Identity Slávy Daubnerovej

Vytlačiť

Sláva Daubnerová: Masterpiece

 

Koncept, scéna, kostýmy, réžia, účinkuje: Sláva Daubnerová

Choreografia: Andrej Petrovič

Hudba: Martin Burlas

Video a fotografia: Jakub Gulyás

Svetelný a zvukový dizajn: Milan Slama

Voiceover: Michaela Vrábová

Produkcia: Mana, s.r.o.

Prepojenie svetelného dizajnu a objektov: Pavol Dubina and Peter Kostra

Výroba kostýmov: atelier71.sk

Výroba koženého kostýmu: Viola Švendová – Ateliér Viola

Masky: Diana Brocková, Anna Adamičková

Preklad: Adam Greguš

 

 

Slovenská divadelná scéna po roku 2000 ponúka len veľmi málo príbehov, ktoré by svojou nezameniteľnosťou dokázali konkurovať profesijnému životopisu Slávy Daubnerovej. Uvedením diela Masterpiece končí performerka tú kapitolu svojej umeleckej dráhy, v ktorej nebola „len“ režisérkou, ale aj spoluautorkou a účinkujúcou. Otvára tým priestor nielen na analýzu konkrétneho diela, ale aj jeho širších súvislostí.

Masterpiece sa skladá z deviatich častí. Signature, Narcis, Argonaut, Orpheus, Olymp, Prophet, Hamlet, Medusa, Museum. Ich počet je totožný s počtom autorských performancií, ktoré (spolu)realizovala najskôr pod značkou Divadla P.A.T a neskôr pod vlastným menom. A hneď v úvode treba uviesť, že týchto deväť častí vytvára dokopy v Masterpiece tvar, v ktorom vidieť výnimočnú dôslednosť, presnosť a čistotu pri narábaní s divadelným znakom vo viacerých ideových rovinách. Príkladom semiotickej prepracovanosti diela môže byť už výber Divadla SĽUK za miesto, v ktorom bol Masterpiece premiérovo uvedený, hoci ďalšie reprízy sa následne odohrali v priestoroch kultúrneho centra A4 – priestor súčasnej kultúry. Jednou z viacerých línií diela je téma identity. Práve v tomto ohľade zohráva priestor v Rusovciach podstatnú úlohu v tvorbe Daubnerovej. Inscenáciou Untitled (2012) sa tu totiž rozlúčila so značkou Divadlo P.A.T a následnou premiérou Solo lamentoso (2015) začala v rovnakom priestore svoje autorské diela uvádzať pod vlastným menom. Medzník medzi tvorbou Slávy Daubnerovej a Divadla P.A.T. spomínam aj preto, že nejde zďaleka len o formálnu záležitosť. Hoci je dnes tendencia tieto umelecké entity spájať, Divadlo P.A.T bol projekt postavený na dlhodobej spolupráci Slávy Daubnerovej s Emilom Píšom (dnes Emilom Leegerom) a neskôr aj s Pavlom Grausom. Práve od prelomu rokov 2012 a 2013 navyše v jej tvorbe začali postupne dominovať operné a činoherné réžie doma i v zahraničí. Režisérka začala prevládať nad performerkou, spolupráce s inými subjektmi a inštitúciami nad autorskými projektmi.

