Hystérie v supermarkete

Vytlačiť

Preklad: Elena Dzurňáková
Dramaturgia: Lena Garajová
Scéna: Pavol Pilař
Kostýmy: Ema Teren
Hudba: RNGO
Réžia: Roman Maroš
Svetelný design: Peter Stránsky

Účinkujú: Michaela Halcinová, Jaroslav Kyseľ, Monika Potokárová, Anna Rakovská, Viliam Polák, Pavol Šimun, Tomáš Turek

Premiéra 13. 10. 2014 v Divadle Ludus

Čo v živote hľadáme a prečo to nevieme nájsť? Aké hodnoty sú skutočne dôležité a čo nám naopak uberá na šťastí? Vieme sa vôbec orientovať v tom, čo je pre nás dobré a čo zlé, alebo si vyberáme podľa toho, čo nám káže spoločnosť? Aká je cena našej dôstojnosti? Tieto aj ďalšie otázky si položili mladí tvorcovia v inscenácii Hysterikon, ktorú uviedli v divadle LUDUS.

Tvorcovia prichádzajú s nelichotivými obrazmi našich problémov a neuróz, našej neschopnosti vybrať si v neprebernom množstve príležitostí. To, čo sa naoko zdá ako blahobyt, je v konečnom dôsledku len zdrojom našich neuróz. Podobne ako v supermarkete si vyberáme tie možnosti, ktoré sú poruke  – na regáli vo výške očí. Pri výbere teda podvedome velí pohodlnosť a diktát spoločnosti a naše voľby nám robia viac problémov ako prospechu.

Nie náhodou si za priestor svojej hry zvolila autorka, súčasná nemecká spisovateľka Ingrid Lausund, supermarket. Práve v ňom sa ukazujú naše negatívne stránky, naša nenásytnosť, konzum, túžba po zbytočnostiach, manipulovateľnosť, ale i neschopnosť výberu. V tomto prostredí autorka rozvíja životné príbehy nakupujúcich, celkom obyčajných ľudí, ktorých zožierajú celkom obyčajné problémy.

Táto hra sa v podaní mladých absolventov VŠMU stala vskutku generačnou výpoveďou, v ktorej tvorcovia s humorom i vážnosťou glosujú témy prázdnoty nášho života. Svoje otázky smerujú priamo do publika, čím sa snažia ukázať svoje osobné zaujatie danou problematikou. Rozprávač a predavač v supermarkete v jednej osobe v podaní Pavla Šimuna sa tak stáva akýmsi premostením medzi príbehom na javisku a skutočnými životmi divákov. Šimun nás prevádza jednotlivými situáciami, komentuje ich a zároveň je akýmsi hýbateľom deja, ktorý má ako novodobý diabol v rukáve množstvo prostriedkov, ako nakupujúcimi manipulovať a odhaľovať tak ich pokrivené charaktery.

Hneď v úvode Šimun prichádza priamo do hľadiska a konfrontuje divákov, spytuje ich svedomie zákerne položenými otázkami a definuje tak aj svoju pozíciu v inscenácii – pozíciu pokušiteľa a morálneho arbitra. Zároveň sa v jeho postave prepojuje realistická a surrealistická rovina príbehu a inscenácie. Predavač je na jednej strane obyčajným zamestnancom supermarketu, ktorý v rámci vystavanej divadelnej ilúzie vstupuje do bežných konfrontácií s ďalšími postavami. Častejšie ho ale vidíme, ako komentuje dej či číta myšlienky ďalších postáv, pričom je na scéne prítomný, ale ostatnými je ignorovaný, je teda akoby neviditeľný. Svojím konaním v úlohe predavača skúša sebaúctu a charakter postáv, zákazníkmi manipuluje a klame im. Tak sa napríklad jednému zo zákazníkov (Jaroslav Kyseľ) snaží nahovoriť, že celkom obyčajný kávovar je v skutočnosti prerobené športové auto, a preto stojí sto tisíc – a slastne potom sleduje, ako sa tento zákazník necháva unášať myšlienkou, že by vlastnil taký luxusný kávovar. Ide teda o povrchnosť a mamonárstvo, tie sa stávajú terčom predavačových hier. Nákupy sa v jeho obchode neplatia obyčajnou platobnou kartou, ale „dreamcard“ – kartou, z ktorej vám strhne vaše sny. Môžete si teda kúpiť luxusné zbytočnosti, ale zaplatíte vlastnými snami.

