Identita vs. Masová kultúra

Vytlačiť

Choreografia, koncept, interpretácia: Milan Loviška
Hudba, hudobná koláž: Milan Loviška, Jeník Burian
Projekcia, text: Milan Loviška
Premiéra: 24.10.2009 v centre Stanica Žilina-Záriečie

Autorský projekt MyART: Who´s Frank? je prvou tohtosezónnou premiérou uvedenou 24. októbra v priestoroch žilinskej Stanice. Jeho autorom je dvadsaťosem ročný performer Milan Loviška. Absolvent štúdia na pražskom Duncan Centre, počas ktorého absolvoval aj stáž na amsterdamskej School for New Dance Development.
Už stručný popis uvádzaní v prezentačných materiáloch k tomuto projektu rozhodne musí zaujať. Téma popkultúry a hudobného nie umenia, ale priemyslu v našej spoločnosti nie je bežná. Polarizácia spoločnosti na mainstreamovú a undergroundovú totiž na Slovensku z viacerých objektívnych i subjektívnych dôvodov absentuje. Vzhľadom na malosť (čo sa počtu týka) našej kultúry by bola pravdepodobne luxusom, ktorý si nemôže dovoliť. Na jednej strane je totiž prakticky nemožné, aby sa tvorcovia uživili výhradne prácou na menšinových žánroch, zároveň naša spoločnosť jednoducho nemôže vygenerovať dostatočný počet umelecky zručných profesionálov, ktorí by sa následne mohli ocitnúť na opačných stranách barikády. Pravdepodobne teda nie je náhodou, že s projektom reflektujúcim túto problematiku prišiel práve umelec žijúci už niekoľko rokov v Česku, kde je deliaca čiara medzi komerciou a umením omnoho výraznejšia. Popkultúra pritom poskytuje pre umelcov nesmierne množstvo vďačných tém. Manipulácia davu i jedinca, strata vlastnej identity, narábanie s kultúrno-spoločenskými stereotypmi či vytváranie alternatívnej reality prostredníctvom medií a.i.. Všetky tieto sprievodné javy spojené s masovou kultúrou v sebe skrývajú mimoriadny performatívny potenciál.
MyART: Who ´s Frank samozrejme nemôže a ani nechce na ploche zhruba päťdesiatich minút obsiahnuť celú problematiku popkultúry. Čo sa ocitlo v centre pozornosti Milana Lovišku naznačuje už samotný názov: Who´s Frank?. V centre pozornosti sa teda ocitlo pátranie po skutočnej identite jedinca. Jedinca, ktorý sa zdanlivo vzdáva svojho súkromia, aby ho ponúkol obecenstvu, pritom však svoju skutočnú osobnosť stále zakrýva. Zároveň však aj jedinca, ktorý má sám problém identifikovať svoje skutočné a pravé Ja.
Performance začína „umeleckým“ výstupom Franka F. Ten prichádza na javisko a ponúka divákom presne to, čo si žiadajú. Vyzývavé pózy, agresívne správanie, nadávky na ich adresu a zároveň sebaspytujúce pohľady, líškanie sa im a pokoru. Prechod od jedného extrému k druhému sa často deje behom sekundy. Presne tak, ako popové hviezdy v reálnom svete sú schopné počas niekoľkých minút ukázať divákom holý zadok, ohodnotiť všetkých ostatných interpretov ako odpad či chváliť sa tým, že každú noc strávia v posteli s niekým iným a o chvíľu na to vyzývať na boj proti klimatickým zmenám, vyznávať sa z lásky k publiku alebo hlásať sexuálnu zdržanlivosť. Rovnako Frank F. najskôr zahltí divákov frázami - Fuck you! I hate you! Shit! Fuck! – ktoré následne vystrieda vyznanie lásky ku všetkým divákom. Dôvod je jednoduchý. Presne to je to, čo si obecenstvo žiada. Chce byť konfrontované, požaduje výrazné emócie a kontroverzné konanie. To všetko predvádza Frank F. Nejedná sa však o jeho skutočné pocity a z nich vyplývajúce konanie. Je to šou. A to šou hudobnodramatická, v ktorej účinkujúci v prvom pláne interpretuje pieseň, no rovnako tak hrá svoj herecký part vyplývajúci z dramaturgie koncertu či videoklipu. To dokumentuje symbol masky, ktorú má počas celej tejto časti Frank nasadenú na tvári.
