Inscenácia, ktorá má svojich päť „P“

Vytlačiť

réžia: Martin Čičvák
dramaturgia: Zuzana Šajgalíková
scéna: Martin Čičvák, Michal Skočovský
kostýmy: Nina A. Stillmark
choreografia: Tomáš Krivošík
hudobná spolupráca: Martin Madej

Hrajú: Alexander Bárta, Natália Puklušová, Ivan Vojtek, Braňo Deák, Martin Hronský, Dáša Šarközyová, Kristína Greppelová, Martin Madej, Jana Oľhová

písané z reprízy: 11. 11. 2015

 

Každý text, ktorý sa inšpiruje klasickým dielom svetovej literatúry, je svojím spôsobom adaptácia. A nech sa akokoľvek voči tomuto pojmu vymedzuje, vždy príde na porovnávanie. Nedá sa tomu vyhnúť ani v prípade hry Mareka Maďariča, ktorú uviedlo bratislavské divadlo Aréna. Ak by sme však čakali, že autor predlohu aktualizuje s cieľom priniesť akýsi vrstevnatý pohľad na súčasnú spoločnosť, nastalo by veľké sklamanie. Text, podobne aj inscenácia, totiž neašpirujú ani náhodou na analytickú umeleckú sondu, ktorá by mala a vlastne aj mohla otvoriť širšiu diskusiu o tom, kam je schopný jedinec zájsť s cieľom osobného prospechu.

 

P ako prvoplánová

Už názov Dáma bez kamélie odkazuje k tomu, že Dumasov román bude zrejme nástrojom osobitej interpretácie. Maďarič situuje dej do súčasnosti, presnejšie povedané, môžeme v texte nájsť stopy poprevratového resentimentu, negatívny vplyv kapitalizmu, ktorý je tu ale ukázaný ako prežitok postsocializmu v podobe korupcie, rodinkárstva, protekcie, no objavuje sa tu aj fenomén posledného desaťročia, a síce generačný konflikt. Mladá generácia hľadá u staršej uznanie, ale tá má stále pocit akejsi obavy, že by ju predbehla, alebo naopak, že by bola dokonca lepšia. Súčasne ide aj o reflexiu politickej situácie, čo je vlastne paradoxné, keďže sám autor je reprezentantom vládnej strany a hra ukazuje výsledky aj jej konania.

Hlavná hrdinka, mladučká Rita predstavuje autorovu snahu o vybudovanie silnej ženskej hrdinky, čo ale stroskotá ihneď na začiatku, pretože je to postava jednoducho príliš vykalkulovaná. Dievča z vidieka, z chudobnej rodiny, vyrastala bez matky (ktorá zomrela, keď bola Rita v útlom veku) a mala jediný cieľ – dostať sa z diery na okraji sveta niekam ďalej, mať pekný a pohodlný život. Samozrejme, aby to dosiahla, je ochotná sa ukrutne snažiť, ale našťastie je taká krásna a príťažlivá, že jej stačí využiť svoje telo, po ktorom túži nejeden solventný postarší zbohatlík. Autor sa nás síce snaží presvedčiť, že Rita nie je len prázdna pekná telesná schránka, ale že má svedomie a city a vlastne túži po veľkej láske, no Margaréte Gautierovej je na hony vzdialená. Rita stretne „rytiera“ Andyho, čestného a sexi intelektuála, do ktorého sa zaľúbi a už sa rysuje happy end, no hneď ako ide o peniaze, je schopná ho opustiť. A že ide o peniaze na operáciu nádoru, ktorý jej v hlave nájdu, je vlastne poľahčujúca okolnosť. Andy ale samozrejme nie je len tak hocikto, aby mala hra trochu „šťavy“, tak veľmi rýchlo zistíme, že ide o syna Ritinho momentálneho milenca Karola. A čo je ešte absurdnejšie, ani jeden (syn, otec a Rita) o tom nevedia. Do tohto trojuholníka sa dostávajú epizódne postavy Andyho skazených kamarátov, napríklad zakomplexovaný a po peniazoch bažiaci lekár Stano a jeho priateľka Soňa, ktorej tiež nie je Ritin životný štýl príliš cudzí. Andyho matka Mária – unudená a zhýčkaná manželka, o ktorú muž nejaví záujem, jej milenec Ďuso – Karolov kamarát, jeho dcéra Júlia – samostatná emancipovaná dcérenka, ktorá si vezme, čo sa jej páči, postavičky ako vystrihnuté z papierovej šablóny nalepené na špajli, za ktorými nie je vidno nič, nemajú totiž tzv. ani vyfarbenú zadnú stranu. Do toho ešte zapadá postava čašníka Doda, jediného, ktorý má svedomie, mohli by sme ho nazvať skutočne jedinou zaujímavou postavou, pretože sa v ňom snúbia všetky klišé outsiderských hrdinov, no súčasne ostáva v realistickej polohe servilného človeka, ktorého ideály nezájdu ďalej než za výšku prepitného.

