Inscenovaná poézia ako divadelná syntéza?

Vytlačiť

Absolventské predstavenie 2. ročníka magisterského stupňa herectva

Réžia: Matúš Oľha
Asistent réžie: Michal Récky
Scéna a kostýmy: Jaroslav Valek
Hudba: Pavol Janíček
Choreografia: Martin Urban
Svetlá: Tomáš Fajnor, Mário Zeumer
Pedagogické vedenie: Alexandra Záborská, Juraj Sarvaš
Husle: Stanislava Vozárová (študentka konzervatória J. L. Bellu)

Osoby a obsadenie:

Zloboh – minister, cár, sultán, vicišpán: Pavol Pivko
Andrej Sládkovič: Lukáš Šepták
Samo Chalupka – Junák, Branko: Martin Šajgalík
Janko Kráľ – Zverbovaný: Peter Butkovský
Ján Botto – Svätoboj, Jánošík: Matej Erby
Elena: Miroslava Ďuricová
Dievča: Veronika Fekiačová
Matka – Vlasť – Morava: Lenka Kapusniaková
Suseda – Radca – Mladucha: Nina Mullerová
Žena – Starena – Krčmárka: Elena Trcková
Kráľ Matiaš – Opitý: Marián Lajda
Šuhaj – Mladý pán – Starý hudec – Hosť: Štefan Lengyel
Kaprál: Ladislav Ladomirjak
Martin: Peter Olah
Hudcová: Zuzana Ďuríková
Remeselník: Peter Olejár
Chór:
Zuzana Ďuríková
Mária Hulecová
Anna Matejová
Mária Olejníková
Monika Smolková
Predpremiéra: 17. decembra 2009 v Evanjelickom dome v Banskej Bystrici
Premiéra: 20. januára 2010 v Evanjelickom dome v Banskej Bystrici