Cesta umenia, umelca, aj samotnej Slávy Daubnerovej

Dôslednosť v práci s divadelným znakom je v prípade Masterpiece o to zaujímavejšia, že sa stretáva s rovnako prepracovanou viacvrstevnatosťou a interpretačnou otvorenosťou celého tvaru. Dielo možno v princípe čítať cez tri hlavné línie, ktoré sa navzájom dopĺňajú a prelínajú. Tou, ktorú som už naznačil, je primárne profesijný, ale aj osobnostný vývoj Slávy Daubnerovej v období od premiéry jej prvotiny Cely po samotný Masterpiece. V tomto kontexte možno dielo vnímať ako proces. Na jeho začiatku stálo kreovanie a definovanie autorského rukopisu. Nasledoval zrod a postupné rozvíjanie dialógu medzi identitami, resp. medzi identitou a entitou. Finálnym štádiom je záverečná spoveď a symbolické „odloženie“ svojho javiskového ja do múzea, v ktorom je Daubnerovej práca už „len“ inštalovaným exponátom, nie žijúcou a neustále sa vyvíjajúcou realitou. Rovnako však ide o svedectvo o živote nekonkrétneho umelca vo všeobecnom slova zmysle. Bez zbytočného pátosu či pocitu vlastnej dôležitosti performerka ponúka príbeh, v ktorom je bytie umelca svetom bez hranice medzi osobným a profesionálnym. Ide o samostatný vesmír, v ktorom sa umelec musí prirodzene dostávať do konfliktu so spoločnosťou i sebou samým. Nezanedbateľnou je však aj interpretačná línia postavená na sledovaní ženského elementu v dejinách západného umenia. Tento aspekt diela sa naplno otvorí v predposlednej časti s názvom Medusa. Daubnerová, ktorá dovtedy účinkuje v skôr mužsky tvarovanom obtiahnutom overale, si na svoje telo zrazu priväzuje korzet v tvare prednej časti ženského torza. Deje sa to práve v časti, ktorá má ako jediná v názve meno ženskej postavy a zaznie aj pieseň Lift to tell speváčky Madonny. Hlavne však ide o pasáž, ktorá odkazuje na manifest Hélène Cixous Smiech Medúzy. Esej francúzskej filozofky, literárnej vedkyne a spisovateľky v spojení s ostatnými znakmi stavia Masterpiece do ďalšej/novej perspektívy. Dielo zrazu vidíme ako storočia trvajúci boj/proces o uznanie relevantnosti ženského aspektu v umení a jeho reflexii. Boj so spoločnosťou, pocit samoty a nepochopenia, či vnútornej neistoty o správnosti zvolenej cesty zrazu nie je príbehom jednotlivca. Je príbehom množstva generácií tvorkýň, ktoré po stáročia nemali prístup do exkluzívneho mužského sveta. Daubnerová takto deklaruje, že jej súčasná spoločenská i umelecká identita je spoluvytváraná aj zástupom jej predchodkýň. Svojím dielom (v zmysle konkrétnej performancie i celkovej tvorby) sa takto k ich odkazu hlási, a zároveň vyjadruje rešpekt.

