Hudba sa nedá ukradnúť

Vytlačiť

Text: Kamil Žiška

Scénografické návrhy a realizácia: Barbora Rajčanová a Miloš Rajčan

Návrhy kostýmov: Barbora Rajčanová

Výroba kostýmov: Jana Kadanková

Zvuk: Jakub Miženko

Svetlá: Lukáš Katuščák

Réžia: Kamil Žiška

 

Účinkujú:

Wolfgang: Miroslav Bodoki

Jakub: Peter Biž

Pytagoras, Stradivari, Bach, Beethoven, Čajkovskij, Gerschwin, Trubadúr, Marco, Pedro: Vladimír Roháč

Slečna Vardová: Kristína Miková

 

Centrum pre umenie Viola uviedlo v decembri 2019 novú autorskú hru pre deti Palička z Libanonu, ktorú napísal a zrežíroval Kamil Žiška. Inscenácia v sebe opäť (podobne ako pri predošlých inscenáciách režiséra) spája viacero aspektov, ktoré majú ambíciu osloviť nielen detského, ale aj dospelého diváka.

Palička z Lisabonu je detektívnym príbehom. Zápletku predstavuje záhada ukradnutých huslí – stradivárok z Národného múzea, ktorú sa pokúsi rozlúsknuť chlapec Jakub a jeho strýko Wolfgang. Na začiatku inscenácie sa ocitneme v divadle, kde rekvizitár Wolfgang kontroluje kostýmy na premiéru Mozartovej opery Figarova svadba. V priebehu telefonátu so synovcom Jakubom, ktorý mu oznamuje novinku o krádeži v múzeu, zistí, že chýba kostým Figara, v ktorom neznámy páchateľ ukradol z múzea stradivárky v hodnote 2,5 mil. eur. Vzápätí vstupuje z hľadiska na scénu Jakub a červeno-bielou páskou ohraničí „miesto činu“. Daný scénografický prvok sa tvorcom nepodarilo naplno využiť a v ďalšej scéne pásku herec  odstraňuje, hoci zločin ešte nebol vyriešený (v priebehu predstavenia mohla pripomínať divákom spáchaný zločin a bolo možné s ňou funkčne pracovať aj v závere pri odhalení páchateľa). Scénografia však je výraznou zložkou celej inscenácie a podporuje imagináciu divákov. Scénu predstavujú makety na kolieskach, variabilné antické stĺpy, funkčne využité počas celej inscenácie. Dominantnou je aj práca so svetlom a hudbou, ktoré dotvárajú atmosféru, budujú napätie, vytvárajú ilúziu istých situácií (napr. vypočúvanie potenciálnych páchateľov – svietenie do očí), pôsobia ako interpunkčný prvok, pomáhajú premiestňovať postavy v priestore (grécky ostrov Samos, Petrohrad, Viedeň, Taliansko, Nemecko, New York) a čase (od antiky po súčasnosť). Sklenenú stenu na horizonte javiska využili tvorcovia na podčiarknutie tajomna a záhady (opakovane sa za ňou objavuje postava utekajúceho páchateľa Figara).V inscenácii bolo funkčne využitých aj viacero rekvizít, ktoré protagonistom pomáhajú pri vyriešení detektívneho prípadu. Predstavovali dary od skladateľov a ďalších postáv – trojuholník od Pytagora, lepidlo od Stradivariho, klobúk od Trubadúra, brko od Bacha, puzdro na husle od Beethovena, čižmu od Čajkovského, dolár od Gerschwina.

V inscenácii sa tak divák môže stretnúť s množstvom postáv z rozličného časopriestoru, ktorých spája hudba (Pytagoras, Trubadúr, Stradivari, Bach, Beethoven, Čajkovskij, Gerschwin). Sprievodcami v detektívnom príbehu sú dvaja živí herci (Miroslav Bodoki a Peter Biž) a ostatné postavy sú makety z dielne výtvarníkov manželov Rajčanových, ktoré ožívajú v podaní Vladimíra Roháča. Ten stvárňuje aj vedľajšie postavy dvoch operných spevákov.