V ďalšom príbehu sa však príbeh odohráva v jeho súkromí, preto masku zo svojej tváre skladá. Uvidí divák právu Frankovu tvár? Nie. Pod maskou je totiž tvár výrazne nalíčená. Tento symbol je mimoriadne výstižný. Poukazuje na skutočnosť, že prezentácia fiktívnej reality súkromia interpreta sa stala významnou súčasťou marketingu každého významnejšieho „umelecko-priemyselného produktu“. Či už ide o začiatok vysielania novej reality šou alebo vydanie nového hudobného albumu. Zakaždým je potreba prostredníctvom mainstreamových médií na produkt upozorniť. Množia sa preto články o samovražedných pokusoch, tehotenstvách a následných interrupciách či mileneckých aférach. Vytvára sa fikcia reálneho súkromného života jedinca. Tá samozrejme vplýva aj na jeho reálny život. A to je druhý význam symbolu „dvojitej masky“, ktorý skrýva Frankovu pravú tvár. Prvá maska sa totiž otlačila do jeho tváre. Stala sa súčasťou jeho identity a momentálne reálne vplýva na jeho osobnosť. Hoci je na jednej strane niečím cudzím, čo bolo umelo vryté do jeho osobnosti, stala sa zároveň súčasťou jeho skutočného Ja. Táto rozdvojenosť entít nakoniec prerastá do dialógu. Maska namaľovaná na Frankovej tvári komunikuje s maskou, ktorá pôvodne zakrývala tvár a teraz je umiestnená na temene hlavy.
Nakoniec sa Frank F. uväzuje o lano ako pes na obojok. Hoci sa sám priviazal a môže sa aj sám odviazať nevolí jednoduchú cestu, ale snaží sa s lanom bojovať a vytrhnúť sa, aby po niekoľko minútovom boji jednoducho slučku uvoľnil. Vrchol sebatrýznenia však nastáva v momente, keď sa Frank začne vyžívať v pití paradajkového pretlaku. Napije sa, aby ho následné vypľul. Až takto postupne premiestni zhruba jeden a pol litra pretlaku z fľaše cez svoje ústa na podlahu. Metafora dobrovoľného sebatrýznenia je mimoriadne expresívna, no hlavne výstižná. Zástup popových hviezdičiek, ktoré sa dobrovoľne uhnali k umeleckej , no často i skutočnej biologickej smrti je totiž nespočetný. Pritom stačilo dobrovoľne z tohto kolotoča vystúpiť. Ibaže ich závislosť na samom sebe bola neprekonateľná. Presne to je však to, čo masový divák potrebuje. Chce sledovať osud svojho hrdinu. Vidieť ho v tých najkrajnejších situáciách. A to už od dôb antického Ríma.
Tak ďaleko však Frank F. nezachádza. Naopak. Potom, čo vypľuje poslednú kvapku paradajkového pretlaku, znova ponúkne divákom slušnú porciu najznámejších anglických vulgarizmov a opúšťa scénu. V sále sa rozsvieti a diváci môžu pokojne odísť domov. Tí Franka i Milana Lovišku.
Jazyk, ktorým Milan Loviška prostredníctvom svojho diela komunikuje, je mimoriadne expresívny a agresívny. Či už sa jedná o text, hudbu alebo použité symboly. Tento prístup však rozhodne nie je samoúčelný. Je to totiž presne jazyk zobrazovaného. Agresivita, expresívnosť a sústavný nátlak sú totiž typickým prejavom popkultúry. Marketingové kampane agresívne zahlcujú každé jedno voľné miesto a sú neoddeliteľnou súčasťou súkromného života každého jedinca. A presne túto skutočnosť Milan Loviška presne uchopil. Hudba, pohyb, text. Všetko na diváka útočí, šokuje a nenecháva ho ani na chvíľu vydýchnuť. Aj zdanlivo defenzívnejšie časti, v ktorých sa Frank zalieča divákovi a zdanlivo sa mu ospravedlňuje, majú totiž za úlohu jediné. Útočiť na divákove najzákladnejšie pudy. Ibaže ho pre zmenu nechce šokovať, ale vzbudiť v ňom súcit. Dokázať mu zároveň, že práve on – obyčajný divák – je ten na kom mu najviac