Harmónia semiotickej čistoty a divadelnej atraktivity

Zaradenie symbolu Medúzy do záveru možno však čítať aj v súvislosti s jej usmrtením, vďaka ktorému sa dostali na svet jej deti Chrýsaór a Pegasos. Ponúka sa interpretácia, v ktorej sú potomkovia jedinej so smrteľných gorgon žiakmi/nasledovníkmi umelca. Akékoľvek ukončenie aktívnej tvorivej činnosti totiž nie je len záverom jednej umeleckej dráhy, ale aj vytvorením priestoru pre nasledovníkov, ktorých existencia je aj pokračovaním odkazu ich stvoriteľa. Poukazujem na tento fakt najmä preto, že podporujú čitateľnosť diela pre rôznorodé divácke vrstvy. Jeho vyznenie nie je totiž limitované znalosťou Daubnerovej tvorby, lokálneho kontextu, či orientáciou v niektorom so špecifických kultúrnych okruhov. Celý tvorivý tím sa neobmedzil na javiskový tvar určený len vymedzenej skupine publika. Naopak, namiesto samoúčelného defilé symbolov vytvoril dielo, ktoré má v sebe veľkú dávku fundamentálnej divadelnej remeselnej zručnosti a čistoty, podporenej formálnou i obsahovou kreativitou. Počas siedmich z deviatich častí si javiskový tvar vystačí v podstate len s tromi znakmi. Svetelným dizajnom, ktorý tvoria najmä svetelné projekcie premietané na podlahu hracieho priestoru, reflektorom plniacim úlohu rekvizity a realistickou replikou Daubnerovej hlavy v podobe busty z umelohmotného materiálu. V prvých dvoch častiach (SignatureNarcis) je pohyb performerky ohraničený úzkymi svetelnými pásmi, pričom zvyšok hracej plochy je ponorený v tme. Daubnerová sa pohybuje po diagonále, po tvare písmena L, či po úsečke. Vždy po priestore vymedzenom svetlom. Svet stvárňovanej postavy je tu ešte obmedzený, pričom práve neprebádanosť a tajomstvo priestoru zahaleného v tme pôsobí mimoriadne silne. Umelec sa rodí, no ešte nedokáže obsiahnuť komplexnosť sveta i svojich možností. Proces postupného zrodu je výborne vidieť v časti Narcis. Daubnerová tu svoj pohľad sústredí do symbolického zrkadla, ktorého dve strany rámu vytvára rukami. Na prvý pohlaď teda vidíme N/narcisa zaujatého svojím obrazom. Vzťah hlavy a tváre sa však postupne mení. Ku koncu už nejde o pohľad do zrkadla. Ruky netvoria rám zrkadla, ale snažia sa udržať akúsi abstraktnú energiu. Tá sa snaží vymaniť a odpútať od fyzického tela. V tom zrazu prvýkrát bodové svetlo osvieti realisticky vyzerajúcu repliku Daubnerovej hlavy. Po počiatočnej fáze umeleckej tvorby sa zrazu zrodila nová identita, a vďaka nej aj nová realita s možnosťami jej poznávania. Osvetlený priestor, v ktorom sa performerka pohybuje, zasahuje väčšinu javiska, realita umelcovej existencie dostáva nový rozmer. Nič už nebude ako predtým. Začína sa časť Argonaut a Daubnerová prvýkrát berie do rúk reflektor položený na scéne. Svieti si ním pred seba, aby mohla objavovať neprebádané a nové územia, poznáva a spoznáva nielen nové cesty, ale aj samú seba. Počas časti Orpheus dochádza k čoraz intenzívnejšej prítomnosti druhej identity na javisku. Priestor je svetlom rozdelený na kruhové svetelné body. Zatiaľ ešte samostatné, ku komplexnému svetu ich treba ešte spojiť do jedného celku. Podobne, ako musí prísť k plnohodnotnému prepojeniu performerky s rekvizitou v podobe repliky jej hlavy. Moment tohto prepojenia je zároveň prechodom do pasáže s názvom Olymp. Tu už dochádza k uvedomeniu si rekvizity. Výsledkom je opäť ďalší posun. V živote a tvorbe umelca, či Slávy Daubnerovej. Ďalší nový rozmer sveta, ktorého výsledkom je snaha stihnúť čo najviac za čo najkratší čas. Pretlak tvorivých síl by však z dlhodobého hľadiska pôsobil autodeštrukčne. Prichádza preto Prophet (Prorok) a druhé využitie reflektoru. Tentokrát ho má Daubnerová na chrbte. Svetlo už neslúži na to, aby ona mohla objavovať, ale vytvára symbolický bod, ktorý môžu nasledovať iní. Ďalej v Hamletovi zas dochádza k znásobeniu identít. Už to nie je len jedna replika hlavy. Na scéne je niekoľko monitorov, z ktorých sa prihovára svetu aj samotnej performerke. Osobnosť je rozložená na niekoľko samostatných častí, ktoré dohromady vytvárajú jeden celok. Preto ponúka Masterpiece toľko interpretačných rovín. Sláva Daubnerová totiž nie je len performerka, či súkromná osoba. Je to aj žena, či režisérka. Rozloženie identít sa jej výborne darí neprvoplánovým spôsobom podať aj v pasáži Medúzy, v ktorej prejde do civilného prejavu a v osobne ladenom monológu sa začne divákom spovedať. Áno, v prvom rade má táto časť hlavne odľahčiť javiskový tvar a pobaviť diváka. Vtipná príhoda o tom, ako úradníčke na daňovom úrade zložito vysvetľuje, že spadá do kategórie slobodné povolanie, neslúži však len na pobavenie publika. Daubnerová tým pripomína aj to, že vo svete daňovo-odvodového systému je naozaj len daňovým identifikačným číslom. Ak spomína svoj profil na sociálnej sieti, kam jej majú prípadní nápadníci poslať správu, je to preto, že práve ten je jej identitou v online priestore. To isté platí v záverečnej časti s názvom Museum. Daubnerová sa v nej symbolicky rozlúči s rekvizitami z každej svojej performancie. Sú na scéne. Každú performerka ešte naposledy využije a pridá k ním samú seba. Definitívne sa tak rozlúči s jednou častou svojej osobnosti. Identitu, ktorá derniérou Masterpiece zostane už len v rovine artefaktu. Identitu, ktorá predstavuje zásadný moment nášho divadla. V spôsobe čítania aj kreovania textovej predlohy, v narábaní s výtvarným aspektom javiskového tvaru, odbornej erudovanosti, schopnosti komunikovať zásadné filozofické postoje ľahko čitateľným spôsobom a v mnohom ďalšom. Zbohom, Sláva Daubnerová – performerka.

 

 

 

Publikované online: 18.11.2020

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.