Inteligenti z kaviarne

Vytlačiť

Dramaturgia: Uršuľa Ferenčuková
Scéna a kostýmy: Peter Petrinec
Réžia: Richard Sanitra
Účinkujú: Vladena Škorvagová, Barbora Špániková, Daniel Výrostek, Ondřej Daniš a.h.

Slovenská premiéra: 15. 2. 2013 v Štúdiu Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene

Životný štýl, názory a inšpirácie slovenskej kultúrnej inteligencie z obdobia normalizácie nám nie sú ešte také vzdialené. Mnohí si ju pamätajú a aktívne ju prežívali, mladšia generácia o nej len počúva, ale historky rodičov a známych dokážu kaviarenskú bohému vykresliť v nemenej živých farbách, ako vlastná pamäť. Predovšetkým pre dospievajúcu mládež je určená inscenácia Svet (podľa) Urbana, ktorá predstavuje život a tvorbu básnika a textára Jozefa Urbana.

Komorný priestor Štúdia DJGT, komorné obsadenie, jednoduchá scénografia a rekvizity a prevažne rozprávačské pasáže vytvárajú nenútené, no dôsledné a premyslené predstavenie na hranici činohry a kabaretu. Život i tvorba Jozefa Urbana sú reprezentatívnou vzorkou umeleckej elity práve obdobia normalizácie – je rebel, bohém, burič, ale s ohromným zmyslom pre metaforu a poéziu, lásku a city. Za svoj život precestoval celé Slovensko, prebýval v Košiciach, Bratislave i Zvolene, kde predčasne zahynul v tragickej autohavárii vo veku len 34 rokov.

Autorka pôvodného textu, kmeňová dramaturgička Divadla Jozefa Gregora Tajovského Uršuľa Ferenčuková, zohľadnila všetky tieto roviny jeho osobnosti a originálnym spôsobom ich preniesla na javisko. Text, zložený z autorskej tvorby Urbana a jeho životopisných reálií, rozvrhla medzi štyri postavy. Tri z nich tvoria akoby jeden celok, rôzne variácie samotného Urbana a štvrtá, mladé dievča (Barbora Špániková), sa o autora a jeho tvorbu aktívne zaujíma, vďaka čomu dochádza ku konfrontáciám. Prelínajú sa tu tak dve roviny – na jednej strane stojí akási nečasová, metaforická línia tvorby Urbana a jeho sveta, do ktorého postupne preniká záujem dievčaťa z dneška. Dievča komunikuje s „Urbanmi“, akoby komunikovala s jeho dielom, snaží sa k nim priblížiť, odhaliť ich životné osudy a názory. Táto konfrontácia je však nenútená, neskĺzava do pátosu, a to práve vďaka istému nadhľadu. Ten je dosiahnutý prevahou rozprávačských pasáží, Urban samotný je na scéne prítomný len náznakovo a metaforicky.

Toto rozvrhnutie je naznačené aj v kostýmoch (Peter Petrinec). Dievča „z dneška“ (Barbora Špániková) má celkom bežný mladistvý odev – rifle a károvanú košeľu, ostatní traja herci (Vladena Škorvagová, Daniel Výrostek, Ondřej Daniš) sú viac „nečasoví“. Každý z trojice má na sebe tri farby – bielu, čiernu a červenú, čím sa zdôrazňuje ich jednotnosť. Strihy ich kostýmov pripomínajú ležérnu bohémskosť, ktorá vychádza z oblekov.

Scénografia Petra Petrinca predstavuje kaviareň – dominuje jej klavír, samozrejmá súčasť bohémskych kaviarní, kaviarenský stôl, okno a všadeprítomné veľké množstvo kníh. Prostredie sa dotvára aj červeným svetlom a parostrojom, ktorý vytvára dojem zafajčeného kaviarenského prostredia. Dôležitou súčasťou inscenácie je hudba, vďaka čomu pripomína skôr kabaret. Herci hrajú piesne, ku ktorým zložil texty práve Jozef Urban – okrem iného hity ako Keby bolo niečo alebo Vráť trochu lásky medzi nás. Spoločný spev sprevádza Ondřej Daniš hrou na klavíri, Daniel Výrostek na bubne a Vladena Škorvagová s Barborou Špánikovou na rumba guliach, objaví sa i gitara.

Jednou z kvalít inscenácie je samotný text a jeho zaujímavé rozvrhnutie, ktoré je sledom rozprávačských epizód a nie je dramatickou rekonštrukciou života autora. Takýto prístup ponúka omnoho väčší nadhľad a komunikuje s mladým divákom, priamo ho oslovuje a neustále prináša niečo nové. Neupadá tak do monotónnosti či didaktickosti, neutieka sa ani k heroizovaniu tejto osobnosti či k autentickému zaznamenávaniu jeho života. Je skôr akýmsi súčasným komentárom, ktorý vníma všetky nuansy jeho tvorby, jeho inšpirácie a tvorivé postupy a snaží sa ich jazykom dnešnej mládeže priblížiť publiku.

