Inštalácie vnútorných monologických prúdov

Vytlačiť

Samuel Chovanec: Byť mnou byť vami

 

Réžia, text, dramaturgia: Samuel Chovanec

Kamera: Števka Lovasová

Vizuál: Juraj Mydla

Hudba: Marek Buranovský

 

Účinkujú:

Doktor: Michal Kinik

Muž: Matej Babej

Hráč: Alexander Vais

 

Premiéra 3. septembra 2017, Asfd divadlo ašttnnkorazd fildj v Divadle Pôtoň, Bátovce

 

 

Mladý režisér Samuel Chovanec odkryl v inscenácii vlastnej hry Byť mnou byť vami (2017) osobitú tematiku zmeny identity (zámeny jednej osoby druhou, ktorá po smrti  preberá jej totožnosť, identitu a pokračuje v kontinuitnej životnej púti na Zemi za ňu). Hra bola ocenená tretím miestom v súťaži Dráma a možnosť realizovať svoj text dostal jej autor vďaka rezidenčnému pobytu v Divadle Pôtoň v Bátovciach. Mohli by sme uvažovať v prípade tvorcov zreteľne aj o výskume divadla, keďže využili na realizáciu svojej inscenácie i platformu takéhoto rezidenčného pobytu.

Autor členil text svojej hry do rozsiahlejších vnútorných prehovorov troch postáv: Doktora, Muža s rakovinou a Hráča/voyeura. V tejto čisto maskulínnej konštelácii postáv hry sa vyslovene niesla ponurá atmosféra podivuhodnej, bizarnej situácie prevažne existenčného vypätia.

Aj v rovnomennej inscenácii Byť mnou byť vami dominovala predovšetkým tematika smrti. Režisér ju niekoľkonásobne odhaľoval i detabuizoval. Išlo najmä o smrť z pohľadu doktora, pacienta a voyeura. Pochybujúci doktor (Michal Kinik), cynicky stojaci zoči-voči smrti prakticky dennodenne, si v kontakte so svojimi pacientmi udržoval prílišný profesionálny odstup bez akéhokoľvek vytvorenia citového vzťahu či citového puta.

DOKTOR: Veľa ľudí plače, keď krája cibuľu... trik je nevytvoriť si s ňou citovú väzbu. U každého je to iné. Najhorší sú šťastní ľudia. Taký malý paradox. Čím šťastnejší je človek, tým rýchlejšie a silnejšie sa dostáva do stavu absolútneho utrpenia. Asi päťdesiatročná žena. Tri deti, pätnásť, osemnásť, dvadsať rokov. Rakovina pankreasu. Pätnásťročný chlapec. Rakovina semenníkov. Sedemdesiatročný, rakovina pľúc. Človek by sa neraz aj rozplakal. Samozrejme, musí si zachovať profesionalitu. Mrzí ma to, ale máte rakovinu. Musím vám oznámiť veľmi smutnú správu... Chystám sa oznámiť vám zlú správu... máte rakovinu. Pane ... ste veľmi chorý. Máte rakovinu. Trik je nevytvoriť si s nimi citovú väzbu...“ (Chovanec, 2017)

V inscenácii sa rovnako reflektovala aj schopnosť prijať takúto smrteľnú diagnózu samotným pacientom (Matej Babej). Muž – prijímajúci takýto verdikt svojho zdravotného stavu – celkovo prepadol panike i pochopiteľnej beznádeji. V situácii vecného vytriezvenia si takpovediac zrekapituloval svoj život pred nastávajúcim kolapsom citového zrútenia. V pomerne strohom monologickom reflektovaní si jednotlivo usporadúval myšlienky v hlave, v ktorej už enormne bujnel nezastaviteľný rakovinový nádor. Trpiaci muž v komplikovanom rozpoložení trpko prijímal reálnu pravdu o svojom zdravotnom stave i diagnóze. Podobne i nervózny lekár sa prostredníctvom vnútorného monológu vyrovnával s vlastnými pochybujúcimi myšlienkami, výčitkami nad bezmocnosťou medicíny voči zákernej, agresívnej pliage menom rakovina. Priestor pre tretí vnútorný monológ dostal záhadný muž (Alexander Vais) – pozorujúci skľúčenosť predchádzajúcich dvoch postáv z vonkajšej perspektívy ako pozorovateľ. Muž, otrasený krutou diagnózou, sa odrazu (zrejme pod vplyvom sebaľútosti) venoval zväčša retrospektívnym sondám do minulosti, keď pôsobil ako zvukár jednej metalovej kapely a pod. Opisovaný situačný kontext muža s rakovinou sa čím ďalej tým viac stával zamotanejším i mierne záhadnejším. Vyplynulo z neho okrem iného, že je gay, ktorému sa páčia mladí chlapci. Okrem agresívnej choroby ho zároveň ťažila aj neznesiteľná samota.

