IDIOT v OŠIALI a O ŽIALI alebo V OKU ABSTRAKTISTU (Indiskrétnosť vášní a diskrétne dobro)

Divadelná adaptácia: Miroslav Krobot
Preklad a dramaturgia: Andrea Domeová
Scéna: Andrej Ďurík
Kostýmy: Iva Němcová
Hrajú: Marián Miezga, Lukáš Latinák, Rebeka Poláková, Anna Šišková, Zuzana Konečná, Juraj Kemka, Boris Farkaš, Marián Labuda ml., Róbert Jakab, Zuzana Porubjaková
Réžia: Miroslav Krobot
Premiéra: 24. 1. 2013 v Divadle ASTORKA KORZO ´90
Možno sa poľahky zmierite s tým, že Dostojevskij v skratke alebo Reader´s Digest verzia z Idiota je len akýmsi sústom pre fajnšmekrov.
Alebo sa s tým nezmierite a túto chuťovku si necháte zhorknúť na jazyku len preto, že vás skepsa privedie k sarkastickému konštatovaniu: radšej toto ako nič, alebo radšej nič ako iba toto?
Bohvie čo sa melie v hlave diváka, ktorý nemal hrubý a výživný román Fiodora Michajloviča Dostojevského nikdy v ruke, ktorý tento fascinujúci príbeh sebažertvy, clivoty a dramatických situácií o sebazničujúcej bolesti nad bludným balvanom existencie bez zmyslu a zároveň so zmyslom pre krásu a s vierou, že „krása spasí svet“, nikdy nečítal v sústredení a zahĺbení sa do jeho mystického ošiaľu túžby po dobrote, čistote a sebaobetovaní.
Čo sa deje v hlavách divákov po zhliadnutí esencie, ktorú ponúka inscenácia Miroslava Krobota, režiséra a adaptátora románu pre divadelné dosky?
Ktovie, ako sa možno vysporiadať s tým, že Knieža Myškin je len akýmsi neprítomným pozorovateľom, ba napodobňovateľom akéhosi neznámeho pozorovateľa istého Myškina, neznámo koho, neznámo odkiaľ a neznámo kam až do konca inscenácie. Akoby okom abstraktistu načrtnutý portrét. Výnimočne jemné ťahy siluet postáv ostrými líniami a subtílnymi tónmi režiséra komponistu a prejemnelý humor dávajú tomuto stručnému oratóriu zvláštnu chuť a prazvláštny tón neopakovateľnosti ozvláštnenia zdanlivej všednosti, ktorá je vlastne veľmi vecnou situačnou tragigroteskou bez nadsádzky.
Nedopovedanosť a tajomnosť, s ktorou známy a úspešný režisér Miroslav Krobot z pražského Dejvického divadla narába a ráta od prvej chvíle inscenácie ako s neznámo-známym partnerom našich tušení, sa postupne mení na neúplnosť, na zámernú necelistvosť, na nedotiahnutosť a náznaky.
Z nich, z týchto náznakov a nedopovedaností, sa majú vyživovať tajomné siete motívov, ich motýlí vzlet, ich hmýrenie, ich let a pád, smerujúc k temnému svetu nepoznateľného Myškina. Trieštia sa o civilizmus a vecnosť (tak často skloňovanú v pozitívnych súvislostiach ako triezvosť nesentimentu a žiaduci odstup zmyslu pre humor a sebairóniu), ktorá čitateľne ponúka režisérovu premyslenú, ba možno skonštatovať, že i mimoriadne pôsobivú koncepciu nadhľadu.
A predsa nám poskytne to najpôsobivejšie, čím je trýznivá sugescia Myškinovho ošiaľu láskavosti a lásky k životu napriek všetkému, čo horkne na jazyku, čo nás trýzni a mučí.
Dnes, v tomto chorom svete, to znie skutočne choro. Vari láskavosť a láska k životu môžu diváka opojiť, ba priniesť mu nielen náznak katarzie, ale aj očistný kúpeľ súcitu a empatie?
Ak máme akési knieža Myškina s jeho hypnotickým pohľadom na svet, možno. Ak však Myškina zameníme za prízrak Myškina, či lepšie, akoby len abstraktistom načrtnutý čiarový kód portrétu na holej stene: Myškin en face, Myškin z profilu a Myškin v záchvate pomätenia zmyslov, potom sa vtieravá pôsobivosť príbehu premieňa na ožiarenie energiou subtílnej snímky vnútorného sveta robenej len náčrtom vonkajších elementov.
Ak zostane len banalita zla a absencia zmyslu, v tomto nonsensovom mysticizme sa len horko-ťažko vylúpne podstata, o ktorú inscenátorom pravdepodobne ide predovšetkým. Všetko je v rukách hercov, ktorých vedie režisér nevtieravo a presne ako povrazolezcov po napnutom lane významov.
V úlohe Kniežaťa Myškina sa predstavil chvíľami dostatočne výrečne Marián Miezga ako nemý pozorovateľ prázdnoty. Jeho protipólom sa stal v Krobotovej verzii v zhode s románom neznesiteľne arogantne krutý sebastredný Rogožin v podaní Lukáša Latináka. Súboj oboch je však len fiktívny. Pretože to stelesnené zlo Rogožin nemá protihráča, nemá s kým by sa chytil za pasy, komu by svoje zlo vnútil, či vmietol medzi oči.
Hoci Nastasja Filippovna je z mäsa a kostí, tak ako ju predstavila Rebeka Poláková, je zároveň temná a chladná, nie vášnivá a ničivá femme fatale, ale ostrá ako skalpel pred operáciou, ktorú sama robí bez asistencie či pomocníkov, a predsa bezmocná a prejemnelá v zraniteľnosti.
Režisér osial svoju inscenáciu zárodkami jemného humoru, persifláže aj sarkazmu, vedie svoje repliky do vnútra, tam majú narážať na pomyselnú trampolínu, z ktorej sa ako bumerangy vracajú späť a osvetľujú situácie.
