HUDOBNE CHUDOBNÉ BELCANTO

Vytlačiť

Hudobné naštudovanie: Heiko Mathias Förster
Zbormajster: Pavol Procházka
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Réžia: Pavol Smolík
Premiéra: 18. júna 2010, Opera Slovenského národného divadla, Bratislava

Z dramaturgického hľadiska sú Belliniho Puritáni najzaujímavejším príspevkom opernej sezóny SND 2009/2010. Naša prvá scéna nimi aspoň čiastočne spláca dlh voči zanedbávaným operám predverdiovského belcanta, z ktorých sa priazni takmer výhradne tešia komické tituly (Donizettiho Nápoj lásky, Rossiniho Barbier zo Sevilly). Puritáni sa v repertoári ocitli po prvý raz v histórii divadla, v celoslovenskom kontexte však SND pred deviatimi rokmi predbehla banskobystrická Štátna opera.
Dej Belliniho diela sa točí okolo lásky Elviry a Artura, príslušníkov znepriatelených strán v období bojov anglických puritánov a katolíkov. Arturo bez vysvetlenia opúšťa Elviru v deň sobáša, pretože si považuje za povinnosť zachrániť väznenú kráľovnú-vdovu. Elvira jeho domnelú zradu nezvládne a pomätie sa. Vylieči ju až ich opätovné stretnutie, pri ktorom sa nedorozumenie vyjasní.
Režisér bratislavskej inscenácie Pavol Smolík nesledoval historicko-politický rozmer diela, sústredil sa na psychologicko-vzťahovú rovinu príbehu. Zvolenú metódu - výtvarne pôsobivé, v zmysle divadelnej akcie pomerne statické „oratoriálne“ poňatie, ponechávajúce dostatok priestoru pre vypäté spevácke party – možno síce považovať za cestu ľahšieho odporu, pri naplnení remeselných kánonov je však plne akceptovateľná. Ak možno k niečomu v Smolíkovej inscenácii smerovať výhrady, tak je to práve nedostatočný cit pre divadelnú únosnosť niektorých javiskových riešení.
Hlavná námietka patrí scénickej zložke, ktorá sa spočiatku javila byť ťažko spochybniteľnou súčasťou koncepcie. Scéna mladého scénografa Mareka Hollého pôsobí v prvej polovici inscenácie výtvarne čisto: šikmá drevená podlaha dáva javisku perspektívu, drevené steny nadčasovo „univerzalizujúci look“, farebné svietenie atmosféru. Práca so scénou je jednoduchá. Napríklad Elvirinu izbu bez prestavby vykrojí spustený biely záves, pre dokreslenie interiéru stačí jednoduché dobové kreslo a nízky stolec. Žiaľ, dobre nasadenú líniu tvorcovia neudržali. Vo finále druhého dejstva, ktoré ohlasuje blížiaci sa rozhodujúci boj a vieru vo víťazstvo, sa z horných ťahov spustili dva lesklé ihlanovité útvary, pripomínajúce cencúle, a takmer do konca opery svojou neestetickou podobou i nečitateľnosťou symbolu narúšali celistvosť inscenačného tvaru.
Smolíkovým ideovým príspevkom do výkladu diela je spochybnenie záverečného happyendu: Aj po Arturovom vysvetlení ostáva Elvira v zajatí šialenstva. Vo finále opery vystúpi z radostného zboru a vyjde na proscénium. Od ostatných ju oddelí priesvitná opona, jej záverečné vysoké dé nie je výkrikom radosti, ale zúfalstva. Režisérovo riešenie sa síce vymyká libretu, možno ho však prijať ako racionálny názor človeka 21. storočia. O čosi kostrbatejšie je realizovaný zámer, ktorý chronologicky predchádza finále. V druhom dejstve, keď pomätená Elvira blúdi po hrade a hľadá stratenú lásku, sa režisér rozhodol ukázať divákom svet z jej zorného uhla. V árii „Qui la voce“ spolu s ňou vidíme prízraky, čo ostali skryté zraku ďalších aktérov scény, strýka Giorgia a plukovníka Riccarda. Javiskom v bizarne strojenej choreografii pretancujú dva biele svadobné páry v cylindroch a závojoch, pomedzi ne sa tacká Elvira. Tu však režisér neustriehol divadelnú adekvátnosť scény, viacnásobným exponovaním sa prízraky stali príliš „skutočnými“.