Tvorcovia Divadla Akadémie umení v Banskej Bystrici tematizovali široko koncipovaný cyklus štúrovskej poézie „Pieseň našej jari“ Jozefa Budského, Alexandra Matušku. Výrazovými prostriedkami dramatizácie zinscenovali tieto fragmenty z básnickej tvorby Sama Chalupku, Andreja Sládkoviča, Janka Kráľa, Jána Bottu do motivicky, segmentovane pospájaného inscenačného pásma.
Legendárny cyklus štúrovskej poézie „Pieseň našej jari“ (SND Bratislava, 1956, réžia: Jozef Budský) zarezonoval v slovenskej divadelnej kultúre v 50. rokoch 20. storočia. Pôvodom český herec, režisér J. Budský, svojou inklináciu k slovenskej kultúre, vzdal hold básnickej tvorbe predstaviteľov štúrovskej generácie. J. Budský dosiahol týmto inscenačným cyklom z roku 1956 progresívny inscenačný počin. Išlo o viaceré doznievania vplyvov umeleckých tendencií v divadelnej kultúre na Slovensku v kontexte jeho režijnej tvorby. Významným spôsobom sa v nej predstavila plejáda vynikajúcich slovenských hercov – recitátorov tzv. strednej generácie.
Dôvod k súčasnému inscenovaniu Budského i Matuškovho poetického pásma v Divadle Akadémie umení v Banskej Bystrici bol teda prostý – didakticky preniesť, zinscenovať cyklus štúrovskej generácie. Tento pokus by sme mohli hodnotiť pozitívne prinajmenej z edukačného hľadiska. Inscenátorom nemožno uprieť snahu o dosiahnutie emocionálnej stratégie v recepčnom zážitku, umocnenú básnickou tvorbou romantickej epochy. Vehemencia básnického slova vychádzala do popredia spolu s režijnou ilustratívnosťou. Zaujali predovšetkým rytmické postupy inscenovania poézie do priestoru v zmysle postupného vytvárania hudobno-hereckých partitúr.
Režisér Matúš Oľha cielene vrstvil rad vytvorených scénických obrazov do kompaktného poetického venca. Scelil prvky inscenačnej štruktúry do poetických obrazov a komponovaných mizanscén. Na scéne sa menlivo presúvali viaceré mobilné pódia (pohyblivé scény z vyvýšených praktikáblov a podstavcov, oddeľujúce samostatné hracie plochy pre hercov a herečky).
Vonkajšia dynamika inscenačného tvaru nie vždy išla ruka v ruke s vnútornou dramatickou hutnosťou tohto poetického celku. Práve koncentrovanejší herecký výraz účinkujúcich študentov by túto hybnosť v priestorovom komponovaní inscenácie docielil celostnejšie. Škoda, že inscenátori z Divadla Akadémie umení v Banskej Bystrici v hereckej zložke nezvýšili psychologickú vibráciu z inscenovania poézie. Herci sa nie celkom zosúladili so slovom, obrazom, zvukom, javiskovou metaforou, režijne riešenou mizanscénou vďaka rozdielnejšej skúsenosti. Ak by sa táto nevyhnutná požiadavka v hereckej zložke podarila naplniť, bola by inscenácia syntetizujúcim súzvukom poézie, divadla, tanca atď. Tvorcom sa miestami podarilo divadelne stelesniť lyrický obsah básnickej tvorby štúrovskej poézie. Niekoľkokrát sa síce objavili svetlejšie okamihy precízne zvládnutej poézie v kritériách javiskovej reči i prednesu. Poväčšine však zarezonovali statickým výrazom z precitnutia jednotlivých lyrických fragmentov textu. Išlo najmä o autonómne sólové výstupy, napr. Pavla Pivka, príp. Lukáša Šeptáka.
Pavol Pivko preukázal charakteristickú farebnosť hlasového timbru s výrazovými odtieňmi hereckého prejavu v postavách: Zloboh – minister, cár, sultán, vicišpán. P. Pivko dokázal umne skĺbiť v rámci svojho hereckého výrazu razantnú výbušnosť i revoltujúcu introvertnosť. Ďalším rozhodne svetlým bodom inscenácie bola postava Andreja Sládkoviča v podaní Lukáša Šeptáka. Jeho precízne modulovaný prednes s lyrickou introspekciou do vnútorného prežívania patril k silným výrazovým momentom rezonujúceho, synchronizujúceho charakteru. L. Šepták dosiahol citovo autentický výrazový prejav. Priliehavá dikcia, intonácia, mu dovoľovala zotrvávať skôr v civilnejších rovinách výrazu než v pateticko-deklamačných štylizáciách. Podobnú koncentrovanosť javiskového prevedenia básnického textu na scéne sa, žiaľ, nepodarilo naplniť Martinovi Šajgalíkovi ako Samovi Chalupkovi, Petrovi Butkovskému ako Jankovi Kráľovi, Matejovi Erbymu ako Jánovi Bottovi. Problémom hereckej kreácie nebola proporčná nevyváženosť ich samotných výstupov, ale nerovnomernosť úrovne jednotlivých hereckých výkonov. Zvládnutie postáv básnikov štúrovskej generácie, recitujúcich samých seba ako lyrické subjekty, narazilo na ich značné herecké rezervy. Výraznú dominanciu v celom inscenačnom pásme získali pochopiteľne mužskí protagonisti. Z radov ženských recitátoriek sa ozrejmili napr. Lenka Kapustniaková v postavách Matky, Vlasti, Moravy. Prejavovala v nich energickú dávku meravo-fatálnej výrazovosti. Škoda, že ostatné ženské postavy vykazovali zjavne menej výraznejšie osihotenú polohu. Viac zarezonovali v zborových nástupoch jednotlivých slovenských piesní s husľovým sprievodom.
Všeobecne možno povedať, že herci mohli viac disponovať istým nadhľadom v celom inscenačnom pásme. S akýmsi edukačným nánosom prezentovali skvosty romantickej básnickej tvorby v civilných odevoch značne odcudzujúco. Súčasné kostýmy hercov v košeliach, džínsoch (len s náznakmi historického, príp. folkloristického prizdobenia) čiastočne korešpondovali so zvolenou inscenačnou koncepciu. Aktualizácia celého inscenačného pásma sa totiž nedodržovala vždy a všade (iba čiastkovými náznakmi v zmysle hudobného kolorovania bicími nástrojmi). Aktualizačná rovina ostala iba ilustrovaná vo výtvarnej zložke bez zjavnejšieho opodstatnenia. Pokiaľ by sa inscenátori naozaj usilovali preniesť ducha štúrovskej poézie do aktuálneho pulzu súčasnej doby, musela by byť tendencia celkovej generačnej výpovede poslucháčov evidentná vo všetkých zložkách divadelnej syntézy. Tvorcovia to však nepotrebovali docieliť. Zameriavali sa na ilustrovanie poézie s významovými, zvukovo podfarbujúcimi aranžovaniami. Zaujali hneď niekoľko závažnejších inscenačných kľúčov k tomuto komponovanému poetickému pásmu. Predovšetkým silne intenzifikovali etický, estetický alebo edukačno-recepčný vplyv vo svojich inscenačných zámeroch. Z hľadiska eticko-recepčného vplyvu sa zamerali vzbudiť heroickú sošnosť, revoltujúcu vzdorovitosť i lyrickú subjektívnosť radom sceľovaných poetických pasáží. V rámci esteticko-recepčného vplyvu podnietili syntetizujúcu vlastnosť celého inscenačného tvaru. Napokon z hľadiska edukačno-recepčného vplyvu súvislejšie podporovali v diváckom zážitku zvýšenú inklináciu k slovenskej poézii štúrovskej generácie. Škoda, že pričasto skĺzli do naivného ilustrovania, smerujúceho až k nacionálnemu kolorovaniu slovenskej básnickej tvorby s triumfujúcimi národnými identifikačnými atribútmi. Zborová recitácia troch hereckých postáv na troch vyvýšených kockách bielej, modrej, a červenej farby školácky značila vlajkovú trikolóru.
Nacionálne podfarbenie celého komponovaného inscenačného pásma dotvárala najmä hudobná zložka. V rámci nej sa predstavil Peter Butkovský, ktorý sprevádzal jednotlivé pasáže lyricko-dramatického pásma hudobnými intermezzami pomocou spomínaných bicích nástrojov. Zreteľný aktualizačný prvok v inscenácii v ničom výraznejšie neobohatil celkový významový kolorit inscenačného pásma. Výber hudobného nástroja rozhodne neprispel k aktualizačným tendenciám inscenátorov. Pokiaľ by P. Butkovský akusticky rafinovanejšie i podnetnejšie integroval do inscenačného diania jednotlivé zvukové elementy, bol by jeho celkový zástoj v inscenačnom pásme tektonicky obohacujúcejší. Hudobná zložka takto spĺňala iba ilustratívnu funkciu s mnohými nevyužitými rezervami. Oveľa jasnejší akcent nadobúdali zborové spevy slovenských piesní, ako napr. „Kopala studienku“, inklinujúcimi opätovne k nacionálne identifikačným hymnickým súzvukom. Čisto folklórnu funkciu napĺňal prítomný tanec (Martin Urban) len ako ozdobný kontrapunkt k jednotlivým pasážam inscenačného pásma.
Inscenátori z Divadla Akadémie umení v Banskej Bystrici vytvorili poetické inscenačné pásmo so zreteľnými hudobnými, výtvarnými i pohybovými elementmi. Živé organické spojenie poézie, obrazu, zvuku nenaplnili výraznejším vnútorným pátosom, ktorý už ani neprináležal tejto nadchádzajúcej generácii absolventov. Poväčšine vonkajšie rytmizované pasáže inscenačného pásma uviazli v topornejšej snahe o štylizáciu a zachovanie civilnejšieho šatu s často celkom zbytočnými didaktickými parametrami.