Skôr než dramatické situácie sa v texte striedajú len pravdepodobné, a tým aj veľmi banálne dialógy, ktoré len potvrdia prvotný dojem z textu a nezájdu nikam ďalej. Príbeh Rity ako alúzie Margaréty Gautierovej je tak zbagatelizovaný až po okraj. Hoci sa objaví náznak, že by hra mohla hovoriť aj o iných problémoch súčasnosti (napr. umelo pridaný motív archeológa Andyho, ktorý bojuje proti stavbe podzemných garáží na mieste historickej pamiatky, za ktorou je samozrejme jeho vlastný otec), je to len pomocný prvok,  ako pôsobiť vrstevnato, ale veľmi rýchlo sa od hlbšej analýzy upustí a zostane len priamočiary model – zlý otec a dobrý syn.

 

P ako povrchná

Nie je iste ľahké inscenovať text, ktorý v sebe neskrýva širšie spektrum motívov, ale na druhej strane by mohol otvoriť slobodnejšie možnosti v scénickej interpretácii, tzv. by tak tvorcovia mohli hre pomôcť. Režisér Martin Čičvák však zvolil cestu jednoduchšiu, a tak presne v intenciách Maďaričovho schematického dramatického opusu vytvoril inscenáciu, ktorá pracuje s úplne rovnakými atribútmi. Ostáva na povrchu, a to vo všetkých smeroch – výtvarnom znaku, hereckom výklade, dramaturgickom koncepte a napokon veľmi okato a miestami až trápne a lacne (doslova) konštruuje vzťah s publikom.

Základným inscenačným východiskom je oslava, večierok, jednoducho „party hard“. Ešte pred začiatkom pozýva Martin Madej ako Dodo divákov na javisko, respektíve na pohárik, ktorý je samozrejme v cene vstupenky. A diváci sa radi nechajú zlákať, stoja predsa na doskách s hercami, popíjajú, vezmú si drinky do hľadiska a party môže pokračovať. Na scéne sa akoby len tak mimochodom objavujú herci, v civilných polohách ležérne popíjajú a bavia sa s kolegami, do toho miestami Martin Madej púšťa hudbu a Dáša Šarközyová, Natália Puklušová a Kristína Greppelová sa jedna pred druhou predháňajú, ktorá zaspieva lepšie hity popmusic. Tanečný parket je miestom stretov postáv, pôsobí na prvý pohľad ako ring, no napätie z neho nesála ani náhodou. Je  totiž tak jednoznačné, že keď do neho postavy vstúpia, zrejme sa odohrá nejaký ich dialóg, že divák radšej ani nesleduje, koľkokrát preliezli zábradlie. Zaujímavým prostriedkom, ako podporiť napäté dialógy, sú tanečné pasáže, počas ktorých napríklad Rita spozná diagnózu, je to jeden z mála inscenačných nápadov, ktorý zapadá do párty konceptu, hoci je nutné priznať, že ide o trik skôr filmový.

 

P ako pozlátka

Počas celého predstavenia padajú zo stropu zlaté flitre, ktoré jednak dotvárajú atmosféru snobskej párty, súčasne sa snažia ukázať skazenosť sveta zbohatlíkov, kde neplatia žiadne morálne pravidlá, ale nič viac, žiadna ďalšia línia, ktorá by problematizovala nečierno-biely pohľad na spoločnosť, alebo dokonca ľudský rozmer v mocenských konfliktoch. Pod týmto zlatým dažďom sa koncentruje úplne všetko, ale spektakulárnosť v štýle Luhrmannovho Gatsbyho skutočne nečakajte. Pozlátka sa rýchlo obohrá a začne nudiť, Rita ako hlavný skvost príbehu je od začiatku jednotvárna, a až krikľavo sa tvorcovia snažia ju odlíšiť od ostatných podobných typov dievčat, ktoré sa neštítia pomeru s bohatými staršími mužmi. Výstižná je v tomto smere záverečná scéna, keď sa upratuje po skončenej oslave, a napadne mi, či vlastne používajú stále tie isté zlaté flitre, jednoducho ich len zhrnú do kúta, kam patria,  a rovnaký dojem je z celej inscenácie, neostane po nej vôbec nič, vyprchá z diváka tak, ako ráno posledný nočný gintonic.

