Husička smrtonosička

Vytlačiť

S.d.Ch: Posledná husička

 

Preklad: Ján Fakla

Dramaturgia: Jana Mikitková

Scénografia a bábky: Barbora Hubená

Réžia: Karel Král

 

Účinkujú:

Politický činiteľ: Eugen Libezňuk

Doktor: Vladimír Zboroň

Homosexuálny funebrák: Mária Benkovská

Heterosexuálny funebrák: Martin Kollár

 

Premiéra 28. februára 2018, Škola Ludus – BlackBox, Bratislava a 3. marca 2018, Ringbürgerova pivnica, Kremnica

 

Fidel Castro mal rád korytnačiu polievku a Vladimír Putin obľubuje pistáciovú zmrzlinu. Čo z toho vyplýva? Že si musíme dávať veľký pozor na to, čo všetko ešte politikom zožerieme.

Posledná husička je možno najpolitickejšou hrou, akú uviedli v posledných rokoch na Slovensku. Paradoxné sa zdá len navonok to, že ju produkovalo malé, alternatívne divadlo z regiónu. Ľudia z tohto divadla stoja aj za dlhoročným projektom angažovaného festivalu Kremnické gagy a tento projekt sa stal akousi vlajkovou loďou premeny značky z Kremnického divadla v podzemí na Ansámbel nepravidelného divadla. Vďaka svojmu gastronomickému bonusu je produkcia ideálnou ponukou pre klubové scény navštevované spriazneným publikum, ktoré po skončení hry zostane v priateľskej diskusii o politike pri víne a husičke, ktorá sa počas predstavenie reálne upečie.

 

Hra bola napísaná ešte v roku 2014, ale bude zrejme ešte chvíľu aktuálna. Nakoniec, nenadarmo bola venovaná dvadsiatemu piatemu výročiu Nežnej revolúcie, ale zároveň aj 66. výročiu Víťazného februára. Prevrat ako prevrat, možno si hovoria tí, ktorí prežijú akékoľvek zmeny režimov pri kormidle. Nie je jasné, či slávnostné zhromaždenie, ktoré je v hre uvedené medzi postavami, oslavuje slobodu či víťazstvo. „Ja myslím, mládenci, sčasti víťazstvo tej vašej slobody a sčasti to, jak slobodné to vaše víťazstvo je,“ uzavrie politik označený v zozname postáv s retro nádychom ako Politický činiteľ.

 

Ako nás hra presviedča, nie je to až také podstatné, čo sa oslavuje, aj tak sú davy naivnejšie, než si ktokoľvek dokáže pripustiť. Pravda už nikoho nezaujíma, to, čo ľudia od politikov vďačne prijímajú, je ilúzia. Ľudia ďakujú tým, ktorí ich okrádajú, oslavujú tých, ktorí im klamú. Prejavom schopnosti dnešného politika už nie je len ukradnúť a zjesť hus, na ktorú sa mu všetci ostatní poskladali. Vrcholom jeho schopností je to, ak sa mu darí vrátiť davom naspäť objedené kostičky premiešané s hovnami a prinútiť ich, aby mu za túto zmes ešte aj poďakovali. „Netreba podceňovať vôľu ľudí k optimizmu, oni predsa nemôžu uveriť, že ich husa je už celá zjedená.“

 

Takto vidí spoločnosť prinajmenšom autor vystupujúci po skratkou S.d.Ch, vlastným menom Miloslav Vojtíšek. Hoci nepatrí medzi najuvádzanejších divadelných autorov, nie je ani začiatočník. Je autorom viacerých próz, textárom, autorom komixov. Dvakrát vyhral súťaž o Cenu Alfréda Radoka za najlepšiu pôvodnú českú a slovenskú hru. Ak by sme nevedeli, že je Čech, tak by sme mu to neverili, natoľko „našinecky“ pôsobí jeho hlavná postava. Zvlášť, ak ju hrá niekto taký „panslovanský“ ako Eugen Libezňuk, aby som ukradla prívlastok, ktorým svojho protagonistu označil režisér inscenácie Karel Král.

 

Král je známy oveľa viac ako briskný kritik a dlhoročný šéfredaktor časopisu Svět a divadlo. A keby aj mala byť celá inscenácia omylom – čím zďaleka nie je – tak by sme na nej mohli oceniť často veľmi riskantný pokus prepojiť dva niekedy až prirodzene oddelené svety teoretického a praktického divadla. Karel Král text dobre poznal, keďže prakticky vznikol na objednávku časopisu Svět a divadlo, v roku 2015 sa zúčastnil súťaže o Cenu Ferdinanda Vaňka, ktorá stimuluje vznik politických hier. Hru v tom istom roku uviedli ako scénický náčrt v Dejvickom divadle v Prahe v hlavnej úlohe s Ivanom Trojanom v réžii nemeckého bohemistu egyptského pôvodu Abdulkarima Malika. Už pri tejto inscenáciách asistovala výtvarníčka Barbora Hubená ako autorka scénografie, kostýmov, ale aj detského bábkového divadla, ktoré sa súdiac podľa fotiek objavilo v oboch naštudovaniach. Kým použitie bábkového divadla v Dejvickom divadle neviem posúdiť, v kremnickej produkcii malo skôr len ilustratívny charakter, akési pars pro toto realistickej scény, ktorá sa z umeleckých, ale určite aj z praktických dôvodov nekonala.