záleží. Zdanlivá monotónnosť niektorých pasáží tejto produkcie na pomedzí inscenácie a performance je v tomto prípade vydareným zámerom a nie nedostatkom. Avšak i dvojsečnou zbraňou. Zvládnuť celých päťdesiat minút v takomto tempe je pre jediného performera mimoriadne fyzicky náročné. A tak v momente, kedy má prísť k maximálnemu ataku na divákov (scéna súboja Franka F. s povrazom) Milan Loviška jednoducho nestíha. Na základe jednej reprízy nie je možné presne určiť, či tempo nevydržala jeho myseľ a on poľavil v koncentrácii a nasadení alebo rezignovali jeho fyzické sily, no jasné je jedno. Tanečník jednoducho za choreografiou, hudbou a vôbec tempom celej inscenácie jednoducho nestíhal. Vrcholný moment tak stráca na intenzite, čo je škoda. Milan Loviška totiž jednoznačne dokazuje svoj multižánrový talent. Hoci je vyštudovaným tanečníkom, rovnako vyvinuté je i jeho herecké umenie. Obzvlášť jeho práca s mimikou diváka rozhodne zaujme. Expresívnosť neprerastá do kŕča, naopak vyrastá z prepracovanej drobnokresby podloženej ovládaním každého svalu jeho tváre. A túto skutočnosť treba oceniť najmä v momentoch, keď z agresívnej polohy náhle prechádza do defenzívy a naopak.
Presne tak isto možno charakterizovať i jeho pohybový prejav. Plné sústredenie a napätie v tele nebráni plastickosti a pružnosti, ale naopak vytvára jej pevný základ. Nasadenie neprerastá do kŕča, ale pôsobí prirodzene, ľahko a dáva vyniknúť telu i v momentoch, keď sa prejavuje jeho jemnosť. Preto je veľká škoda už spomínaného momentu, keď všetky tieto prednosti akoby šmahom ruky zmizli.
V slovenskej divadelnej kultúre sú inscenácie s celospoločenskou tematikou pomerne výnimočným javom. Z viacerých objektívnych dôvodov dominuje v dramaturgiách našich súborov najmä intímny život rodiny. Už len z tohto dôvodu je mimoriadne dôležité oceniť multižánrový projekt MyART: Who´s Frank. Hoci slovné spojenie spoločensky angažované umenie pôsobí v kontexte našej histórie priam hrozivo, pre našu kultúru bude len dobré, ak ho zbavíme pejoratívneho nánosu, ktorý sa naň v období diktatúry proletariátu naniesol. Vo vyspelých spoločnostiach totiž ide o štandardnú súčasť dramaturgie jednotlivých súborov.
Milan Loviška ako jeden z mála našich tvorcov reaguje priamo prostredníctvom svojej vlastnej tvorby na mainstreamovú kultúru, ktorá nás prostredníctvom reklamy atakuje pomaly ešte aj na WC a sústavne tak pôsobí na umelecký vkus spoločnosti ako takej. Zároveň však ničí aj samotných tvorcov.
Who´s Frank navyše napriek silne metaforickému jazyku s divákom zrozumiteľne komunikuje a nie je len umením pre umenie. Naopak používa jasne zrozumiteľné symboly ľahko odčítateľné aj pre priemerne vzdelaného diváka. Obsah sa neutápa vo forme, ale ho vhodne dopĺňa, čo pri podobných projektoch nebýva vždy zvykom.
Milan Loviška pri práci na tomto projekte evidentne vedel, čo a aj ako chce povedať. Zostáva teda dúfať, že bude aj komu rozprávať. Bola by totiž škoda, ak by divácky nezáujem tento projekt pochoval, pretože to sa v našich končinách stáva až príliš často.

Publikované online: 24.10.2009

Miroslav Zwiefelhofer

Miro Zwiefelhofer absolvoval divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Bol členom rady pre zahraničné divadlo festivalu Divadelná Nitra, členom dramaturgickej rady festivalu Nová dráma a ako porotca sa zúčastňuje prehliadok ochotníckeho divadla, ktoré sú súčasťou festivalu Scénická žatva. Venuje sa recenzistike, kritiky uverejňuje v napríklad v časopise Kód – konkrétne o divadle a v Rádiu_FM.