicistka. Absolvovala štúdium hudobnej vedy a hudobnej výchovy na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského. Pracovala ako metodička hudby Krajského osvetového strediska v Banskej Bystrici, redaktorka denníka Smer, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Hudobný život, tajomníčka koncertných umelcov, neskôr komisie muzikológov na Zväze slovenských skladateľov, dramaturgička Komornej opery Slovenskej filharmónie, tlačová tajomníčka Slovenskej filharmónie, zástupkyňa šéfredaktorky časopisu Slovenka.
V hudobnokritickej a teoretickej práci sa orientuje najmä na hudobné divadlo. Publikovala v takmer všetkých slovenských denníkoch a v slovenských a českých odborných časopisoch (Hudobný život, Teatro, Gramorevue, Film a divadlo, Nové slovo, Literárny týždenník, Hudební rozhledy, Opus musicum, Slovenské divadlo). Vytvorila desiatky hudobno-slovných relácií pre Slovenský rozhlas, scenáre o hudbe pre Slovenskú televíziu, stovky hudobných kritík a iných novinárskych žánrov, venovaných hudbe a umeniu počas päťdesiatich rokov publicistickej práce. Vydala viacero knižných publikácií. Je nositeľkou Ceny Jozefa Kresánka za r. 2001 - za celoživotnú muzikologickú, kritickú a publicistickú tvorbu, s prihliadnutím na monografiu Volali ma Mimi.