Iba gorila je ako ja?

Vytlačiť

Ja som Inna (Nie je všetko také, ako sa zdá!)

Na motívy knihy Fridy Nilsson Gorila a ja

Scenár: Petronela Dušová, Dorota-Anna Dąbek

Text piesne: Zdenka Pašuthová

Scénografia: Marzenna Olszewska, Miroslav Duša

Technológia a realizácia: Miroslav Duša

Hudba: Bogdan E. Szczepanski

Réžia: Dorota-Anna Dąbek

 

Účinkuje: Petronela Dušová

 

1. premiéra: 5. októbra 2017, Międzynarodowy Festiwal, ANIMO Kwidzyn, Poľsko.

2. premiéra: 20. októbra 2017, Teátro Neline, Budmerice v Mestskej knižnici Piešťany. (Recenzia vznikla na základe reprízy inscenácie 8. 9. 2018 počas Slnečného festivalu v Senci.)

 

Zatiaľ posledná premiéra Teátra Neline principálky Petronely Dušovej je podobne ako predchádzajúca premiérovaná inscenácia Oskar (2015) opätovne určená detskému divákovi. Hlavným adresátom inscenácie Inna (Nie je všetko také, ako sa zdá!) sú deti vo veku 8 až 10 rokov, avšak spôsob jej spracovania veľa povie aj dospelému divákovi. Inna je príbehom o deväťročnom dievčatku, ktoré žije v detskom domove s názvom Zbavovňa spolu s ďalšími päťdesiatimi deťmi pod dohľadom prísnej, tvrdej a panovačnej vychovávateľky – riaditeľky domova Gertrúdy. Innu si adoptuje Gorila. Inna sa jej najskôr bojí, pretože si myslí si, že ju Gorila zabije a zožerie, a preto chce od nej utiecť. Gorila si ju však postupne svojím láskavým, ľudským a zároveň aj pragmatickým prístupom k životu získa a časom sa stanú nerozlučnou dvojicou. Inna potom Gorile pomáha aj s remeslom. Má pojazdný bazár – bicykel, zaoberá sa zbieraním nepotrebných vecí, ich opravou a predajom. Gorila dokonca aj rada číta knihy. Má ich vyše 3000 – ako jej ich raz Inna spočítala. Keď večer uspí Innu, vždy sa do nejakej začíta. Harmonické spolunažívanie Gorily a Inny skončí zásahom chamtivého a neľútostného Úradníka, ktorý dosiahne zrušenie adopčnej zmluvy a Inna sa musí vrátiť späť do detského domova, kde ju čakajú iba Gertrúdine posmešky a nenávisť. Úradník sa tým pomstil Gorile za to, že mu nechcela predať svoj pozemok. Inna však začne bojovať o svoju novú „rodinu“, z domova utečie a vráti sa späť k milovanej Gorile:

„Nezostanem tu ani chvíľu. Musím ujsť. Ale kam. Už viem. Opičia hviezda. Tam, tam ju nájdem. Tak som ju našla. Tak veľmi som túžila po naozajskej rodine, naozajstnej mame, peknej panej s vlasmi stočenými do vrkočov, peknom oteckovi s fúzikmi a teraz som to všetko mala. Moja mama bola dva metre vysoká, hlavu mala ako prerastená hruška a telo ako sud. Ale v jej náručí som sa cítila krásne a bezpečne. Takže nezabudnite: Nič nie je také, aké sa na prvý pohľad zdá.“[1]

Základom scenára je podobne ako pri Oskarovi prozaické dielo. Tentoraz však dramatický text nevznikol vo forme dramatizácie, ale na motívy knihy pre deti Gorila a ja (orig. Apstjärnan) od švédskej spisovateľky pre deti Fridy Nilsson. Autorka je považovaná za novú Astrid Lindgrenovú a jej knihy už boli preložené do všetkých svetových jazykov. Autorky scenára Petronela Dušová a Dorota-Anna Dąbek pracovali s poľským a českým prekladom (2015), keďže kniha doteraz nebola preložená do slovenského jazyka. Inscenácia má aj ďalšiu podobnosť s Oskarom. Obe vznikli v scenáristickej a režijnej spolupráci s poľskou režisérkou Dorotou-Annou Dąbek a scénickým hudobníkom Bogdanom E. Szczepanskim. Novou poľskou spolupracovníčkou je scénografka Marzenna Olszewska. Scénografické riešenie vytvorila v spolupráci s Miroslavom Dušom, ktorý je zároveň aj jeho technológom a realizátorom.

 

Základná príbehová rovina inscenácie je zhodná s prozaickým dielom, scenár s ním pracuje ako s fabulou. Vzhľadom na veľký rozsah prózy (knižná verzia má 137 strán) sa scenáristky zamerali iba na základné a z hľadiska ich inscenačného zámeru podstatné dejové fakty ako strach Inny z Gorily, návšteva reštaurácie, pozeranie hviezd, ktoré maximálne bábkarsky využili. Inscenačné rozprávanie má z hľadiska scénografie kompozíciu kruhu a opiera sa o nadšenie Gorily z čítania kníh. Do prázdneho javiskového priestoru prichádza dospelá Inna s bicyklom – knižnicou na kolesách, aby deťom predala knihy. Bicykel je ovešaný nielen rôznym „haraburdím“ ako hrnce, varešky, dáždnik, kufrík, prútený kufor atď., ale jeho súčasťou sú aj police na knihy. Kruhová kompozícia scénografického riešenia je využitá aj v dejovej línii, ktorá je autobiografickým rozprávaním už dospelej Inny o vlastnom živote. Nerozpráva však o ňom priamo, ale na základe jednej z kníh, ktoré má na bicykli. O jej osude ju napísal spisovateľ Adam Veľký a má názov 50 + 1. Názov odkazuje na počet detí, ktoré žili v detskom domove.