 

Autor hry nevytvoril veľa priestoru pre náročnejšiu réžiu, celá hra je v podstate literárnou hračkou bez komplikovanej dramatickej štruktúry. Jej základ tvorí takmer politologický dialóg dvoch mužov. Na jednej strane je to ľudovo pôsobiaci politik, charizmatický vodca, oportunistické monštrum. Na druhej zas Doktor, ktorý je zodpovedný za zdravie tohto verejného činiteľa, teda za ten kus zdravia, ktorý mu ešte zostal. Tento „dvorný lekár“ je psychologicky komplexnou postavou: je to intelektuál, ktorý si od politika drží kritický odstup, ale aj závislý človek, ktorý si uvedomuje, akým štedrým chlebodarcom politik je. Drží ho teda pri živote nielen z profesionálnych a morálnych, ale aj zo zištných dôvodov, aby neprišiel o istý džob. Táto postava má trochu nadhľad čechovovských doktorov, čo istým spôsobom zdôraznil aj ležérny kostým s letným klobúčikom, či jeho jemne alkoholizovaný prístup k životu. Vďaka svojim trefným komentárom či naoko naivným otázkam istým spôsobom prezentuje autorovo alterego, resp. hlas ľudu. Doktor nechápe, ako môže byť Politický činiteľ už tridsať rokov na výslní, keď by mal vlastne byť už tridsať rokov v base. Vysvetľuje si to zdaním jeho serióznosti. Z činiteľa podľa neho netrčí ani pravicové veksláctvo, ani ľavicové chrapúnstvo, je jedným z ľudu, naším človekom.

Dialóg politika a intelektuála však nie len akademickou dišputou. Už na samom začiatku hry sa dozvedáme, že celá scéna je riadenou samovraždou politika. Zjedenie mimoriadne mastnej husičky je pri stave jeho cholesterolu niečo ako zlatá dávka pre narkomanov. Autor sa vôbec nestaral o nastraženie nejakého prekvapenia, od začiatku vieme, s čím môžeme do konca hry rátať. Prekvapením (prinajmenšom pre divadelníkov) nie je ani to, že smrť, ktorá si poňho nakoniec príde, sa zjaví v podobe striptérky Zuzanky, ktorú si na začiatku objednal ako úvod k lepšiemu striptízu.

Keby ani to ešte nebolo zrejmé, činiteľ si dopredu objednal funebrákov, aby neležal bezprizorne v trenírkach hodiny po tom, čo umrie. Počas celej hry v podstate ide len o to, do akej truhly sa nechá nakoniec uložiť, lebo jeho pôvodná skromnosť sa ukáže ako prehnaná a funebráci postupne prinášajú lepší a lepší model. Funebráci mali byť vítaným zdrojom čierneho humoru, oproti silnej hereckej pozícii Eugena Libezňuka však nakoniec zostali herecky len figúrkami. Ich vpády sa deja sa dali nesporne zinscenovať aj grotesknejšie, s väčšou dávkou pohybového humoru, viac využiť možno aj fyzické predpoklady vysokého Martina Kollára, ktorý hrá Heterosexuálneho funebráka. Nie veľmi šťastným rozhodnutím bolo obsadiť do postavy Homosexuálneho funebráka (autor sa chcel naschvál pohrávať s klišé) ženu s namaľovanými fúzikmi (Mária Benkovská). Tento prvok dodával inscenácii amatérsky nádych a navyše celkom zabil autorský zámer – urobiť túto postavu akýmsi symbolickým nositeľom liberálnych hodnôt. Celkovo nám humor dochádza skôr cez text, než cez divadelné akcie, ktoré boli často len naznačené, scénicky nedotiahnuté. Niekoľko otáznikov vyvolal aj presun textu z českého do slovenského kontextu, počnúc napríklad samotnými označením postáv „funebrákov“, čo je výraz patriaci skôr do českého než slovenského slangu. Sporným je aj preklad „hovna“ ako „stolice“.

 

Najväčší kus diela stojí na Eugenovi Libezňukovi, ktorý sa v postave Politického činiteľa cítil vo svojej koži. V jeho prospech hrá v tomto prípade aj drobný jazykový hendikep, ktorý dáva jeho politikovi väčšiu autenticitu. Naopak Doktor je trochu mimo hereckého naturelu Vlada Zboroňa. Zboroň zvykne hrať najpresvedčivejšie v rámci autorskej tvorby v SkRATe, v tejto postave sa mu dostáva do úst množstvo textu, ktorý štýlom nezodpovedá jeho prirodzenosti a s ktorým má základné výslovnostné, občas aj pamäťové problémy.

 

Divadelne nie je táto inscenácia nijako prevratná, ak za inováciu nepovažujeme pridanie vône ako ďalšej inscenačnej vrstvy. Karel Král však pripravil hru s úctou k textu a s porozumením k politickému pozadiu jeho vzniku. Celkovo je to teda necelá hodinka užitočne strávená, vhodná pre všetkých, ktorí sa zamýšľajú nad komplexnosťou politického života v našich krajinách. A to nie je v prúde banálnych komédii, ktoré sa na nás aktuálne valia zo scén, vôbec málo.

 

 

 

 



 

 

Publikované online: 24.1.2019

Zuzana Uličianska

Zuzana Uličianska (1962) sa venuje kultúrnej publicistike a divadelnej kritike. Pracovala ako interná redaktorka denníka SME. Je spoluorganizátorkou Divadelných ocenení sezóny DOSKY, autorkou viacerých rozhlasových hier,  ako predsedníčka Slovenského centra AICT pôsobila v rokoch 2003 - 2012 a opätovne od roku 2015. V súčasnosti je odbornou pracovníčkou Divadelného ústavu v Bratislave.