(function(i,s,o,g,r,a,m){i['GoogleAnalyticsObject']=r;i[r]=i[r]||function(){ (i[r].q=i[r].q||[]).push(arguments)},i[r].l=1*new Date();a=s.createElement(o), m=s.getElementsByTagName(o)[0];a.async=1;a.data-privacy-src=g;m.parentNode.insertBefore(a,m) })(window,document,'script','//www.google-analytics.com/analytics.js','ga'); ga('create', 'UA-58937473-2', 'auto'); ga('send', 'pageview');

HRANÁ „HRA“ NA DOBRODRUŽSTVO SAMOTY

Home/Recenzie / Monitoring divadiel/HRANÁ „HRA“ NA DOBRODRUŽSTVO SAMOTY
Divadlo
InscenáciaJuraj Bindzár: ROBINSON
Premiéra11. apríla 2007
Divadelná sezóna

Réžia: Juraj Bindzár, (autor inscenácie, výtvarné riešenie, piesne, spev), námet: Daniel Difoe, pomocná réžia: Eva Ogurčáková, Pedag.spolupráca: Ľudmila Veverková, Markéta Dulavová, Mária Lačná, Výtvarná spolupráca: Laco Vojtuš, Pohyb.spolupráca: Peter Vrťo, Produkcia: Matúš Petričko, Zuzana Javorská, Návrh a realizácia kostýmov: Miroslava Zelníková, Hudba: H.K.S.Sarkisian, Účinkujúci: Peter Vaculčiak, Peter Vrťo, Veronika Lačná, Lýdia Rybárová, Miriam Kujanová, Ľubica Tureková, Eva Ogurčáková, Ľubica Berthová, Zuzana Bobáková, Dana Snopková, Peter Gregor, Peter Vaculčiak, Ivan Chmelko, Ivan Blaško, Peter Hudec, Mojmír Podlipný, Markéta Dulavová, Mária Lačná, Marek Mojžiš.
Premiéra: 11. apríla 2007, Divadlo z Pasáže Banská Bystrica
Osvietenský román anglického spisovateľa Daniela Defoa o nepokojnom chlapcovi, ktorý túži cestovať, aby nakoniec pochopil krutosť samoty a zatúžil po návrate domov zaujal slovenského režiséra Juraja Bindzára. Ten ju preniesol na javisko vo vlastnej úprave s hercami z banskobystrického Divadla z pasáže.
Hra o samote v nás a okolo nás. Juraj Bindzár je autorom textu o stroskotancovi, ktorý nájde svoje životné šťastie na pustom ostrove po boku mladučkej papagájice Veroniky. Okrem toho stretne aj nebezpečného ľudožrúta, ktorý pri ňom pochopí zázračnú silu priateľstva, po spoločnej poľovačke na pečené kura. Spomínaný text už Bindzár realizoval viacerými spôsobmi, napríklad ako audio – rozprávku alebo na javisku bratislavského Divadla Ludus. Režisér zvolil zaujímavé prostriedky, ktoré pracovali s negatívnymi emociámi, aby vyzdvihol tie pozitívne. Cesta k nim však bola ťažkopádna a plná nezmyselných odbočiek, ktoré divákov odpútavali od hlavného deja.
Na začiatku sa predstavia herci a následne aj hlavný hrdina, odvážny Robinson. Hovoria o svojom vzťahu k samote, teda presnejšie, či ju majú alebo nemajú radi, napriek tomu, že v očiach im svietia iskričky radosti z pocitu, že sú na javisku. Nesúrodý dej ďalej predstaví stroskotanca Robinsona, aby pripravil pôdu pre príchod zboru papagájov. V krátkom intre sa ich predstaviteľky zdôverujú obecenstvu so svojimi najväčších záľubami, túžbami, či vzťahom k samote. Mimo iného sa dozvieme aj ich vek, ktorá herečka je predstaviteľka ktorej papagájice, ktorá má ráda flamenco a cestovanie, aby sme sa potom mohli „in medias res“ vrátiť do deja. Opäť jeden z nelogických strihov, ktoré odvádzali pozornosť a zvoľnovali tempo predstavenia. Za Robinsona staticky napochoduje zbor papagájic, ktorý sa zoradí do pravidelného polkruhu. S asistenciou rozprávačky recitujú text o svojej starej mame Veronike, ktorá sa vydala za Robinsona. Tá