INTERAKTÍVNE NAZRETIE DO DÁVNEJ BRATISLAVY...

Vytlačiť


DO DÁVNYCH ČIAS MESTA, NAKUKNITE DECKÁ...

(Interaktívna hra pre malých aj veľkých z príbehov starej Bratislavy)
Divadlo Ludus/Kreatívne centrum mladých Bratislava


Texty piesní: Miloš Janoušek, scénická hudba: Ivan Čermák, výtvarný návrh: Barbora Šujanská, réžia: Peter Kuba.
Účinkujú: Paťa Garajová-Jariabková, Michaela Szöcsová, Lukáš Dóza, Ivan Čermák.
Premiéra: 28. 6. 2007, Divadlo Ludus/Kreatívne centrum mladých BA

Divadelný život Pati Garajovej-Jariabkovej bol dlhé roky spätý s bratislavským Divadlom a.ha., kde uviedla rad rozprávkových inscenácií postavených na jej hereckej osobnosti (Úplne popletená rozprávka o princeznej, ktorá nikdy nebola tam, kde práve mala byť, 1997; Paťa pátra po neviditeľných bytostiach okolo nás, 1998; Barónky v prášku, 1998; Paťa a (asi) sedem trpaslíkov, 1999; Duchovplná rozprávka alebo nedotýkajte sa trollov..., 2001; Paťa a piráti alebo Koho stretneš na povale, 2002; O pyšnej Dore... alebo Paťa rozprávnica, 2003; O tetke psote alebo Paťa rozprávnica II, 2004). Okrem posledných dvoch inscenácií, v takmer každej viac či menej priamo oslovovala a kontaktovala aj detského diváka, snažila sa o jeho aktívne zapojenie bud do deja inscenácie, celkovej atmosféry predstavenia alebo iba do kresby jej postavy.

Posledná tohtoročná premiéra interaktívnej rozprávkovej inscenácie Do dávnych čias mesta, nakuknite decká... v bratislavskom Divadle Ludus je už jej druhou inscenáciou v tomto divadle. Prvou bolo účinkovanie v pomerne veľkolepo poňatom spoločnom projekte Divadla Ludus a Štátneho bábkového divadla v Bratislave pod názvom Čárymáry fučpunč priania (2002) v postave Tyranie Upírovej, jednej z mála negatívnych postáv v jej divadelnom repertoári, ktorá navyše nevychádzala z jej osobnostného hereckého prejavu.

Ako napovedá podnázov premierovaného titulu - interaktívna hra pre malých a veľkých z príbehov starej Bratislavy - inscenácia je poňatá kontaktne. Na rozdiel od predchádzajúcich je však Paťa Garajová-Jariabková nielen jej protagonistkou, ale aj autorkou scenára. Z dávnejších spolupracovníkov v Divadle a. ha. na projekte spolupracoval Miloš Janoušek ako autor piesní a Ivan Čermák ako autor scénickej hudby, ktorý časť z nej počas predstavenia aj naživo interpretoval.

Inscenácia je akýmsi Garajovej návratom k poetike inscenácií, ktoré vznikali na pôde Divadla a. ha. Postava, ktorú stvárňuje, má meno prebraté z jej civilného života - Paťa, je kamarátska, otvorená, veselej až nezbednej a niekedy aj zanovitej povahy, a čo je najdôležitejšie, Garajová v nej vždy vie vhodne improvizovať a nadväzovať osobný kontakt s divákom v zmysle témy, inscenačného zámeru a v súlade s kresbou jej charakteru. Koncepčne je však inscenácia viac ako všetky doterajšie postavená na aktívnom zapojení detského diváka do tvorby predstavenia, a trochu na škodu veci - postava Pati je menej huncútska a vnútorne slobodná v konaní a akciách tak, ako to bolo vždy veľkým prínosom už spomínaných „aháckych“ inscenácií. Takou je väčšinou v situáciách, ktoré vychádzajú z interaktívne ladenej časti inscenácie, uzavretejšia a akoby „tradičnejšia“ je jej postava tam, kde prerozpráva vymyslené i skutočné príbehy starej Bratislavy.

Inscenácia pozostáva z troch mimipríbehov, ktoré sú spojené cestovaním Pati do obdobia stredovekej a renesančnej Bratislavy. Spolu s ňou v „dávnoveku“ putujú aj jej „spoluhráči“ (dvaja absolventi bratislavského Konzervatória - Michaela Szöcsová a Lukáš Dóza), ktorí podľa potreby zosobňujú aj rôzne postavy v jednotlivých príbehoch a diváci, ktorí sú do príbehov zapájaní interaktívnym spôsobom.

Prvý príbeh je o mučenej a na smrť zoťatím hlavy odsúdenej „bosorke“ Žofie Žitvajovej, ktorú pred popravou zachránil duch dobrej dcéry richtára Jakuba Radničky, druhý o lamačskom drakovi, pred ktorým obetované dievčiny zachránil rytier Juraj drakobijca a posledný o korunovácii Maximiliána II. a jeho manželky Márie za Uhorského kráľa a o požiari počas nej, kvôli ktorému dal Maximilián postaviť fortánu rytiera Rolanda na bratislavskom Hlavnom námestí.