Tento surrealistický rámec sa v inscenácii podtrhuje aj používaním mikrofónu vo výstupoch, v ktorých Šimun dej komentuje. Dochádza tak k istému odcudzeniu od samotného deja a k vytvoreniu ďalšej roviny príbehu, ktorá sa odohráva v konflikte medzi postavou predstavovanou Šimunom a samotným svetom. V úvode sa taktiež používa bodové osvetlenie, v ktorom Šimunova postava rozpráva svoje moralistické monológy. Osvetlenie samotného supermarketu je v ostrých a neprirodzených neónových farebných svetlách.

Scéna (Pavol Pilař) je vystavaná z pohyblivých regálov na kolieskach, ktoré sa dajú rôzne preskupovať a vytvárajú tak rôzne mizanscény a priestorové rozvrhnutie. Na regáloch je štandardný tovar zo supermarketov – od čistiacich a hygienických potrieb po jedlo. Na biely horizont sa premietajú rôznofarebné svetlá neónových odtieňov. Po pravej strane je umiestnený veľký chladiaci box, v ktorom býva mŕtva žena (Michaela Halcinová).

Táto postava mŕtvej ženy je ďalším nerealistickým prvkom v inak realisticky vybudovanej inscenácii. Jej dramaturgické opodstatnenie je ale otázne. V mrazničke ju drží predavač a na to, aby mohla naďalej žiť na svete, si musí nájsť partnera. Pokúsi sa tak zviesť náhodného zákazníka (Tomáš Turek). Vzápätí sa ukáže, že tento nakupujúci je vrah, ktorý vraždí jednoducho z frustrácie nad neúprimnosťou doby. Vždy, keď mu niekto zaklame, rozhodí ho to natoľko, že daného človeka potrebuje celkom odstrániť. Teraz prišiel na rad jeho šéf, ktorý mu sľúbil predĺženie pracovnej zmluvy, ale nakoniec ho vyhodil. Turek tak zosobňuje v svojej postave boj proti ďalším so súčasných nerestí – klamstvám a falši.

Michaela Halcinová svoju postavu interpretovala ako sexy zvodkyňu, ktorá veľmi vyzývavo exponuje svoj sexepíl v snahe zabezpečiť si svoje miesto na zemi, a to doslovne. Turek je naopak frustrovaný a ustráchaný „nímand“, ktorý si je istý vo svojom presvedčení, ale nie vo svojich skutkoch. Hlása krutú odplatu všetkým klamárom, ale je pritom roztrasený a ľakavý. Viac ako svoje agresívne a zvrátené pohnútky predstavuje herec nervozitu a neistotu svojej postavy. Práve pri takto ustráchanom a úzkostlivom type ľudí je ale možné očakávať neadekvátne reakcie na nečakané životné situácie, a preto je jeho interpretácia vhodná a celkom presná.

Ústredným motívom inscenácie je bizarný milostný trojuholník, ktorý sa vytvorí medzi jedným párom a okoloidúcou študentkou. Študentka antropológie (Anna Rakovská) vedie dlhé frustrované monológy o vlastnej neschopnosti nájsť zmysel života, ktorá ju privádza k absolútnej neschopnosti riešiť banálne životné situácie, akou je napríklad výber príchute jogurtu. V konečnom dôsledku vyjde najavo, že jej frustrácia vychádza z neschopnosti nájsť si partnera. V tomto rozpoložení stretáva neznámeho muža (Jaroslav Kyseľ), ktorý tu síce nakupuje s životnou partnerkou, ale jeho vzťah so študentkou naberie rýchlo na otáčkach a priamo v supermarkete sa zblížia aj sexuálne. Na bizarnosti a zvrátenosti tejto epizódy pridáva aj fakt, že táto avantúra sa odohrala so zvolením samotnej partnerky (Monika Potokárová).

