Inscenácia L a L je o ničom

Vytlačiť

preklad J. Rozner,
dramaturgia M. Kubran,
scéna T. Ciller,
kostýmy M. Havran,
hudba P. Kofroň,
hudobné naštudovanie A. Popovič,
korepetícia V. Šarišský, Pressburger quartett/Hummel quartet,
hrajú E. Horváth, Ľ. Kostelný, D. Mórová, R. Roth, Z. Fialová, H. Krajčiová, J. Gallovič, O. Hlaváček, L. Haverl, V. Obšil, G. Dzúriková, A. Bárta, B. Bystriansky, E. Čisar, A. Križan, V. Kollár, P. Löffler, P. Ondriš, V. Pánik, K. Plank, J. Tkáčik, L. Veľký
Premiéra 14. jún 2008, Činohra SND

Na prvý pohľad hra Georga Büchnera Leonce a Lena vyzerá ako rozprávka, navyše – rovnako na prvý pohľad – akoby nemala nič spoločného s buričom a revolucionárom nemeckého romantizmu. No na druhý pohľad ľahko zistíme, že ten prvý klame. V rozprávkovom háve sa skrýva krutý až sardonický obraz sveta, ľudí, najmä tých, ktorí vládnu. Navyše, hoci chýbajú viaceré romantické „rekvizity“, tá hra k romantizmu patrí. Nemá síce titanských hrdinov, nezvučí ako hymnus o slobode, ale to všetko je v nej prítomné v akejsi reverznej, obrátenej, žiada sa povedať, priam pitoresknej, podobe. V dobe, v ktorej hra vznikla, už romantizmus začína spievať svoju labutiu pieseň a pod vplyvom politických udalostí sa ukazuje jeho zápas ako zápas donkichotský, neúčinný, ba – podľa Büchnera – fanfarónsky a vyprázdnený. Nádherne znejúce heslá a myšlienky – najmä v súdobom Nemecku – nenašli živnú pôdu v realite. Leonce a Lena je teda autorovým gestom zhnusenia, nezmieriteľnosti a skepsy. A to všetko napriek tomu, že na onen prvý pohľad je to akoby rozprávka. Alebo skôr paródia rozprávky, najmä rozprávkových šťastných koncov. Svet, ktorý v nej Büchner predostrel, je svet prázdny, zbavený túžby, sna i perspektívy, étosu i erosu, priateľstva, lásky, ba i nenávisti. Kráľovstvá Popo a Pipi, odkiaľ postavy pochádzajú, sú už u autora klaunériou, a to celkom neveselou.

Režisér bratislavskej inscenácie Martin Čičvák hru upravil, ani nie tak textovo ako inscenačnou podobou. Navrstvil v nej impulzy dobové i dnešné, konferanc i fraškovitosť, postavy, najmä v druhej časti (tá je aj u autora iná ako prvá časť), premenil na panákov, ktorí sú síce smiešni, ale v skutočnosti obludní. V inscenácii možno zacítiť aj arómu dávnych kočovných divadelných skupín, marionetového divadla, kabaretu či pseudofilozofických dišpút. Aj lyrizmus niektorých textov je tu persiflážou, napr. prírodnej lyriky. Ľahké a vtipné kalambúry, slovné hračky, aliterácie si zachovávajú formálne znaky takéhoto vyjadrovania, ale ich obsah je vágny.

Čičvákova inscenácia je inscenáciou o ničom. Teda nie v zmysle, že by nič nevypovedala. Jej témou je nič – ničota, prázdnosť, zmar, hlúposť, pretvárka. Akoby Büchner s Čičvákom a Kubranom jednokoncohlasno vypovedali o trápnosti života i generačného vzdorogesta, ktoré sa ľahko rozplynie ako para nad hrncom. To gesto totiž nemá cieľ, ani múdru skúsenosť, ani vzdelanie. Je len reflexiou stavu.

Büchnerova hra má prinajmenšom jeden handicap – úzky, nerozvinutý príbeh. Expozícia je pridlhá na to, čo chce demonštrovať, akčných situácií má málo. Ani réžia a úprava bratislavskej inscenácie sa s tým nevysporiadala. Od dialógu Leonca s Rosetou režisér kruto hazarduje s trpezlivosťou diváka (nečudo, že na reprízach diváci odchádzajú už pred prestávkou). Tu by kondenzácia textu inscenácii výrazne pomohla. Je to pridlhá cesta k významu inscenácie, ktorá vrcholí až v druhej časti.