V inscenácii sa frekventovane prelínali monologické prehovory rôznych postáv v permanentnej komentujúcej línii. Miestami sa pozoruhodne vytvorila kontinuálna sieť vnútorných prehovorov troch spomínaných postáv. Dialógy sa zväčša redukovali len na istú dokumentárnu úroveň v jednostrunnej pochmúrnosti. Húštinu rozvláčnych monológov aspoň čiastočne preťali prchavé záblesky minima dialogického tepu. Monologické prehovory suplovali prúd vlastného vnútorného (s)vedomia jednotlivých postáv ako tok myšlienok (niekedy spĺňali funkciu prehovorov k publiku a pod.). Prostredníctvom nich sa ideálnejšie odkryl priestor pre plastickejšie herecké vyjadrenie. Okrem troch účinkujúcich hercov mužského pokolenia (prakticky neustále prítomných na prázdnom javisku s dvoma identickými čalúnenými kreslami) sa celým hracím priestorom zainteresovane premiestňovala postava kameramanky – paralelne snímajúca hercov na videokameru. Svojím odcudzujúcim zástojom na scéne antiiluzívne prestupovala najčastejšie pomedzi vnútorné prehovory postáv, pričom ich detailne snímala na veľkoplošné projekčné plátno. Divák získaval takýmto spôsobom duplicitne znásobený zážitok. Videl konkrétneho herca, replikujúceho vnútorný pochod myšlienok autenticky na scéne, ako aj jeho záber v detailnejšom priblížení na projekčné plátno, sprostredkúvajúci zväčša profil tváre, príp. časť tela s temer dokumentárnou optikou prostredníctvom tejto snímajúcej techniky. Možno zaiste konštatovať, že tieto filmové prostriedky, prítomné počas celej inscenácie, koexistovali s konkrétnymi hereckými prejavmi v určitej paralelnej kombinácii. Išlo o priznaný antiiluzívny princíp, prostredníctvom ktorého sa len umocňoval vnútorný (autonómny) rajón, či mikrosvet osobito vykresľovaných, zväčša bizarných postáv. Vynikli najmä v reflexívnych častiach monologických pasáží inscenácie, ktoré sa javili ako introspektívne sondy.

Herci väčšinou lavírovali medzi civilnou (antiiluzívnou) polohou výrazovosti najmä pomocou exponovanej snímacej techniky a hraním pred publikom. Kameramanka im zámerne prerušovala ich vnútorný monológ. Pokiaľ Michalovi Kinikovi väčšmi imponovalo hranie v civilnej rovine s využitím paralelného snímania, Matejovi Babejovi zase konvenoval činohernejší rozmer monologickej prezentácie. Alexander Vais sa v kombinácii antiiluzívneho hrania na kameru spolu s interaktívnejšími prehovormi k divákom, žiaľ, nevyhol istej preexponovanosti svojho hereckého prejavu. 

Kostýmovú zložku danej inscenácie charakterizovala istá striedmosť, ba až strohosť (chudobnosť) – rovnako ako vôbec vo všetkých jej zložkách. Tvorili ju najmä biely plášť Doktora na prostom, civilnom oblečení, ležérne rozopnutý plášť Hráča, ako aj jednoduchý odev Muža s rakovinou. Postavu tajomnej, sugestívnej kameramanky dotváral čierny komplet pracovného odevu s čiernou kapucňou.    

Tvorcovia tohto čerstvo etablovaného divadla smerovali touto cielenou integráciou viacerých druhov umenia viac k inštalácii než inscenácii. Zjavne tomu nasvedčovalo zapojenie live-kamery, rafinovaných zvukových aranžmánov zväčša monotónnej hudobnej zložky (Marek Buranovský), využívaním rôznych grafém v rámci veľkoplošnej projekcie (vizuál: Juraj Mydla) atď. Táto snaha experimentovať vyvierala z pôvodných zámerov tvorcov tohto divadla, ktoré sa inak definuje ako voľné zoskupenie viacerých umelcov z rôznych umeleckých odvetví, príp. odborov (od výtvarného umenia, hudby, filmovej réžie až po divadlo). Hoci inscenácia autorského režiséra Samuela Chovanca nepriniesla progresívny počin v rámci využívaných prostriedkov umeleckého vyjadrovania, jeho nádejní tvorcovia preukázali intenzívnu odvahu experimentovať s inovatívnymi prístupmi autorských divadelných postupov.

 

 

 

 

 

Použitá literatúra

 

CHOVANEC, S. (2017): Byť mnou byť vami. [Scenár.]. Asfd divadlo ašttnnkorazd fildj

Rozmnoženina. 2017. Nečíslované. 

MAŠLÁROVÁ, M. (2018): Diagnózy minulosti i dneška a generačná priebojnosť. In: Ulmanová, M. (ed.): Bulletin k festivalu Nová dráma 2018. Bratislava: Divadelný ústav.

 

 

 

Publikované online: 29.1.2019

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay (1978) je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica SlovacaSlovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.