Hugo či ne-Hugo za 75 minút

Vytlačiť

Réžia a choreografia: Ján Ďurovčík

Libreto: Ján Ďurovčík

Hudba: Henrich Leško

Scéna: Martin Černý

Kostýmy: Roman Šolc

Asistenti choreografie: Marianna Paulíková

Jozef Marčinský

Jana Hriadeľová

Quasimodo: Maksym Sklyar, Vasyl Sevastyanov

Esmeralda: Eva Sklyarová, Liudmila Vasylyeva Kolimečkov, Shoko Yamada, Ivana

Miklošová

Frollo: Mykhailo Novikov, Tomáš Harvan

Kapitán Phoebus: Ivan Shhekhautsou, Andrii Sukhanov, Vasyl Sevastyanov

Cigáni, Vojaci, Mnísí, Ľud: Bibiána Bačová, Katarína Frigová, Ami Fujikawa, Jana

Hriadeľová, Yulia Chemitova, Boglárka Kovalski, Anastasia

Kravtsov, Ivana Miklošová, Akira Omiya, Simona Paňáková,

Františka Vargová, Adriana Vrbová, Liudmyla Vasylyeva

Kolimečkov, Inessa Yagolnik, Shoko Yamada

Lukáš Bič, Kostiantyn Brandler, Igor Bondarenko, Tomáš

Harvan, Andrii Sukhanov, Jozef Marčinský, Peter Nagy,

Mykhailo Novikov, Igor Pashko, Peter Rolik, Vasyl

Sevastyanov, Ivan Shekhautsou, Maksym Sklyar, Oleksandr

Skopintsev, Maroš Kováč

 

Premiéra: 26. októbra 2012, Historická budova Štátneho divadla Košice

Ján Ďurovčík pri tvorbe svojej novej inscenácie siahol po osvedčenom námete, akým Chrám Matky Božej v Paríži (Notre Dame de Paris) z pera Victora Huga určite je. Príbeh hluchého hrbáča Quasimoda a cigánky Esmeraldy sa dočkal množstva spracovaní. V tanečnom svete siahol po tomto osvedčenom námete už v roku 1844 skladateľ Cesare Pugni a choreograf Jules Perrot. Spoločne vytvorili balet Esmeralda (La Esmeralda). Ten sa neskôr vďaka choreografickému zásahu Mariusa Petipu zaradil medzi známe klasické tituly, ktoré sú stálou súčasťou repertoáru po celom svete. V roku 1965 sa dielo opäť stalo predlohou pre balet. Roland Petit uviedol svoj balet Notre Dame de Paris v Parížskej opere na hudbu Mauricea Jarreho. Populárny je rovnomenný kreslený film z dielne Walta Disneyho, ktorý však (z pochopiteľných dôvodov) nepodáva o Hugovom diele reálny obraz. Väčšina spracovaní sa v prípade Chrámu Matky Božej v Paríži zameriava len na tému lásky Quasimoda k Esmeralde a lásky Esmeraldy ku kapitánovi Phoebusovi. Iné je to s filmovým spracovaním z roku 1956 od francúzskeho režiséra Jeana Delannoya, ktoré je slušným nositeľom témy Hugovho románu.

