Hrubo okresané osudy

Vytlačiť

Keith Huff: Vytrvalý dážď

 

Réžia: Michael Vyskočáni

Dramaturgia: Martin Ondriska

Scéna a kostýmy: Zuzana Hudáková

Produkcia: Lenka Görfölová, o. z. Per. ART

 

Účinkujú:

Denny: Kamil Mikulčík

Joey: Juraj Hrčka

 

Premiéra 19. februára 2018, Loď – Divadlo v podpalubí

 

Hra Vytrvalý dážď amerického dramatika Keitha Huffa z roku 2007 ponúka farbistý pohľad na životy ľudí, ktorých formuje každodenný kontakt so zlom a násilím. Autor tento pohľad divákovi prezentuje prostredníctvom dvoch postáv – policajtov Dennyho a Joeyho – vychovaných a žijúcich v bezprostrednom dotyku s kriminalitou v uliciach Chicaga. Dej sa odvíja postupne a najprv dosť pomaly, keď sa obaja aktéri striedajú v rozprávaní svojich prepletených príbehov. Vytrvalý dážď je inscenácia postavená skôr na naratívnom spracovaní témy, ako na performatívnosti či vizuálne zaujímavej scéne. Samotný príbeh je však dostatočne silný a štrukturálne dômyselne zostavený, takže divák sa určite nenudí.

Scéna je jednoduchá a strohá, s pár stoličkami, vešiakom a variabilnými svetlami – sám Huff v autorskej poznámke k textu hry uvádza, že scéna môže (ale nemusí) pripomínať policajnú miestnosť určenú na vypočúvanie podozrivých. Treba povedať, že prostredie podpalubia lode Huffovmu drsnému príbehu z temných miest americkej metropoly svedčí. Aj obaja protagonisti sú oblečení veľmi bežne a divák sa tak podvedome môže koncentrovať na ich herecké výkony, ktoré sú dostatočne profesionálne na to, aby hra postupne naberala rýchlosť a intenzitu, až kým nevyvrcholí v silnom a prekvapivom finále. Kamil Mikulčík ako Denny je prirodzený a uveriteľný vo svojej drsnej túžbe po spravodlivosti a v naivnom zjednodušovaní sveta okolo seba. Jeho výbušnosť, prchkosť a násilnosť dobre korelujú s Joeyho zatrpknutosťou a akousi paradoxne cynickou prívetivosťou. Táto kvázi hra na dobrého a zlého policajta však postupne prerastie do veľmi komplikovaného vzťahu, pretvárky a lží, až nakoniec skončí tragicky.

Obaja herci si svoju úlohu splnili dobre – Mikulčík si možno nebol vždy istý v replikách, ale pre postavu Dennyho bola celkom iste dôležitejšia jeho pudová poloha ako presnosť výrazu. Hrčka mal výraz viac pod kontrolou, určite aj vďaka charakteru svojej postavy, ale nie celkom prirodzene pôsobila jeho až príliš štandardná slovenčina (na rozdiel od Mikulčíka, ktorého jazyk bol oveľa bližší ulici), čo je v Huffovej hre veľmi podstatné. Napokon, dialekt a prízvuk policajtov zo Chicaga robil problémy aj najznámejším divadelným predstaviteľom Dennyho a Joeyho – Danielovi Craigovi (Angličan) a Hughovi Jackmanovi (Austrálčan) – v produkcii Vytrvalého dažďa amerického divadla Chicago Dramatists z roku 2007.

Najzaujímavejším aspektom bratislavskej inscenácie Huffovej hry je však kontext, v ktorom sa odvíja jej príbeh. Z každej repliky a situácie cítiť autorov záujem o príčiny a následky odvrátenej stránky americkej spoločnosti a jej vývoja – zo scén razí všadeprítomné násilie, brutalita, chudoba, zbrane, závislosti na drogách či alkohole. Dej hry vychádza zo známeho prípadu masového vraha a kanibala Jeffreyho Dahmera, ktorý od konca sedemdesiatych rokov 20. storočia viac ako desať rokov vraždil, zohavoval a jedol svoje obete. V Huffovej hre obaja policajti odovzdajú vystrašeného vietnamského chlapca mužovi, ktorý tvrdí, že je jeho strýko, aby sa neskôr dozvedeli, že to bol sériový vrah a kanibal. Ich ľudské pochybenie má hrozné následky a stane sa katalyzátorom desivého konca príbehu.

Neschopnosť poradiť si, či vôbec koexistovať s ohavnosťami, ktoré kanibalistický vrah vykonal na svojich obetiach, je tak pre Dennyho a Joeyho zdrojom existenciálneho strachu, ktorý dokážu prekonať iba ďalšou drsnosťou, cynickosťou a násilím. Z Huffovho textu cítiť fascináciou noirovou poetikou, prípadne tzv. Drsnou školou amerického detektívneho románu Raymonda Chandlera alebo Dashiella Hammetta, ktorá sa stala inšpiráciou pre celú plejádu neskorších prozaikov, dramatikov i filmárov. Keď detektív Rust Cohle v slávnom americkom seriáli True Detective povie, že celý svet je jedno veľké geto, jedna obrovská stoka vo vesmíre, odkazuje tým na stovky príbehov (a ich umeleckých spracovaní) plných zúfalstva, ničoty a beznádeje – či je to film Davida Finchera Sedem, v ktorom do upršaného New Yorku (tiež trpiacom na vytrvalosť daždivého počasia) umiestnil ťaživý príbeh nevyriešiteľnej kriminálnej hádanky, alebo divadelná hra Davida Mameta Edmond, v ktorej hlavný hrdina vpadne do mestskej džungle plnej prostitúcie, násilia a skazenosti a sám sa stáva jej aktívnym prvkom.