 

P ako plytká

Vzhľadom na textovú predlohu a veľmi jasne čitateľný režijný zámer, je zbytočné očakávať, že by inscenácia priniesla hraničný herecký zážitok. Namiesto zamotaného víru emócií, do ktorého by sa postavy Rity, Andyho a Karola mohli (alebo mali) dostávať, ide skôr o dojem, ako by sme sledovali nekonečný seriál. Používa sa herecká maniera, pomocou ktorej sa herci na prvý pohľad snažia ostať v civilnej polohe, ale isté technické nedostatky odkazujú k tomu, že je to asi len z núdze cnosť a nie zámer. Zaujímavým príkladom je kontrast medzi budovaním postavy Júlie v podaní Dáši Šarközyovej a Karola, ktorého stvárnil Ivan Vojtek. Šarközyová stavia na sexi zovňajšku a pútavom kostýme, a samozrejme, na speváckom talente. Že jej prakticky nie je rozumieť, lebo nepracuje s intonáciou, unikajú významy jednotlivých replík, je zrejme úplne nepodstatné. Jej Júlia je absolútne nezaujímavá postava, ktorá, ak by sa na javisku neobjavila, nijako by to celkovému výkladu neuškodilo. Pritom práve jej vzťah so Stanom by mohol rozohrať pútavú vedľajšiu dejovú líniu, ktorá by zdôraznila tragický rozmer postavy Sone. Naopak, Ivan Vojtek je schopný aj z takej jednorozmernej postavy, akou je Karol, vykresliť azda najvydarenejší charakter inscenácie. Jednak je Vojtek skutočne výborný v polohách egoistického a majetníckeho milenca s jemnými sadistickými sklonmi, hoci nepracuje so zbytočne prehnanými gestami. Súčasne ale dokáže kreovať Karola ako bláznivo zamilovaného muža, ktorý je ochotný všetko obetovať, aby bol s Ritou. Iste, skončí po mŕtvici na invalidnom vozíku, aby nám autor trikrát podčiarkol, že zdravie sa za peniaze kúpiť nedá, čím sa stáva z Karola len jedna z mnohých veľmi zjednodušených figúrok, ktoré hra a inscenácia ukazujú.

Mária Jany Oľhovej je veľmi zlou karikatúrou unudenej bohatej a starnúcej manželky, ktorá sa za každú cenu snaží ostať nad vecou a venuje sa kultivácii vlastného tela a duše, pretože, hoci jej manželove avantúry prekážajú, predstava rozvodu a straty pohodlia je predsa len trochu desivá. Oľhová vychádza z ignorácie; ignorácie charakteru i priestoru, hrá doslova rovnako ako kdekoľvek inde, a hoci je jej talent nepopierateľný, sú chvíle, kedy tie akoby vtipné civilné vsuvky typu „no však pozri, takto“, jednoducho omrzia a vzbudia dojem, že je herečke celkom jedno, že na javisku vôbec je.

Braňo Deák sa snaží, ako len môže, aby jeho Stano nepôsobil len ako egoistický lekár, ktorému ide o zisk, lebo ho nebavia zmeny v nemocnici za malé peniaze. Lenže čo zmôže Deák, keď musí vypúšťať z úst také ukrutne prázdne repliky, v jednej chvíli má prejaviť súcit s Ritou, ktorej diagnózu pozná, a hneď v ďalšej sa už nechá zviesť Júliou.

Podobne je na tom Kristína Greppelová ako Soňa. Je to taká typická „bratislavská pipina“, asi lepší výraz by sa na to ani nedal nájsť, ktorá sa chce baviť v nóbl podnikoch, ale bojí sa, že bude len jedna z mnohých, a tak podvedome Stana vydiera, aby si ju vzal, snaží sa ho sexuálne vydierať, ale účinok to má práve opačný. Neúprimnosť a rivalita, ktorú pociťuje k Rite, teda k tej, ktorá má vlastne lepšie kabelky a topánky, ostro kontrastujú so záverom, kde sa Soňa prejavuje ako citlivá a opustená bytosť. V hereckej kreácii Greppelovej však ide vlastne o falošnú skromnosť, a pokus o otvorený záver, ktorým snáď chce autor ukázať, že i negatívne charaktery by mohli mať optimistický rozmer. Ak áno, urobí tak príliš neskoro na to, aby s tým režisér niečo mohol vymyslieť tak, aby to nepôsobilo ako päsť na oko.