počas recitovania svojich vnučiek sedí na pozostatkoch lode a neprítomne konzumuje veľké cukrové lízatko srdcového tvaru. Recitovanie papagájic priam žalostne pripomína predstavenia na základnej škole, keď žiaci na školskom dvore povinne prednášajú básničky na Deň učiteľov. S kartičkou v ruke, s problémami s rečou a roztraseným hlasom. Statická scéna hovoriaca o absurdnej svadbe dievčatka s hlavným hrdinom priam tragicky pripomína každé lepšie ochotnícke predstavenie vidieckeho charakteru. Farebný paravan v pozadí, nesmelé verše z úst papagájic v rozmerných farebných kostýmoch neurčitého tvaru a v popredí figurálne rozostavená „zaľúbená dvojica“, by boli priam dokonalým prvkom paródie.
Hudobným predelom sa dostávame k denníkovej časti, ktorá cez krátke výňatky z osobných poznámok hercov ponúka malý náhľad do ich vnútorného sveta. Robinson tu oznamuje, ktorý deň už na pustom ostrove trávi, a ako sa nudí. Asi vo svojej samote zabudol na svoju krásnu papagájsku manželku. Náhle je príbeh prerušený vstupom rozprávačky, ktorá od publika zisťuje, či si píše denníky. Problém nastáva buď v prípade, že diváci ešte nevedia písať, prípadne vtedy, ak sú veľkí až príliš a ich zápisky nie je možné verejne prezentovať.
Záver patrí víťazstvu priateľstva pred akýmikoľvek rozdielmi medzi ľuďmi, bez ohľadu na národnosť, vzdelanie, vyznanie alebo akýkoľvek handicap. Režijná koncepcia o samote v hlbinách našich duší, bola v kontexte hlavnej myšlienky zvláštnym riešením, ktoré akoby šlo kontrastne k emóciám, ktoré boli v rámci príbehu o samotnom Robinsonovi znázornené. Ak sa tesne po príchode oženil a mal šťastné manželstvo a veľa detí a následne na to si našiel priateľa aj v ľudožrútovi, jeho samota by bola možná iba keby mu jeho papagájska manželka uletela niekde na iný ostrov. Preto boli odcudzovacie vstupy, ako napríklad diskusia o denníkoch naviac.
Napriek evidentným, no akceptovateľným problémom s javiskovou rečou, ktorá sa prejavila hlavne v „recitátorskej“ scéne je nutné vyzdvihnúť herecké výkony. Energia a radosť s akou predviedli svoje úlohy je vzhľadom na možnosti hlavných predstaviteľov na skvelej úrovni. Bindzár síce priznáva improvizáciu ako metódu tvorby inscenácie, na druhej strane ústredné témy hľadania a samoty priviedli hercov do nezávideniahodnej situácie, kedy sa od nich vyžadovalo viac, ako boli schopní ponúknuť. Režijná koncepcia šla v istých momentoch nad rámec ich možností, čo vyznelo veľmi neprirodzene. Ak má herec s mentálnym postihnutím problém s hlasným čítaním, nie je šťastným riešením vystavať v inscenácii scénu zameranú na prednes.
Podobná situácia nastala aj s kostýmami alebo rekvizitami vo všeobecnosti. Priateľstvo a láskavosť, s akou Robinson komunikoval s Piatkom trochu zanikla pri neprimerane odhalenom kostýme ľudožrúta, ktorý v sále vyvolal búrlivú vlnu smiechu. V pasáži, kedy na javisko na drevenej káričke s kolieskami privlečú Piatka, ktorý má len kratučkú vestičku sťažka zakrývajúcu jeho prsné svaly, no zato štedro odkrývajúcu jeho bruško, je vskutku komická. Hlavne keď sa úbohý odhalený ľudožrút poskladaný v káričke s námahou postaví a s maskou na tvári začne predvádzať istý špecifický druh naivného kmeňového tanca. Je rozhodne zvláštne, ak takto okostýmovaného herca vystavíme ešte aj verejnému tancu, lepšie povedané „pohybu“, ak na to viditeľne nie je spôsobilý. Rovnako sa kostýmovanie týka aj spomínaných papagájic, ktoré však nemali okrem subjektívnej nevkusnosti a beztvarosti žiadny výrazný nedostatok.