Aj Denny s Joeym bojujú za spravodlivejší a lepší svet ako policajti, ktorí ale v hesle pomáhať a chrániť vidia už len nekonečný boj a utrpenie. V malých priestoroch podpalubia lode, ktorého strohá scéna a vydýchaný vzduch v nevyvetranom priestore vhodne (hoci dosť nepríjemne) dopĺňali ťaživosť komunikovaného príbehu, sa boj oboch policajtov podobá na sizyfovský údel bez nádeje na úspešný koniec. Joey síce dramatickú katarziu zdanlivo využije na sebaukotvenie, ale aj to iba vďaka vzťahu s Dennyho manželkou. A tak sa zdá, že na zlo sa dá reagovať iba zlom, na násilie násilím, a každý si musí chcieť uchmatnúť svoj kus, pretože prežijú iba tí najsilnejší a najprispôsobivejší. Aj brutalita samotných policajtov, či už v práci alebo v osobných životoch, je akoby inherentným elementom ich každodennej existencie a prejavuje sa nielen v činoch, ale aj v slovách. Policajti, resp. ich hereckí protagonisti, rozprávajú veľmi šťavnatým jazykom, ich nálady sa neustále menia, miestami skĺzavajú do rasistických narážok a často pripomínajú podobné typy postáv z iných diel, napríklad už spomínaného Edmonda z Mametovej hry, ktorý zbije afroamerického pasáka a spustí naňho spŕšku rasistických nadávok v emotívnom záchvate a snahe potvrdiť správnosť svojho činu.

Drsné prostredie a správanie v Huffovej hre dôsledne nasleduje mantru detektíva Cohla zo seriálu True Detective, podľa ktorej svet potrebuje zlých ľudí na to, aby nás ochránili pred inými zlými ľuďmi. Huff však vo svojej hre ponúka dvoch rozprávačov, ktorých príbehy nie sú vždy identické – a sám Keith Huff to v poznámke na úvod hry aj explicitne tvrdí. Huff takisto podčiarkuje dôležitosť minimalizmu a zámernú chybovosť v texte pre hercov – toto všetko bratislavská produkcia zvláda veľmi dobre. Režisérsky vklad je neviditeľne efektívny, scéna kričí prázdnotou a divák je od začiatku ako na ihlách. Charaktery oboch postáv však nie sú komunikované len textami, slovami, ale aj gestami, a čiastočne pohybom. Bolesť a utrpenie, ktoré za závojom cynizmu a tvrdosti cítiť takmer v každej scéne, sú vyjadrené práve malým priestorom, priamou a jednoduchou komunikáciou, prípadne obyčajnou červenou škvrnou od krvi na Dennyho nohaviciach.

Ťažko povedať, či slovenská produkcia dokázala preniesť špecifický (hoci do veľkej miery univerzálny) mikrosvet súčasného Chicaga s jeho idiolektom, kultúrou a sociálnou charakteristikou do našej reality. Možno to ani nie je dôležité. Každopádne si myslím, že istá exotizácia je pre slovenského diváka zaujímavá – referencie na Joeyho írsky pôvod, migráciu, rasové otázky, chudobu alebo používanie zbraní sú veľmi aktuálnymi témami nielen v americkom kontexte. Preklad Huffovho textu pôsobil veľmi sviežo a znel nenútene a ľahko.

V sumáre možno povedať, že ide o dobre spracovaný dramatický text, ktorého nuansy a špecifiká možno čiastočne okresáva priamočiare, či trochu opatrné inscenačné spracovanie. Otázky, ktoré však v divákovi po skončení hry zostávajú, sú silné a relevantné aj pre Slovensko v 21. storočí: Čo vedie strážcov zákona k morálnym lapsusom a prečo? Ako sa západná spoločnosť dostala do stavu, keď sme svedkami každodenného násilia a zločinu? Máme vôbec slobodnú vôľu a vieme s tým všetkým niečo urobiť? Obaja policajti v Huffovom príbehu len sledujú, ako kvapky usedavého dažďa dopadajú na zem a nemienia prestať. V tomto prírodnom úkaze, ktorý je v hre spomenutý len okrajovo, je však cítiť istý fatalizmus, akoby nič nebolo možné zmeniť, akoby všetko bolo dopredu rozhodnuté a ľudia už hrajú iba sekundantov. Alebo, parafrázujúc Hamletove slová Horatiovi, že naše ciele a osudy utvára božstvo a my si ich okresáme už len veľmi zhruba.

 

Publikované online: 4.9.2018

Ivan Lacko

Ivan Lacko (1970) je absolventom Filozofickej fakulty UK v Bratislave v odbore anglický a nemecký jazyk a kultúra, špecializácia prekladateľstvo a tlmočníctvo. Pôsobí na katedre anglistiky a amerikanistiky FiF UK, kde vyučuje americkú literatúru a kultúru. V roku 2012 absolvoval výskumný pobyt v rámci Fulbrightovho programu pre vedeckých pracovníkov na University of Minnesota v Minneapolise, USA, kde robil výskum komunitného a politicky zameraného divadla a performancie. Zaujíma sa o presahy divadla, filmu a literatúry do spoločenských a politických tém, a pravidelne publikuje hlavne o americkom divadle.