Centrum pre umenie Viola do svojho repertoáru opakovane zaraďuje programy s edukatívnym charakterom a aj inscenácia Palička z Libanonu v sebe nesie výchovno-vzdelávací aspekt. Treba však oceniť, že to nerobí didakticky a prvoplánovo, ale tvorcovia dokážu citlivo skĺbiť poznanie s umením. Aj v tejto autorskej inscenácii Kamila Žišku majú diváci možnosť dozvedieť sa nové informácie zo sveta divadla, klasickej hudby, ale aj geografie, filozofie, matematiky. To všetko sa deje prostredníctvom hry na detektívov. Napätie v inscenácii je vytvorené hrou, ktorú detský divák vníma celkom prirodzene, čomu nasvedčovali aj spontánne reakcie publika. Informačná nasýtenosť textu sa môže v súčasnom popkultúrnom kontexte javiť trocha preexponovane (príliš veľa nových informácií a odborných termínov), avšak na druhej strane treba oceniť fakt, že autor vníma dieťa ako rovnocenného partnera. Navyše inscenácia inklinuje k typu rodinného divadla, kde množstvo informácií môže dieťaťu interpretovať dospelý a pre dieťa je tu vytvorený dostatočný priestor na slobodnú selekciu ponúkaných informácií bez obavy, že nepochopí, o čo v inscenácii ide. Pre dieťa je veľmi dôležitá aj imaginatívna stránka inscenácie, ktorú tvorcovia dosiahli nielen hudobnou zložkou, svetlom (striedajú sa rozličné farebné spektrá), scénografiou, ale aj zázračnou paličkou (jej majiteľ sa pomocou nej dokáže presúvať v priestore a čase, meniť hudbu a svetlo), ktorú Jakub dostane od libanonského cédru. Palička funguje len v rukách tých, ktorí jej zázračným schopnostiam uveria (apel na detského diváka a jeho imagináciu).

Inscenácii by prospeli prepracovanejšie herecké akcie (napr. pri presunoch v čase), viac rozpracované mizanscény protagonistov, ktoré by neboli zredukované len na dialógy. Postava Jakuba nebola dostatočne vekovo vyhranená, nie je celkom jasné, koľko má rokov (ovláda Pytagorovu vetu a zároveň bez pochybností uverí zázračnému cédru), pričom občas pôsobí ako infantilný dospelý. Za veľmi vydarenú interpretáciu možno považovať stvárnenie postáv skladateľov v podobe makiet prevažne v životnej veľkosti, ktoré pomocou mikroportu zvukovo stvárňuje Vladimír Roháč. Výsledkom je akusticky pôsobivý zvuk, ktorý výborne funguje.

Pozornosť zo strany réžie aj hercov by si v každom prípade žiadalo rozuzlenie detektívneho príbehu, keď na scénu prichádza slečna Vardová v podaní Kristíny Mikovej. Scéna, ktorá objasňuje páchateľa ukradnutých huslí, by si žiadala väčší priestor. V dynamike diania nemusí divák postrehnúť, kto je vlastne zlodej, po ktorom sa v celej inscenácii pátralo. Ani naznačený milostný trojuholník (slečna Vardová a dvaja operní speváci), ktorý bol motívom krádeže, nemusí byť dieťaťu jasný. I keď tvorcovia pravdepodobne počítali s faktom, že detskí diváci sú v súčasnosti zvyknutí na percepciu umenia poznačenú fenoménom rýchlosti, z celej mizanscény sa akoby vytratil prvok hravosti, ktorý dovtedy v inscenácii fungoval. Na súčasnosť odkazuje aj prítomnosť moderných technológií a ich využívanie v rámci riešenia detektívnej záhady (nahrávanie výpovedí na mobil, „svojka“). Za podnetný prvok blízky detskému divákovi možno považovať aj zakomponovanie prvkov komiksu (bubliny s citoslovcami). V inscenácii sa tak spája viacero žánrov (detektívka, opera, komiks), pričom stmeľujúcim prostriedkom je detektívny príbeh prinášajúci napätie, hru. Prepájanie prvkov viacerých žánrov je typickým znakom pre súčasné texty a pre diváka by nemalo ich spojenie predstavovať interpretačný problém. Naopak, môže sa stať (za predpokladu, že dospelý divák pozná dominantné znaky žánrov a formátov) podnetom na tvorivú diskusiu detí a dospelých (napr. aj v školskom prostredí).  