Príbehy sa viac či menej verne vzťahujú buď na skutočné udalosti zo života stredovekej Bratislavy alebo povesti s ňou späté. Niekedy však Garajová siahla v mene možnosti viac a dramatickejšie o Bratislave porozprávať k prelínaniu rôznych vymyslených či skutočných reálií dohromady. Tak napríklad síce podľa povestí žil drak aj v lome v Lamači, ale rytier Juraj dievčiny zachránil pred drakom žijúcim v Dúbravke, v Bratislave horelo počas korunovácie manželky Maximiliána II. Márie atď.
Prerozprávanie všetkých príbehov je veľmi dobre vymyslené po interaktívnej stránke. Na začiatku predstavenia sa na výzvu Pati diváci chytia dlhého lana - časovej sľučky - a jeho ťahaním pritiahnu vozík - domček s výzorom stredovekej a renesančnej Bratislavy. Do každého príbehu je im umožnené aktívne vstupovať i tým, že vždy môžu hlasovaním hádať, kto z historických postáv či postáv z povestí zachránil na živote ohrozených hrdinov jednotlivých príbehov. (Inscenácia vychádza v tomto smere divákom na pomoc aj vizuálne, jednotliví záchrancovia sú vyobrazení aj na vstupenkách k predstaveniu, ktoré sú významovo aktívne zapojené do predstavenia i tým, že sú zároveň cestovnými lístkami do minulosti.)

Nechýbajú však ani interaktívne postupy tradičnejšieho charakteru ako vyzývanie divákov ku vzdávaniu holdu kráľovskému páru či vťahovanie do deja formou jednoduchých hrových aktivít. Ide napríklad o veľmi nápadito vyriešenú účasť detí na hasení ohňa hádzaním modrých stužiek, ktoré si ako symbol vody povyberali z vedra.
Každý príbeh sprevádzajú piesne žartovného, dejotvorného či atmosférotvorného charakteru s veľmi príjemnou a často chytľavou melódiou obsahovo korešpondujúce so zvolenou funkciou. Všetky sú každým z hercov zaspievané kultivovane a s veľkým citom pre dannosti otvoreného javiskového priestoru.

Scéna je iluzívna, okrem vozíka-domčeka s dekoráciami starej Bratislavy ju tvoria aj reálie Bratislavy (premiéra bola na nádvorí Starej Radnice), na ktoré Paťa počas príbehov odkazovala a veľké „papierové“ statické, ale animovateľné postavy (Radnička, Drak, kráľovský pár atď.) z jednotlivých príbehov a niekoľko dobu ilustrujúcich rekvizít a menších scénických prvkov. Stará Bratislava i postavy boli poňaté sú kreslené v duchu pôvodných stredovekých a renezančných kresieb.

Aj vďaka interaktívnemu spôsobu výkladu života starej Bratislavy a zapojenia skutočných reálií do zobrazovaného deja prostredníctvom postavy Pati je inscenácia hravým a nenásilným oboznámením s jej históriou.

Predstavenie však nie je domyslené po dramaturgickej stránke. Začína sa totiž - bez dostatočného hrového uvedenia tak ako v ostatných príbehoch - veľmi krutým príbehom z reálneho života Bratislavy o mučení a poprave, navyše znázorneným pomerne stroho a vďaka nejasnosti gestikulácie nemého Kata nezrozumiteľnejšie a pokračuje vymysleným - o drakovi, ktorý je podaný rozprávkovejšie. Pokračuje formou, ktorá je deťom všeobecne prístupnejšia a je vhodnejšia aj na objasnenie jazyka inscenácie a kľúča k jej pochopeniu. (Navyše Bratislava nie je typickým mestom, v ktorom sa bežne upaľovali „bosorky“, boli v nej upálené iba dve - v roku 1602.) Zvýraznila by sa tak aj posledná téma z reálneho života, aj vyjadrením protikladu medzi „vysnívanou“ realitou rozprávok a „tvrdou“ realitou života, o čo takmer vždy Garajovej v inscenáciach pre deti tiež išlo.

V kontexte tvorby Divadla Ludus je však na tejto inscenácii ešte osobitne cenný spôsob, akým divadlo rozšírilo svoje „edukatívne“ divadelné výrazové prostriedky. Spôsob, akým i z vedomostí divadelnými prostriedkami robí zážitok a hru. Ide o miesta, kde Paťa do inscenačného deja vťahuje historické stavby Bratislavy (Rolandovu fontánu, Jakubovu vežu, kaviareň Radničku, sochu Juraja drakobijcu atď.), a tak ruší hranicu medzi minulosťou a súčasnosťou Bratislavy, medzi „vymysleným“ a súčasným...

Publikované online: 28.6.2007

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.