Ak Piatok s Robinsonom ulovia drevenou puškou gumenú atrapu pečeného kuraťa, dá sa to s úsmevom akceptovať, no problematická zostáva anglická vlajka, s ktorou Robinson manipuloval. Jasný odkaz na jeho pôvod a potrebu ňou signalizovať istotne neodčítali všetci zúčastnení. Zároveň je v rámci hravej poetiky a realistickej koncepcie symbolom, ktorý vyznieva takmer politicky. V kontexte rozprávky pôsobí neprimerane.
Výsostne svetlým bodom inscenácie Robinson bola hudba H.S.K. Sarkisiana. Zľahka inšpirovaná orientom a flexibilne reagujúca na dianie na javisku, čo sa však celkom nedá povedať o textoch piesní, ktoré boli dosť monotónne. Hnacím motorom tak bola jednoznačne rozprávačka, ktorá posúvala dopredu dej jednak slovom a jednak svojim prirodzeným temperamentom, príjemne skombinovaným s charizmou. Je zrejmé, že Eva Ogurčáková spolupracuje s Divadlom z pasáže dlhodobo, aj herci na ňu veľmi pohotovo reagovali, a na druhej strane v istých situáciách ustála aj herecké vybočenia alebo neplánované improvizácie a uviedla chod deja na pravú mieru.
Divadlo z pasáže si od svojho vzniku vybudovalo istý okruh priaznivcov, no aj odporcov. Sporná otázka arteterapie ako adekvátneho umenia sa však nedá obsiahnuť iba jednou produkciou. Inscenácie ako Nebíčko alebo Diagnóza Túžba majú oproti Robinsonovi nesporne jednu obrovskú výhodu, a totiž, že vychádzajú zo samotných hercov a je to vidieť. Je síce pravda, že sú to opäť emócie skôr hĺbavého charakteru, ale stále sa to dá akceptovať viac, ako práca v duchu hľadania samoty, a sošného rozmiestnenia po priestore. Práca s hercami s mentálnym postihnutím je určite neľahká, improvizácia je v ich prípade každodenným zvykom. Zásadná záležitosť, ktorá pre diváka fascinujúca je ich hravosť. Ich radosť, ktorá ich aj v dospelosti približuje k deťom, a ktorá je na javisku tak žiarivá. Budúcnosť Divadla z pasáže rozhodne nevnímam ako hľadanie samoty, ba práve naopak, vidím ju v hľadaní radosti, pretože tej majú oni na rozdávanie a my jej máme niekedy tak žalostne málo.

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. Pôsobila ako herečka v Španielsku, na Slovensku spolupracuje s divadlom No Mantinels či s inými nezávislými projektmi. Od roku 2019 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave.

Uverejnené: 11. apríla 2007Kategórie: Recenzie / Monitoring divadiel

Recenzentka: Mária Karoľová

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. Pôsobila ako herečka v Španielsku, na Slovensku spolupracuje s divadlom No Mantinels či s inými nezávislými projektmi. Od roku 2019 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave.

Posledné recenzie

Zanechajte komentár

Mária Karoľová absolvovala divadelnú vedu a báboherectvo na Vysokej škole múzickým umení v Bratislave. Pôsobila ako herečka v Španielsku, na Slovensku spolupracuje s divadlom No Mantinels či s inými nezávislými projektmi. Od roku 2019 pracuje v Divadelnom ústave v Bratislave.

Go to Top