Anna Rakovská predstavuje typ mladej vzdelanej a intelektuálne založenej ženy, ktorá musí čeliť veľmi banálnemu problému, opustenosti. Je dôkazom toho, že priveľa vzdelania a privysoký intelekt viac sťažuje, než by uľahčoval partnerské vzťahy. Nepôsobí príliš vyzývavo, ale je prirodzene pekná, vkusne oblečená. V momente zvieracieho zvádzania však odhodí sveter, odhalí ramienko podprsenky a ukáže tak, že pod maskou každej intelektuálky je úplne obyčajná, sexuálne založená žena. Anna Rakovská dokáže dobre striedať jednotlivé polohy, byť raz frustrovaná žena a inokedy zase živelná nymfomanka.

Najvýraznejší výkon v inscenácii podala Monika Potokárová, ktorá so skvelým humorným nadhľadom vytvorila karikatúru zhýralej paničky, hysterickej a panovačnej partnerky a neskutočne povrchnej mamonárky. Ako väčšina hercov, aj ona necháva prepúšťať na povrch psychické choroby svojej postavy, v tomto prípade formou hysterických záchvatov a kŕčovitých konfrontácií. Jej okázalý smiech a zvodné gestá vychádzajú z jej nešťastného vnútra, sú teda strnulé a neprirodzené, snaží sa nimi zakryť svoje neurózy. Jej správanie sa síce vymyká zdravému rozumu, ale dokáže dobre manipulovať ľuďmi – každý jej radšej vyjde v ústrety, než by sa s ňou mal hádať. Jej prázdnotu a absenciu citov dokazuje aj fakt, že zaplatí svojmu partnerovi sexuálne služby, a to len preto, že si vie spočítať plusy. Takto jej partner bude nielen vďačný, ale bude sa jej snažiť to aj vynahradiť.

Jaroslav Kyseľ vytvoril brilantný obrázok muža – poskoka svojej dominantnej partnerky, prostého hlupáčika, ktorý nemá ani minimálny náhľad do skutočných životných hodnôt a celý život kĺže po povrchu. Solídne oblečený, ale celkom vyprázdnený sa dostane medzi dve ženy. V postave Anny Rakovskej sprvu uvidí to, čo mu u postavy Moniky Potokárovej chýba – cit, úprimnosť, prirodzenosť. Nakoniec však nie je schopný opustiť svoju partnerku, hoci si to predstavuje a táto predstava je aj zhmotnená na javisku. Uprednostní pohodlnosť pred citom, stereotyp pred pozitívnou zmenou, dominantnú partnerku, ktorá za neho robí rozhodnutia, pred rovnocenným vzťahom. Svoje túžby a hrdosť pochová hlboko v svojom vnútri, tak ako všetky postavy v inscenácii.

Akousi odbočkou v deji je monológ staršieho muža v podaní amatérskeho herca zo Stupavy, Viliama Poláka. Ten pri prechádzaní medzi regálmi premieta o svojom živote a o zmenách hodnôt v jednotlivých životných etapách. Tento jeho výstup sa tak stáva akýmsi zhrnutím metaforickej roviny inscenácie a morálnym mementom. Hovorí o tom, koľko pre neho čo znamenalo v akom veku a dokazuje tak fakt, že peňažná hodnota vecí je vskutku abstraktná premenná. To, čo sa pre niekoho môže zdať ako celý majetok, je pre druhého zbytočnosť a naopak. Jediná hodnota, ktorá má všeobecnú platnosť, je láska a cit.

Publikované online: 30.3.2015

Tatiana Brederová

Tatiana Brederová (1987) je  absolventkou  doktorandského štúdia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení, kde sa venovala výskumu súčasného ruského dokumentárneho divadla.  Bakalársky titul získala z odboru teória a kritika divadelného umenia na bratislavskej VŠMU a magisterské štúdium absolvovala a ukončila na pražskej Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení. Kontinuálne sa venuje divadelnej kritike a publikuje v rôznych slovenských i českých periodikách. Venuje sa aj umeleckému prekladu a organizácii kultúrnych podujatí.