Ani ústredná dvojica (Rita a Andy) nemá pod nohami pevnú pôdu v podobe kvalitného dramatického textu. Natália Puklušová sa snaží brzdiť svoj excentrický herecký prejav, ale tá sebakontrola viac obťažuje, Rita je dievča, ktoré má rado luxus a najlepšie bez námahy, keď sa dozvie smrteľnú diagnózu, ani jej nenapadne sa zdôveriť chlapcovi, ktorého miluje, ale ide priamo za istotou, bývalým bohatým milencom. Je to vypočítavá žena, ktorá síce stojí na hranici života a smrti, ale bohužiaľ, tento motív je úplne zametený do kúta. Ostáva len pri dojímavých a prehrávaných gestách a vzlykoch, hlbší pohľad do Ritinho vnútra, konflikt medzi mladou krásnou ženou, ktorá prichádza nielen o život, ale hlavne o telo, ktoré jej ten život uľahčilo, nie je nijako akcentovaný. Tragédia Dumasovho románu nie je ani len zle okopírovaná, ostáva len pri záverečnom liste, ktorý Rita posiela Andymu, kde sa mu vyznáva z lásky. A to je len ďalší symbol limonádového seriálového odvaru, ktorý nám v Aréne servírujú. Darmo môže Alexander Bárta ako Andy predstierať plač a dojatie, že jeho životná láska zomrela. Bárta je podobne ako Vojtek jedným z mála, kto sa snaží o nejakú psychologickú kresbu charakteru, ale ani jemu sa to príliš nedarí. Text, ktorý stavia na lakonických dialógoch, ukazuje Andyho ako naivného a čestného chlapca, ktorý sa narodil do nesprávnej rodiny a zamiloval sa do nesprávnej ženy. Dialógy s Ritou postrádajú akúkoľvek zmyselnosť a miestami skôr navodia dojem zle nadabovanej telenovely. Bárta tak ostáva len na povrchu a v obrysoch postavy dobrého muža, čomu akoby neveril ani on sám, nie ešte divák.

 

P ako problematická

Dáma bez kamélií je inscenácia, ktorá vyvoláva viac rozpačitých otázok nad tým, prečo tento text, prečo v tomto divadle, prečo takto, než by vyvolala polemiku nad tým, do akej miery môže reflektovať súčasnú úroveň medziľudských vzťahov, vzťahov k majetku, cenu ľudskej dôstojnosti. Martin Čičvák je režisér mnohých vynikajúcich a provokatívnych interpretácií (napríklad jeho Bratia Karamazovovci v pražskom Činohernom klube prinášajú zásadný odklon od tradičného výkladu, pričom výborne v inscenácii rezonuje postava Grušenky v podaní Natálie Puklušovej), prečo zrazu skĺzne do takejto rutiny, ktorá nemá ambíciu ukázať niečo ako výklad hry a postáv, je záhadou. Text samotný nepatrí k najlepším, formálne pripomína skôr zle napísaný televízny scenár, než divadelnú hru, ktorá by mala priniesť dramatický konflikt.

Nech je dôvod uvedenia akýkoľvek, je smutným konštatovaním, že táto inscenácia zapadá do nevydarenej dramaturgickej línie divadla, kam patrí napríklad Írska kliatba. Nemôže byť ani alternatívnou paralelou (ako povedzme zábavné inscenácie pre väčšinové publikum) k experimentálnym scénickým pokusom divadla. Na to je inscenácia príliš (pod)priemerným kusom (a to doslova).

Publikované online: 26.2.2016

Eva Kyselová

Eva Kyselová vyštudovala divadelnú vedu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. V rokoch 2009 - 2015 absolvovala interné doktorské štúdium  odboru Teorie a praxe divadla na pražskej DAMU, zakončené dizertačnou prácou Vývoj slovenskej činohry v 20.-70. rokoch 20.storočia a jej dialóg s českým divadlom. Venuje sa divadelnej kritike, spolupracuje s periodikami kød, Javisko, Slovenské divadlo, Loutkář, SAD, Tvořivá dramatika, Amatérská scéna, Theatralia, je hodnotiteľkou projektu IS. Monitoring divadiel. Od roku 2006 ječlenkou Slovenského centra AICT. V roku 2008 absolvovala študijný pobyt na Katedry teorie a kritiky DAMU Praha v rámci programu Erazmus. Zúčastnila sa medzinárodných teatrologických konferencií na Slovensku, v Čechách, Poľsku, Slovinsku. Absolvovala semináre divadelnej kritiky AICT v rámci festivalov v Nemecku, Poľsku, Maďarsku a Holandsku. Pracuje v dokumentácii Divadelního ústavu/Institut umění Praha, je internou pedagogičkou Katedry teorie a kritiky  a externe vyučuje na Katedre produkce.