Aj scéna Andreja Ďuríka nám mnohé naznačí. Na prvý pohľad sme po celý čas v kaviarni či jedálni a bare penziónu, ale fragment vykachličkovanej steny nám priblíži sterilnú miestnosť (ordináciu či náznak pitevne, či ešte len predpeklie chirurgického stola?), ktorá sa lomí do všednosti neznámeho baru či zájazdného hostinca, kde pútnici tohto sveta končia v blúznení a bláznení, prázdnote a sebaklame, kde sa Ivolgin posmešne, ako to tak nenapodobiteľne vie len herec Boris Farkaš, posmieva celému svetu vetou: „si asi môj syn“. Prerečie ju za chrbtom už odchádzajúcemu podlomenému Myškinovi v mdlobách po záchvate. Takto nevdojak utrúsená veta je viac než len zmienkou. Je základným elementom odhalenia temného v postavách.
Ivolginova dcéra a syn v podaní presvedčivej Anny Šiškovej a Mariána Labudu ml. (Varvara a Gavril) nás veľmi  sugestívne navádzajú uveriť, že márne túžia po tom, čo nikdy nedostanú. Anna Šišková je vecná a konkrétna a Labuda ml. svojou tragigrotesknosťou vie skutočnosť zasiahnuť a nasmerovať k neuralgickému bodu pravdivosti. Jeho herectvo je čoraz zrelšie a plnšie.
Zuzana Porubjaková ako Aglaja a Zuzana Konečná ako Marfa vedú svoje postavy presne po určenej trase režijnej koncepcie. Bez zbytočných meandrov či enigiem dokresľujú situáciu. Obe nás utvrdia v tom, že vedia, o čom hrajú a že ich herecké výrazivo má bohaté obsahové zázemie aj v úspornom geste a v sporej emócii.
Juraj Kemka ako na smrť chorý Ippolit neustále melúci o umieraní je jednou z tých postáv, čo trojuholník Rogožin – Nastasja Filippovna – Myškin len obohacujú o ďalšiu fazetu. Paradoxne nevzbudzuje súcit, ale vyvoláva skôr úškrn a smiech.
Režisér Miroslav Krobot je v tejto verzii Idiota naslovovzatým minimalistom a abstraktistom. Stačí mu len zopár čŕt, niekoľko perokresieb, kde náčrt postavy získa kontúry a vyzýva diváka k domysleniu významov, lebo všetko by sa malo odohrávať vovnútri postáv, nie navonok. Veď aj Myškinov priam fatálny záchvat, ktorý sa chtiac-nechtiac premieňa na náznak tragifrašky jeho osudu, sa odohrá v odvrátení od publika.
Decentnosť, s ktorou režisér bez zbytočných exaltovaných a expresívnych výstupov stupňuje spôsob vhľadu do osudov postáv, je jednou z najnáročnejších ciest pre herca. Vyžaduje od každého z predstaviteľov jednotlivých postáv veľmi sústredenú hlbinnú prácu na utváraní a vyjadrení podstaty duchovného odkazu, ktorý by mal z postáv sálať do publika aj v podobe drobných nuáns aj vtipkovania, ktoré neustále dokresľuje tragigrotesku celku inscenácie a jednotlivých situácií.
Hoci podložie bratislavskej inscenácie je ako trampolína tragična, v jej dynamike sa ukrýva nepreberné množstvo jemného pradiva smiešností. Smiešnosťou je rovnako ľudská obmedzenosť ako neschopnosť porozumenia, či dorozumievania sa, smiešnym je aj spôsob, ako si vzájomne ubližujú, ako sa v navzájom klamú a osočujú, ich agresivita, ale aj prejavy lásky. A najmä neustále sa dožadovanie lásky a porozumenia, ktoré im tým intenzívnejšie uniká.
Kostýmy Ivy Němcovej sú v náznaku dobovosti a výrečnej súčasnosti zmesou, z akej hnetie vizuálny dojem príbehu režisér. V úsilí o nadčasovosť ponecháva postavy ukotvené kdesi v bezčasí. A to podčiarkuje aj Krobotovo smerovanie k presne čitateľnej a pôsobivej výpovedi.
Inscenácia adaptácie románu Idiot zostáva verná Dostojevského introvertnosti v zvnútornení, v introspekcii do hlbín postáv, kde príbeh je len nástrojom a jeho skratka chce byť esenciou toho najpodstatnejšieho, čo možno povedať o človeku hľadajúcom dobro medzi ľuďmi a v nich. Ale aj o márnosti tohto hľadania. Práve to sa režisérovi podarilo so súborom Divadla Astorka.
A jeho úsilie sa v reprízach, kde sa cizeluje jemný humor veľmi cielene a precízne a schopnosť vypovedať čo najúspornejšie to najpodstatnejšie čoraz viac a čoraz presvedčivejšie, darí vyjaviť a komunikovať s divákom.
Tento spôsob herectva, keď sa dôraz kladie na minucióznosť výrazu a jemné pradivá introspekcie, je pre tvorcov Astorky čímsi novoobjavovaným.
Aj divák len postupne začína úplnejšie rozumieť tejto reči jemného humoru, nadhľadu, náznakov a utajených významov a učí sa vychutnávať to utajené z temného príbehu, aby tak spoznal nielen Dostojevského svet, ale aj sám seba. A v tom je najväčší prínos tejto mimoriadnej inscenácie.
Zuzana Bakošová Hlavenková
publikované online 21.11.2013
Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).
Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.
Realizované s podporou MK SR.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