Záver inscenácie ponúka aj odkaz na súčasnú konzumnú spoločnosť a jej často nedostatočný záujem o umelecky hodnotné veci a to najmä za predpokladu, že sa ocitnú v rukách ľudí, ktorí ich pre svoju neznalosť nedokážu oceniť. Ukradnuté husle v príbehu nájdu detektívi v obchode s hudobnými nástrojmi v newyorskom Brooklyne a kúpia ich vo výpredaji za jeden dolár (ich hodnota sa v úvode odhadovala na 2,5 mil. eur). Najskôr sa na scéne objaví figurína s nadmernými rukami s nápisom „sale“ a po chvíli je oblečená do kostýmu obchodníka. Vyššie naznačenú interpretáciu dieťa nemusí pochopiť, no otvára priestor pre dospelého s podnetmi na následnú diskusiu s dieťaťom (aj v priebehu predstavenia sa detskí diváci pýtali, čo znamená „sale“). Aj v tomto prípade sa tak funkčne prepája vzťah autor – dieťa – dospelý.

Za leitmotív inscenácie možno považovať výrok Pytagora, ktorý zaznie v úvode a Jakub ho zopakuje aj svojmu strýkovi: „Každý geniálny nápad je jednoduchá myšlienka dotiahnutá do konca.“[1] Túto výpoveď možno aplikovať na rozličné oblasti v živote skladateľov, detektívov, ale aj prítomných detských a dospelých divákov. Daná výpoveď je akýmsi odkazom, poučením pre detských aj dospelých divákov a v priebehu inscenácie ju explicitne či implicitne potvrdzujú aj matematik, výrobca huslí, skladatelia a detektívi, ktorí svojou vytrvalosťou dokázali vytvoriť a skomponovať umelecké artefakty a vyriešiť zdanlivo ťažké prípady. Celkovo možno v inscenácii pozorovať smerovanie k edukatívnemu divadlu, v ktorom sa funkčne a tvorivo prelína viacero rovín: zážitok – hra – imaginácia – kognícia. Možno tak opakovane hovoriť o hre s viacerými rovinami, pričom deťom prináša napätie v podobe detektívneho príbehu, poznanie (informácie o hudobných skladateľoch) a prostredníctvom rozličných vyjadrovacích prostriedkov (kulisy, svetlo, hudba) rozvíja imagináciu divákov. Zámerom inscenácie je aj otvorenie dverí do sveta vážnej hudby a treba povedať, že sa to tvorcom prostredníctvom vyššie uvedených výrazových prostriedkov podarilo. Pocit výnimočnosti v divákovi (v role detektíva, poslucháča hudby, ale aj spolutvorcu) vzbudzuje aj výrok Stradivariho: „Hudba sa nedá ukradnúť. Patrí tomu, kto ju hrá a tomu, kto ju počúva.“[2]

 


[1] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

Publikované online: 23.4.2020

Lenka Regrutová

Lenka Regrutová pôsobí ako odborná asistentka na Katedre komunikačných a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Vo svojich publikáciách upriamuje pozornosť na detské publikum mediálnych textov, rozhlasové a televízne žánre pre deti a slovenskú dramatickú tvorbu v televíznom prostredí. Pravidelne sa zapája do Prešovskej detskej univerzity ako lektorka, vedie workshopy zamerané na rozvoj mediálnej gramotnosti a koordinuje súťažné a nesúťažné premietania v Prešove v rámci medzinárodného festivalu animovaných filmov pre deti Bienále animácie Bratislava.