Inscenácia o živote na hranici medzi šťastím a nešťastím

Vytlačiť

Preklad: Martin Porubjak
Dramaturgia: Róbert Mankovecký
Scéna a kostýmy: Jozef Ciller
Réžia: Roman Polák

Osoby a obsadenie: František Výrostko st., František Výrostko ml. 

Premiéra 17. októbra 2014, Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava v Bratislave a Slovenské komorné divadlo Martin

 

Slovenské komorné divadlo sa v spolupráci s Mestským divadlom Pavla Országha Hviezdoslava rozhodlo uviesť divadelnú inscenáciu dramatického textu Kontrabas, pôvodne písanú pre jedného herca.

Režijno-dramatické spracovanie monodrám obyčajne nie je jednoduchou úlohou, pretože základom ich dramatického napätia je, na rozdiel od mnohých ostatných drám, vnútorný konflikt hlavnej postavy. Dostatočne pútavé stvárnenie postavy si vyžaduje nasadenie herca, ktorý svojimi hereckými schopnosťami dokáže tento konflikt zrozumiteľne tlmočiť a vyplní svojou prítomnosťou svet ohraničený divadelným priestorom. 

V minulosti, v dekáde vzniku Süskindovej hry, oslovil slovenské publikum v role starnúceho hudobníka Martin Huba pod taktovkou režiséra Martina Porubjaka. S najnovšou premiérou Kontrabasu sa však predstavil Roman Polák, hoci Martin Porubjak zúročil svoje skúsenosti s týmto textovým materiálom počas jeho opätovného prekladu aj na tejto inscenácii. Dramaturgická spolupráca pripadla Róbertovi Mankoveckému, ktorý sa spolu s režisérom rozhodol postavu hudobníka ilustrovať prítomnosťou dvoch mužov na javisku v reálnom vzťahu otec a syn (František Výrostko st. a František Výrostko ml.).

Toto prepojenie tvorcom inscenácie umožnilo ľahšie uchopenie vnútorného konfliktu, ktorý sa medzi tieto dve osoby rozložil. Vďaka spomenutému blízkemu vzťahu, ktorý medzi sebou herci majú, vznikal okrem vnútorného aj (generačný) konflikt medzi tým, čo bolo, čo je a čo by mohlo byť. Syn Františka Výrostka prirodzene pôsobil ako jeho mladšia verzia, ešte úzko spätá s hudobným nástrojom. Bol jeho mladším odrazom, príjemnou spomienkou, ktorá spätne súdila pohľadom jeho gradujúce vnútorné napätie a neistotu z budúcnosti a nechceného spôsobu prežívania života. Dalo by sa povedať, že Výrostko mladší zosobňoval akýsi protiklad starnúceho hudobníka, no bol stále jeho súčasťou.

Prostredníctvom premysleného pohybu po javisku a nemých pohľadov František Výrostko mladší so svojím hereckým kolegom (otcom) zaujímavo vzájomne vytvárali akýsi neverbálny mizanscénický dialóg o pravdivosti pocitov zlomeného staršieho kontrabasistu.

V momente, keď sa však táto hlavná postava začala úprimne spovedať zo svojho vnútorného bôľu, ktorý sa roky skrýval za pozlátkou povolania umelca, tieň jeho minulosti zosobnený Františkom Výrostkom mladším akoby zaspal a jeho sklonená hlava a údy bez života pripomínali bábku, ktorú dieťa zanechá pohodenú, keď ho opustí nadšenie z hry. Režisér takýmto spôsobom zaujímavo a funkčne pracoval s posilňovaním prezencie hlavnej postavy na javisku a intenzity pravdivosti jej výpovede v dramatickom priestore a čase.

Mladšia verzia staršieho hudobníka však nerozprávala, jej jazykom bola hudba. Treba zdôrazniť, že František Výrostko mladší nie je profesionálnym hercom, je kontrabasista, napriek tomu však bola jeho postava jedným z hýbateľov inscenácie. Len ťažko by sme však mohli hodnotiť jeho prítomnosť na javisku detailnejšie ako herecký výkon. Tóny vznikajúce pri jeho hre na kontrabase a melódie, ktoré rôznorodo rytmizoval, boli pozadím, ktoré budovalo scénickú atmosféru. Úvodná scéna inscenácie, pri ktorej sa zmenou rytmu menil aj pohyb „zobúdzajúceho“ sa starého hudobníka, hneď na začiatku zreteľne identifikovala hru na kontrabase ako dominantu, ktorá prevzala nadvládu nad jeho životom.

Jeho hudobný nástroj je preňho na jednej strane zdrojom životnej sily, no na strane druhej ho ničí. Režisér akcentoval možnosť textu, v ktorej kontrabas reprezentoval prekážku: „(...) nepoznám nikoho, kto by sa ku kontrabasu dostal dobrovoľne. Kontrabas je skôr prekážkou, ako nástrojom,“ prerečie hlavná postava. Napriek tomu je to prekážka, ktorú si zo vzdoru k rodičom vyberá sám, sám si volí okraj spoločnosti.