Novému košickému titulu žiaľ chýba formálna koncepcia. Základným problémom je samotné libreto, ktoré vytvoril choreograf aj režisér inscenácie Ján Ďurovčík. Obsah Hugovho Chrámu Matky Božej v Paríži je každému známy. Je teda jasné, prečo si tvorcovia zvolili jednoduchú cestu, ktorá v sebe nezahŕňa zdĺhavé interpretovanie príbehu, či prepracovaný úvod do deja. Napokon mal však suitový prístup opačný účinok a inscenácia tým stratila elementárnu logiku. Obrazy, z ktorých sa balet skladá, sú síce zaujímavo koncipované, no vnútorne nedotiahnuté. Chýba im ten povestný tvorivý cit pre detail, pre to „čosi“, čo by ich v rámci koncepcie spojilo a dodalo im potrebný „oblúk“ a spád. Čo sa týka témy baletu, bolo by potešujúce, ak by tvorcovia inscenácie boli schopní vniesť do diela aktuálnosť, a tým aj súčasný kontext. Román od Victora Huga je súdobou kritikou parížskej spoločnosti v prvej polovici 15. storočia. Tá sa topila v sociálnych a politických problémoch a zúfalo napodobňovala úpadkové správanie šľachty. Hugo v ňom poukazoval na problémy vtedajšej spoločnosti, na jej zaslepenosť, úzkoprsosť, intoleranciu, absentujúci humanizmus a na pokrytectvo. Téma Hugovho románu je stále aktuálna. Po všetkých spracovaniach Chrámu Matky Božej v Paríži by bolo na mieste priniesť prostredníctvom novej verzie aj nový prístup a pohľad.

Sklamaním je, že v poslednom čase v našich končinách vládne zvláštna móda tvoriť tanečné inscenácie, ktorých jedinou doménou je samotný tanec. A navyše ide o tanec, ktorému chýba význam, symbolika, výpoveď, či obyčajná estetická hodnota. Balet Zvonár u Matky Božej je žiaľ len zbierkou nič nehovoriacich tanečných scén s priemernou muzikálovou choreografiou, ktorá nenesie žiadne posolstvo a nanešťastie nemá ani základnú vyjadrovaciu hodnotu. Neobsiahla ani charaktery postáv, miestami im skôr škodila. V prípade Quasimoda, ktorý je telesne postihnutý, boli tanečné kreácie v rámci jeho charakteru nežiaduce. Vasyl Sevastyanov (predstaviteľ Quasimoda) je technicky i výrazovo zdatný tanečník, ktorý má na pohľad pôsobivé fyzické dispozície. Bolo by na škodu, keby sa v inscenácii tanečne nepredviedol. Napriek tomu však postava handicapovaného Quasimoda na toto predvedenie nebola najvhodnejšia. Zaujímavé tanečno-výrazové spektrum chýbalo Esmeralde, ktorú stvárnila Lyudmila Kolimečkov Vasylyeva. Šťastím košického baletu je neskutočne kvalitný a zdatný súbor, ktorý si evidentne dokáže poradiť s akoukoľvek výzvou a verne stvárniť naozaj akékoľvek postavy. Výnimkou nie je ani Vasylyeva, ktorá to, čo chýbalo choreografii, dotiahla svojou osobitosťou a prístupom. Ako Esmeralda zaiskrila, predviedla temperament, akúsi zvláštnu dievčenskú milotu a ženskú vypočítavosť v tom najlepšom zmysle slova. Jej dominantou je určite brilantná technika, no i dlhé krásne nohy s impozantnými priehlavkami a postava, ktorá poteší každé pánske oko. Mikhailo Novikov interpretoval Frolla s vervou a nadhľadom, napriek minimálnym tanečným „variáciám“ dokázal obsiahnuť javisko svojou osobnosťou a charizmou, i keď by mohol byť v rámci svojej postavy dominantnejší vo fyzickom prejave. Kapitánovi Phoebusovi v podaní Ivana Shekhautsou nechýbal kvalitný, mäkký pohyb, sympatický výraz a výborná technika. Svojej úlohy sa zmocnil s vervou a radosťou. I vďaka nemu, ako aj vďaka ostatným sólistom a zboru, inscenácia aspoň trochu vnútorne žila. Technika je čosi ako poznávací znak baletu Štátneho divadla v Košiciach a pochopiteľne je aj jeho najväčším plusom. Inscenácia Zvonára u Matky Božej bola dôkazom toho, ako dokáže súbor ťahať za jeden povraz a fungovať ako jeden organizmus. Práca zboru vyniká nielen technickou stránkou, no najmä súhrou a spoločným nábojom a chuťou tvoriť. Nezáleží, či sledujete sólistu alebo zboristu. Tanečníkom nechýba, ako som už spomínala, technika, herecký prejav, no i entuziazmus, nasadenie, radosť, oduševnenie, skrátka všetko, čo vytvára kvalitný a prosperujúci súbor. Je teda o to žalostnejšie, že súboru takýchto kvalít nie je dopriate mať adekvátny nový repertoár.