Publikované online: 17.12.2009

Miroslav Ballay

Miroslav Ballay je absolventom odboru psychológia a estetika na Pedagogickej fakulte UKF v Nitre. V rokoch 2001 - 2004 bol interným doktorandom v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty UKF, odbor estetika a dejiny estetiky. Od roku 2004 pôsobí na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF. Momentálne zastáva post vedúceho katedry. Prednáša a vedie semináre z disciplín Dejiny slovenskej divadelnej kultúry, Dejiny umeleckej kultúry - divadlo, Divadelná tvorba a recepcia, Tvorivý seminár (divadelná kritika), Divadelná dielňa a iné. Publikuje vedecké štúdie a kritiky vo viacerých časopisoch a magazínoch Culturologica SlovacaSlovenské divadlo, kød - konkrétne o divadle, VLNA, Javisko, Salto, Tanec, denník Pravda a iné. Hlavným centrom jeho záujmu je interpretácia divadelného diela, nezávislá divadelná kultúra, nové alternatívne formy divadla. Vydal monografie Ticho v divadelnom diele (2006), Farma v jeskyni (2012), Kontinuita Študentského divadla VYDI (2012). Je zostavovateľom a editorom viacerých zborníkov a kolektívnych monografií: Minority v subsystéme kultúry (2013), Kumšt (k) smrti (2015), 3xS – zborník prednášok o divadle (2015), (De)tabuizácia smrti v diskurzoch súčasného umenia (2016) ai. Je zapojený do projektu Monitoring divadiel na Slovensku. Je členom Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov A.I.C.T./I.A.T.C.