Zuzana Bakošová-Hlavenková (28. 6. 1947 Bratislava – 28. 10. 2019 Bratislava) študovala na DF VŠMU v Bratislave odbor divadelná veda (1965 – 1970), pracovala v Kabinete divadla a filmu SAV a neskôr v Umenovednom ústave SAV (1970 – 1978) a v Divadelnom ústave v Bratislave (1978 – 1991). Od roku 1991 pôsobila na Katedre divadelných štúdií – Teória a kritika divadelného umenia Divadelnej fakulty VŠMU, najskôr ako docentka (1993), neskôr profesorka (2003), prodekanka DF VŠMU (1992 – 1998) a vedúca katedry (2010 – 2013).

Venovala sa výskumu súčasného divadla a hereckých metód v priereze dejín divadla so sústredením na herecké metódy a techniky 20. storočia vo svete aj na Slovensku a inscenačnému umeniu XX. storočia. Autorka množstva štúdií, článkov a kritík, ako aj knižných publikácií: Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), monografií: Čas činohry (1990), Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka Korzo´90. 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci. (2010, 2012). Autorka a zostavovateľka zborníka Divadlo a intermedialita (VŠMU 2012), Čas činohry našich čias (VŠMU 2017).

Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1993), Divadlo na korze 1968 – 1971 (1994), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I. (2004), Čechov medzi nami (2005), Peter Scherhaufer – Učitel šašků (2006), Magda Husáková-Lokvencová, prvá dáma slovenskej divadelnej réžie (2008), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014). Spoluautorka hereckých monografických zborníkov: Mikuláš Huba (1995), Ctibor Filčík (aj zostavovateľka a autorka koncepcie, 1996), Hana Meličková (1996) a iné.

Publikovala aj v zahraničí, prispievala do zahraničných zborníkov: Don Juan and Faust in the XX. century (Praha, 1991), Člověk v divadle, divadlo v člověku (Brno, 1997), L´Europe et son combat pour la Liberté (Paris, 1996), Modern Theatre in different Cultures (Varšava, 1997), Teatry narodowe – tradycja i wspólczesnosč (Polski Czeszyn, 2003), Collective Creation (Montréal, 2007), Commedia dell´Arte v Divadle na provázku (JAMU, 2012), Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury (FF MU Brno, 2013), Am a Ea (JAMU Brno, 2015).

Bola členkou ITI, AICT, FIRT, AITU. Aktívne sa zúčastňovala na medzinárodných a domácich vedeckých konferenciách.