Text je teda dekomponovaný do drobných útržkov, čo je zrejmé z už uvedeného faktu, že postavu Urbana predstavuje trojica hercov. Avšak svoju „rolu“ si voľne posúvajú, komunikujú sami so sebou, no i so štvrtou herečkou. Nič nie je násilné, žiaden z hercov nepredstavuje nejakú zjednodušene vnímanú stránku autora, k čomu takýto koncept zvádza. Sú traja práve preto, že pre jedného herca by šlo zrejme o veľkú javiskovú záťaž, s ktorou by sa možno vyrovnával s patričnou dávkou vysokého nasadenia, no inscenátori sa podľa všetkého snažili o skôr pokojný, melancholický, premýšľavý tón a tempo. Ostatne, nenásilnosť tejto koncepcie dokladá aj fakt, že jeden z „Urbanov“ je žena, no divák nemá potrebu v tom hľadať akúkoľvek interpretáciu.

Text je pretkaný mnohými citátmi, a to nielen z diela Urbana. Zaznejú slová prekliatych básnikov či Ľubomíra Feldeka (Feldek samotný nahral hlas, ktorý sa ozýva z reproduktorov), Vincenta Šikulu a ďalších. Životopisná línia, ktorá je jemne roztrúsená medzi citátmi umeleckých diel, sa začína jeho narodením v Košiciach, keď mu sudičky dávajú do vienka zmysel pre ekonómiu, jazykovú brilantnosť a lásku k deťom. Všetko sa mu postupne vyplní – vyštuduje ekonómiu, stane sa z neho významný literát a lásku k deťom prejavuje nielen ako otec, ale aj ako riaditeľ bratislavskej Bibiany, centra umenia pre deti. Hoci jeho prvé manželstvo trvalo len krátke dva roky a po rozvode prišiel o všetko, vo svojom diele na lásku nikdy nezanevrel.

Dokumentárnosť inscenácie je podporená aj prítomnosťou niekoľkých (hoci nie pravých) dokumentov, akými sú napríklad jeho vysvedčenie s vynikajúcimi známkami, rodný list a podobne, no i fotky miest, v ktorých žil, ktoré herci postupne zavesujú na šnúru, ktorá je natiahnutá naprieč javiskom. Dokumenty herci postupne vyťahujú z archívneho zakladača. Odkazom na jeho rozhlasovú tvorbu je zase prítomnosť jeho autorskej bábky – Vranky Danky. Tú herci oživujú, pripomínajú príhody tejto postavičky a čítajú Urbanove texty.

Mladé publikum sa inscenátori snažia zaujať nielen notoricky známymi populárnymi piesňami, ale aj sprítomňovaním istej revolty autora. Rozprávajú o texte, ktorý napísal proti okupantom, o problémoch, ktoré mu z toho vyplynuli, o erotických náznakoch v jeho tvorbe, o alkoholových nociach v baroch. Avšak azda najúdernejšou je poznámka na margo stredoškolskej výučby literatúry, s ktorou je priam bytostne spätá nenávidená otázka – čo tým chcel autor povedať? Inscenátori kritizujú tento koncept a snažia sa divákom ukázať, že literatúra je omnoho väčšie dobrodružstvo, než nútené učenie sa obsahov a jednotných interpretácií.

Herecky má inscenácia akoby dva póly – na jednej strane stojí Barbora Špániková s Danielom Výrostkom a na druhej Vladena Škorvagová a Ondřej Daniš. Prvý pár je najčastejšie obsadzovaný do rolí pozitívnych hrdinov, často aj rozprávkových. Možno práve kvôli ich stereotypnému obsadzovaniu sa v tejto inscenácii nevedeli oprostiť od svojich tradičných hereckých polôh, ktoré ale šli proti interpretácii bohémskej atmosféry. Naproti tomu druhý pár je viac herecky stotožnený s istou mierou depresívnosti a dekadentnosti, čo je nutnou súčasťou zobrazovaného prostredia.

Inscenácia ako celok je vynikajúcim príkladom divadelnej tvorby pre mládež. Prístupným a zábavným spôsobom ukazuje vzrušujúce stránky literatúry, vyberá motívy, ktoré sú mladým divákom blízke a neskĺzava do didaktizmu, ktorý vie mladú divadelnú dušu na dlho odradiť od divadla. Naopak, ukazuje divákom, že umenie je o vlastnej interpretácii a budovaní vlastnej identity a názoru (a trochu i revolty voči stereotypom) – to zrejme nepoteší staré učiteľky literatúry, ale možno to vychová aktívnu čitateľskú generáciu.

Tatiana Brederová

 

publikované online 31. 12. 2013

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Publikované online: 15.2.2013

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová je absolventkou doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla. Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.