Ďalšou problematickou stránkou diela je hudba, ktorá je, čo sa dôležitosti týka, rovnako podstatná ako choreografia a réžia. Hudobná zložka tanečného diela by mala byť jeho dominantou a byť v symbióze s ostatnými zložkami inscenácie. Hudba od Henricha Leška bola presným opakom – motivicky aj rytmicky chudobná, prehnane hlučná, no najmä nudná. Baletné dielo, ktoré je prezentované v takom stánku umenia, akým Štátne divadlo v Košiciach je, by si zaslúžilo niečo lepšie ako hlúpe, umelé, sterilné zvuky a syntetizátory. Najväčším problémom však bola hudobná bezpohlavnosť, ktorá sa chtiac-nechtiac podpísala na vyznení choreografie a inscenácie ako celku. Nepodporila dôležité momenty, skôr ich tematicky ubíjala, priam zadupávala do zeme. Hudobný materiál bol pre potreby baletu v každom smere nedostačujúci. Chýbali mu témy – leitmotívy, ktoré by charakterovo dotvárali postavy a ich smerovanie v rámci vnútornej koncepcie diela.

Scénu pre inscenáciu Zvonára u Matky Božej vytvoril scénograf Martin Černý. Prostredníctvom dostupných prostriedkov dôstojne vytvoril dojem chrámu za pomoci zadnej časti javiska, na ktorú zavesil zvon a okolo neho rozložil rebríky. Táto scéna sa striedala s gotickými vitrážami, ktorých obrysy vytvoril scénograf za pomoci malých farebných svetielok. Bolo na škodu, že sa so scénou ako takou nepracovalo. Jej funkcia v rámci inscenácie bola len dekoratívna. V jednej scéne ju využili Quasimodo s Esmeraldou, no i toto využitie bolo veľmi slabo narežírované bez vnútorného opodstatnenia. Scéna od Martina Černého však pôsobivo dotvorila a podporila atmosféru inscenácie.

Kostýmy, ktoré vytvoril Roman Šolc, boli menej šťastné. Chýbala im fantázia a kreativita. Kostýmy sa niesli v zemitých odtieňoch, ktoré s tmavým vyznením scény splývali. Napriek tomu, že Quasimodo, Frollo či Esmeralda boli farebne výrazne odlíšení, na Phoebusa sa v tomto smere pozabudlo. Jeho kostým bol od ostatných vojakov, resp. členov gardy odlíšený len v náznakoch. Esmeralda hýrila červenou, ktorú mala nielen na sukni, ale i na korzete. Práve jej kostým pôsobil v kontraste s ostatnými trocha prvoplánovo. Kostým Frolla bol vďaka nápadnej čierno-bielej kombinácii dostatočne nápadný, no fantáziou nezaujal. Kostým tvorila čierna klerika, na nej biely habit a okolo krku mal kňaz zavesený veľký kríž.

Inscenácia Zvonára u Matky Božej sa nedá považovať za kvalitnú a hodnotnú. Nenúti diváka premýšľať, klásť si otázky, nie je dokonca ani príjemným kultúrnym spestrením večera. Jediné, čo v tejto inscenácii zaujme, sú skutočne pozoruhodné tanečné výkony.

Natália Jabůrková

 

 

publikované online 31. 12. 2012

Publikované online: 26.10.2012

Natália Jabůrková

Natália Jabůrková vyštudovala odbor Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU. Spolupracovala s portálom Opera plus a portálom Mladý o kultúre inak (Mloki)  či s časopisom KOD, ktorý vydáva
Divadelný ústav v Bratislave.  Od roku 2016 spolupracovala na kampani Baletu SND  – Zaži skutočnú vášeň ako copywriter a content creator. V súčasnosti pôsobí ako tanečná recenzentka, publicistka a copywriterka.