František Výrostko starší tieto dva odlišné póly, ktoré ohraničovali inscenáciu, nebol schopný v úplnosti uchopiť. Postava sa v jeho podaní vyvíjala len veľmi pomaly a oscilácia medzi nadšením z umenia kontrabasu, chvastaním sa a hnevom zo zničeného života a veľkej životnej chyby sa premenila do konštantného smútku a monotónneho výrazu. V ňom sa vo väčšine momentov rozplývala aj pôvodná tragikomickosť Süskindovho textu, hoci miestami bola viditeľná aspoň vo Výrostkovej snahe popísať ničiacu erotickú náklonnosť ku krásnej mezzosopranistke, ktorá sa zdala byť horko-sladkým nástrojom jeho ďalšieho sebatrýznenia.

Scéna Jozefa Cillera dostatočne spoluhrala s metaforami vyplývajúcimi z dramaturgie textu a robila čitateľnejšie významy kumulujúce sa pod povrchom hercových slov. Ústredným objektom bolo v javiskovom priestore okno, ktoré bolo zatesnené pred hlukom z ulice pred domom hudobníka a tiež akoby vytváralo bránu medzi vonkajším a vnútorným svetom tohto človeka. Stalo sa aj rozhodujúcim prvkom inscenácie, ktorý identifikoval jej záver. Jeho otvorením sa vedome hlavná postava rozhodla bojovať s hlukom ďalšieho z radu dní, ktorý by mohol byť tým zlomovým. Konečne sa všetko vyrieši, on vykríkne, osloví svoju platonickú lásku, zaujme publikum a stane sa viditeľnejším. V hluku, ktorý sa ozýva po úplne poslednej akcii herca – otvorení okna – sa však výsledok jeho odhodlania rozplýva, výkrik zaniká. Režisér necháva herca, aby ho pohltil vonkajší svet.

Konštrukcia scény zostávala počas celého trvania inscenácie nemenná. Výrostko mladší sa ako kontrabasista ukrýval vo svojom dokonale odhlučnenom byte, ktorého priestor bol zároveň jeho bezpečným územím, no aj väzením. Nie veľmi pohľadný vizuál bytu preplneného výlučne účelovými vecami (ako sú chladnička, stôl, stojan na noty atď.) korešpondoval s predstavami o byte smutného starého mládenca, ktorý nevidí zmysel v obklopovaní sa krásnymi vecami a nepotrpí si na prívetivú atmosféru domova. Poloprázdne pivové fľaše, ktoré zaplňovali veľký stôl v strede javiska, pripomínali túžbu po zastavení nepríjemných pocitov prostredníctvom alkoholu, ich stúpajúci počet upozorňoval, že v prípade osamelého muža ide skôr o sizyfovskú námahu.

Tento výsledok práce na výtvarnej zložke inscenácie v konečnom dôsledku síce nič nepokazil, no ani neočaril. Relatívnosť skutočnosti a spomínané prestupy medzi vnútorným a vonkajším svetom postavy ponúkali množstvo príležitostí na prácu s atmosférou, ktorej by dopomohol napríklad aj aktívnejší svetelný dizajn inscenácie.

V režijno-dramaturgickom spracovaní Romana Poláka a Róberta Mankoveckého nadobudla pôvodne tragikomická divadelná hra Patricka Süskinda vážnejší charakter a zádumčivosť, ktorá si na Slovensku náročnejšie hľadá svojho diváka. Dôkazom bolo aj poloprázdne hľadisko premiéry a stále nevedno, či sa ono postupom času naplní.

Kvantita však nesúdi kvalitu a inscenácia MDPOH Kontrabas by si zaslúžila viac pozornosti ako doposiaľ, hoci sa hereckými výkonmi nevymyká slovenskému priemeru. Koncepcia inscenácie je však v mnohom oceniteľná. Náboj, ktorý vznikal medzi zvýraznenými pólmi – šťastím a nešťastím, prítomnosťou a minulosťou, popisoval život ako plejádu stále sa meniacich duševných stavov, intenzitu ktorých ovláda len sám človek. 

Publikované online: 25.7.2015

Jana Hlodáková

Jana Hlodáková pochádza z Lučenca. V roku 2013 ukončila štúdium teórie a kritiky divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. V súčasnosti je doktorandkou na Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV v odbore estetika. V rokoch 2011/2012 absolvovala ročný študijný pobyt (odbor divadelná veda) na parížskej Sorbonne Nouvelle 3, kde sa zúčastnila na rôznych umeleckých projektoch. Počas štúdia prispievala do školského časopisu Reflektor, festivalového denníka medzinárodného festivalu študentských divadiel Istropolitana, dnes príležitostne uverejňuje príspevky v denníku SME. Zúčastnila sa aj na synergickom projekte Teoretici v praxi – Peter Bu: Všetky tie somariny o ženách, na ktorom sa podieľala prekladateľsky i vedecky.