Ak konštatujem, že interpretácia hry sa v zásade neodlišuje od textového originálu, to najhlavnejšie, čo dal režisér svojmu scénickému opusu, je rýdza divadelnosť, artistnosť a na mnohých miestach aj svieži humor, ktorý sa stáva kľúčom k odomknutiu tejto zvláštnej komédie. Z toho vyplýva aj pôsobivá vizuálnosť v scénografii a kostýmoch. Novovytvorený portál a revuálka s akcidenčným nápisom Leonce a Lena, strohý mobiliár, živý orchester komunikujúci s aktérmi javiskovej situácie, povelové šnúry (akoby nahrádzajúce principálske palice), drapériová revuálka a všeličo iné dávajú jasne na známosť, že tu sa hrá divadlo. Že sa tu predvádza ľudská nuda, otupenosť a séria banalít z dávneho i terajšieho sveta. Teda ani mimoherecké prostriedky nešetria iróniou, karikatúrnosťou a výsmechom. Herectvo je tu štylizované až k hraniciam grotesky. Menej grotesknosti je v postave Leonca (Ľ. Kostelný) i Valéria (R. Roth). Má to významné odôvodnenie – obaja sú kritikmi kráľovského dvora, ale sú aj jeho produktom. V záverečnej scéne svadby títo ironici poľahučky prejdú na stranu tých, ktorých odmietali. Kruh, ktorý sa spočiatku mohol zdať ako kandidát špirály, sa uzavrie na tej istej rovine. Leonce a Lena, ktorí odmietali vziať si za životného partnera niekoho, koho im vybrali rodičia, si napokon padnú do náručia v emfatickej karikatúrnej scéne – huncút osud to tak zariadil. Ľuboš Kostelný s Robert Rothom s bravúrou prednášajú slovné hračky alebo hrajú, že ich predvádzajú s bravúrou. Ohybní a pružní v slove i pohybe. Vytvárajú kontrast k dvoru, aby sa napokon ukázalo, o aký kontrast ide a čím je motivovaný. Zlatá mládež, ktorá de facto túži po postoch svojich rodičov. Diana Mórová našla pre svoju Lenu pitoresknú podobu. Rozmaznaná, neorientovaná bábika, nedotknutá skúsenosťou ani ničím iným (iba ak honosným kostýmom). Je to marionetová princezná, ktorú vodia fyzicky neviditeľné vodiace nite duchoprázdna. Nepreháňa túto štylizačnú polohu, má zmysel pre rytmus a cit pre mieru. Dobre jej sekunduje Guvernantka Zuzany Fialovej a Heleny Krajčiovej, ktoré sú akoby redukovaným zrkadlovým obrazom svojej panej. S dobre „nacvičenej“ ensemblovej súhry vyčnieva v kolektívnych scénach suverénny výkon Emila Horvátha (kráľ Peter), ktorý intonáciou, gestom, pohybom ovláda priestor a dáva mu sýty komediálny charakter. Hrá kráľa, ktorý ničím nevládne, ničomu nerozumie a ani nič nechce. Všetko, čo vie, je, že je kráľ. Ostatným nedáva text veľa priestoru, no presne vypracované figúrky vytvorili aj Oldo Hlaváček, Ján Gallovič, Vladimír Obšil, Alexander Bárta a Branislav Bystriansky.

G. Büchner napísal Leonca a Lenu roku 1836 ako dvadsaťdvaročný. Vyjadril ňou to, čo si myslí o svojej dobe a jej ľuďoch. Martin Čičvák jeho hrou vyjadril, čo si myslí o našej dobe a jej ľuďoch. Akokoľvek je táto inscenácia výtvarne úhľadná, v mnohých pasusoch veselá – výsledný efekt je – ak to poviem mierne – skepticizmus.

Publikované online: 14.6.2008

Vladimír Štefko

Vladimír Štefko – renomovaný znalec súčasného divadla a divadelnej histórie. Pôsobil ako redaktor umenovedných a kultúrnych periodík (Javisko, Nové slovo, Dialóg), spolupracuje s Národným osvetovým centrom, je autorom viacerých odborných publikácií, publikuje kritiky, recenzie a štúdie z dejín divadla v odborných časopisoch a dennej tlači, v súčasnosti pôsobí na Katedre divadelných štúdií Vysokej školy múzických umení v Bratislave.