Najvydarenejšou zložkou inscenácie tak ostali kostýmy Ľudmily Várossovej. Ich hodnota nespočíva len v kráse strihov, v cite pre fyziognomické osobitosti ich nositeľov, alebo v remeselnej dokonalosti vypracovania. Kostýmy hovoria o vysokom stupni divadelného kumštu autorky, o jej zmysle pre rafinovaný, mnohokrát nenápadný detail, približujúci atmosféru chvíle či psychické rozpoloženie postavy. Dôsledne dobové línie získali rozmer divadelnej štylizácie aj vďaka „nedobovej“ farebnosti. Väznená stuartovská kráľovná má vrchný plášť s bohato nariasenými rukávmi, zdôrazňujúcimi aj v utajení význam jej majestátu. Pod nimi nosí róbu žltej farby, rovnako sfarbená je aj vnútorná podšívka kabátu Artura, prívrženca stuartovcov. Farba šiat zboristiek je čierna, len počas svadobného obradu ich ozdobia biele vrchné kabátiky. Pomätenosť Elviry neprezrádza len jej správanie, ale aj zdanlivo „nedbanlivo“ prehodené tyrkysové šaty na vrchu bielej spodnice.
Aj k Puritánom, podobne ako ku všetkým titulom tejto sezóny s výnimkou Fausta, prizvalo divadlo za dirigentský pult zahraničného hosťa - tentoraz Nemca Heiko Mathiasa Förstera. Žiaľ, nebola to dobrá voľba. Neštýlové hudobné naštudovanie bez zreteľnejšej vnútornej štruktúry je najslabšou stránkou poslednej inscenácie jubilejnej sezóny. Prehnané forsírovanie potieralo rafinovanú výrazovosť a emocionálnu bohatosť hudby, navyše neodpustiteľne hendikepovalo spevákov. Ani orchester si s hosťujúcim dirigentom pravdepodobne neporozumel, premiérový výkon vzhľadom k nedostatočnej súhre a technickým kazom (najmä v delikátnej dychovej sekcii) pripomínal skôr x-tú reprízu. Odhliadnuc od častého boja s hlučným orchestrom, lepšie sa vodilo interpretom na javisku. Očakávaná Elvira Ľubice Vargicovej sa kvôli zdravotným problémom umelkyne presunula do nasledujúcej sezóny. Namiesto nej dostala na prvej premiére príležitosť Andrea Čajová. Napriek mladučkému veku a minimu javiskových skúseností sa s mimoriadne náročným partom, ktorý patrí medzi „glanznummerá“ najväčších primadon (od Marie Callas po Editu Gruberovú) vysporiadala na viac než akceptovateľnej úrovni. Jej prednosťami sú predovšetkým krásna vysoká poloha v dramatickejšej rovine partu a mäkko nasadzované piána. Rezervy sa skrývajú v občas málo iskrivých koloratúrnych behoch či v nedostatočne osobitej farbe v strednej polohe. S krkolomným partom Artura, ktorý ide vysoko nad obvyklú tenorovú polohu (trojčiarkované „d“ či dokonca „f“) sa Oto Klein vyrovnal pomerne so cťou, hoci tentoraz jeho výkon „špatilo“ nazálne vedenie tónu. Kvarteto prvopremiérového obsadenia ústredných postáv opery uzatvorili skúsený basista Peter Mikuláš (Gualtiero Valton) a mladý, no už zahraničnými scénami ošľahaný barytonista Aleš Jenis (Riccardo Forth), obaja výnimoční predovšetkým vynikajúco znejúcou a technicky istou vysokou polohou.

 

Publikované online: 18.6.2010

Michaela Mojžišová

Michaela Mojžišová absolvovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, v roku 2010 tu obhájila vedecký titul PhD. Venuje sa kritickej a publicistickej činnosti v oblasti operného divadla, je autorkou monografie Od Fausta k Orfeovi. Opera na Slovensku 1989 – 2009 vo svetle inscenačných poetík. Pracuje v Ústave divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied. Je hlavnou redaktorkou časopisu Slovenské divadlo a odbornou redaktorkou mesačníka Hudobný život.