Inna nielen začína príbeh, ale ho aj končí – odchádza aj s bicyklom preč z javiska, do iného mesta. Úvod i záver je interaktívny, herečka sa pýta divákov na to, či prišla na správne miesto alebo kam by ešte mohla ísť a pod. Scenáristka využila klasické dramatické rozprávačské postupy. Rozprávačkou je postava, ktorá je zároveň ústrednou hrdinkou príbehu a má dve javiskové podoby: činohernú a bábkovú. Bábková podoba predstavuje Innu ako dieťa, činoherná je dospelou Innou, ktorá už sama namiesto Gorily chodí predávať knihy a veci, ktoré spolu nazbierali a opravili. Bábka Inna je handrovou bábikou, ktorú s činohernou postavou ako hlavný poznávací znak spájajú dva dlhé zapletené červené vrkoče. Dialógy sa odohrávajú vždy medzi dvomi či viacerými postavami ako napríklad Gertrúda a deti v domove, Gorila a bábka Inna, Gorila a Úradník atď. Takmer všetky vedľajšie postavy sú stvárnené bábkovo, a to buď ako plošné bábky, pohyblivé obrázky, či ako kresby na pohyblivých alebo statických stránkach „knihy“ Adama Veľkého, ktorú má Inna v kufri na prednej časti bicykla. Tvorcovia inscenácie sa kresbami prihlásili k tradícii japonského pouličného divadla kamishibai. Iba Úradník je iný, má vzhľad dlhej tyče s funkčným kolieskom na dolnom konci, ktoré predstavuje jeho „nohu“. Na hornom má iba hlavu. V inscenácii je parodizovaný tým, že v čase výstupov iných postáv je „zapichnutý“ dolu hlavou do „vedra“. Odlišne je vytvorená iba postava Gorily. Je stvárnená maskou, ktorú si herečka dáva na hlavu iba v hornej časti hlavy s dvojtretinovým presahom do tvárovej, pričom hlavu vždy skloní smerom dopredu. Každej postave dala herečka iný rytmus, pohyb aj hlasové zafarbenie. Prechody jednej do druhej postavy zvláda na vynikajúcej úrovni. Inscenačné rozprávanie je veľmi náročné aj z hľadiska množstva technických úkonov, ktoré musí herečka urobiť či už pri práci so samotným bicyklom a scénickými prvkami, ktoré sú jeho súčasťou, alebo počas prepájania konania postáv so scénickými prvkami. Jej herecké akcie sú tým najlepším skĺbením bábkarského, hereckého a scénografického rozprávačstva a dôvtipnosti, ktoré patrí divadlu jedného herca. 

Inscenačná interpretácia Nilssonovej prózy má ešte jeden veľmi dôležitý aspekt. Postava Gorily je vytvorená bez zdôrazňovania faktu, že ide o zviera, nevychádza tiež z lacných predstáv o tom, aké by mohli byť konflikty či nedorozumenia medzi zvieraťom a človekom – dieťaťom. Dušovej Gorila neposkakuje, nerobí opičie grimasy a neškrieka ako gorily, ale je „iba“ trochu nechápavá, pretože nerozumie, prečo by sa jej Inna mala báť či nerozumieť jej práci alebo čitateľskej vášni.

 

Ako v každej inscenácii je možné i v tejto nájsť miesta, ktoré by bolo možné zrealizovať inak či pozmeniť. Písať či hovoriť o tom, že by bolo možné s bábkou Innou pracovať dôslednejšie komediálne či viac využiť prvky, s ktorými bábka Inna v danom obraze pracuje či oprieť sa o tenkosť a výšku Úradníka a tomu prispôsobiť jeho rytmus a hlasové spodobenie, je viac ako zbytočné. Ide totiž o inscenačný príbeh, ktorý podobne ako pri Oskarovi aj vďaka podaniu Petronely Dušovej hovorí citlivo, divadelne a hlavne s jasným postojom o vážnych témach. Ja som Inna je určite aj inscenáciou, ktorá po ďalších reprízach prekvapí novými dômyselnosťami a bábkarským majstrovstvom.

 

 


[1] Citát je z videozáznamu predstavenia, ktoré bolo odohraté počas Slnečného festivalu v Senci 8. septembra 2018,  43 – 44 min. Poslednú vetu hovorí dospelá Inna.

Publikované online: 26.10.2018

Dagmar Inštitorisová

Prof. PhDr. Dagmar Inštitorisová, PhD. (1961) je absolventkou odboru teória kultúry pri Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1983). Špecializuje sa na dejiny a teóriu divadla so zameraním na teóriu a dejiny interpretácie divadelného diela, súčasné slovenské divadlo a divadelnú kritiku. Je autorkou radu vedeckých monografií, editorkou a spoluautorkou kolektívnych monografií a zborníkov, tiež aj rozprávok, a publikuje tak doma ako aj v zahraničí. Je tiež členkou rôznych spoločností (Klub nezávislých spisovateľov, Slovenská asociácia Rímskeho klubu, AICT, ZSDTK, ČTS, STS). V rokoch 2010 – 2014 viedla projekt ESF Vzdelávanie divadlom, v rámci ktorého sa vzniklo 45 publikácií, 27 workshopov a zrealizovali sa mnohé ďalšie divadelno-vzdelávacie aktivity. V súčasnosti pôsobí na Katedre mediálnej komunikácie a reklamy Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.