Hra o radosti a slobode myslenia

Vytlačiť

Preklad: Elena Flašková
Dramaturgia: Martin Gazdík
Scéna a kostýmy: Diana Strauszová
Výber hudby: Michal Spišák
Réžia: Michal Spišák

Osoby a obsadenie:
Denis Diderot, filozof – Stanislav Pitoňák
Anna Dorothea Therbouchová, maliarka a podvodníčka – Henrieta Kecerová
Pani Diderotová, Diderotova manželka – Adriana Ballová
Angelika Diderotová, Diderotova dcéra – Lívia Dujavová
Mladá Holbachová, dievča – Katarína Horňáková
Baronnet, Diderotov sekretár – Juraj Zetyák

Premiéra: 23. mája 2014, Malá scéna Štátneho divadla Košice

 

Z bulletinu k hre Voľnomyšlienkár sa o jej autorovi E.-E.Schmittovi (1960) dozvedáme, že patrí medzi najhrávanejších súčasných po francúzsky píšucich autorov a jeho hry boli preložené do štyridsiatich jazykov. Tento Francúz s belgickým občianstvom so svojou dramatickou i literárnou tvorbou dosiahol značné úspechy nielen u odbornej kritiky, ale aj u publika a jeho hry sa pravidelne hrávajú v päťdesiatke krajín. Jednou z jeho hier, ktorej látka ho ovplyvnila natoľko, že sa ňou zaoberal najprv vo vedecko-teoretickej rovine a venoval jej mnoho rokov štúdia, je hra Voľnomyšlienkár. Jej téma sa zaoberá vnútornou rozpoltenosťou filozofa a spisovateľa Denisa Diderota vo vzťahu k jednej z jeho veľkých filozoficko-teoretických myšlienok o morálke. Hra je o filozofovej genialite v myslení, a zároveň o nemožnosti riadiť sa teoretickými pravidlami v reálnom živote. Tento nepolepšiteľný záletník počas niekoľkých hodín musí čeliť zvodom hneď niekoľkých krásnych dám (krásnej maliarky a podvodníčky Therbouchovej, dcérinej priateľky mladej Holbachovej a v neposlednom rade i vlastnej manželky), zhodou okolností v čase, keď má do tlače odovzdať ďalšie heslo do Veľkej encyklopédie. Heslo však nie je obyčajné, ale vysoko intelektuálne náročné, čo Diderot prijíma ako ďalšiu takmer až pokušiteľskú výzvu, a znie: morálka. Tento komplikovaný milostný mnohouholník Diderotovi okoreňuje aj jeho dospievajúca dcéra Angelika, ktorá je zamilovaná do staršieho muža. Diderot s jej voľbou za žiadnych okolností nesúhlasí a snaží sa ju presvedčiť o potrebe seberovnej, naplnenej lásky. Napísať heslo o morálke nie je preto jednoduché a filozof ho neustále mení, dopĺňa,prispôsobuje a upravuje podľa toho, s kým je a akú morálnu dilemu z vlastného či cudzieho života rieši, o čom práve premýšľa, či o čom podľa novovzniknutej situácie pochybuje.

Text hry E.-E. Schmitta Voľnomyšlienkár svižne preložila E. Flašková a do dramaturgie Štátneho divadla ho zaradil M.Gazdík. Jeho voľba v kontexte repertoáru divadla pôsobí nadčasovo. Nadviazal tak na dobre premyslenú líniu divácky vďačných titulov v repertoári Malej scény.

Režisérom predstavenia je v Košiciach veľmi úspešný M. Spišák, keďže viaceré jeho realizácie sa stali u tunajšieho publika doslova hitmi. S rovnakou ambíciou vstupoval aj do tohto filozoficko-erotického projektu. Pre Spišáka je žáner konverzačky s dobre zvoleným hudobným výberom typickým. Aj tentoraz si vystačil na jednej minimalistickej scéne s prevažne mladým kolektívom hercov a relatívne veľkým množstvom textu. Po pomalšom, viac pantomimickom úvode, v ktorom vidíme aranžovanie Diderotovej pózy pre portrét, plynie predstavenie bez výraznejších výkyvov, divákom dávkuje zmes humoru, jemne lascívnych scén, filozofických myšlienok a prvoplánových divadelných situácií, a to všetko na pozadí takmer detektívnom, keď napokon vyjde najavo, že za pôvodným zámerom portrétovať veľkého mysliteľa sa neskrývala maliarkina túžba byť v jeho blízkosti a uchmatnúť si kúsok z jeho génia, ale naopak, celkom pragmaticky, zmocniť sa diel určených pre obrazáreň Kataríny Veľkej, ktorú Diderot roky kompletizoval.

Pre hercov režisér pripravil trochu ťažšiu pozíciu, keď od nich očakával nielen odmemorovanie textov, ale aj ich pochopenie a individuálny postoj k nim, a to všetko s humorom vlastným ich naturelom. S. Pitoňák ako Diderot zas raz ukázal, že jeho silnou stránkou sú práve komické postavy. Diderota stvárňuje s nadhľadom, ukazuje ho ako múdreho, trocha márnomyseľného človeka, rodiča s jasným názorom na výchovu dospievajúceho dievčaťa, ale aj ako normálneho chlapa so slabosťou pre krásne ženy. Pitoňák sa hrá s postavou, kreuje ju a dáva jej silný ľudský rozmer, pričom zachováva princípy divadelnosti. H. Kecerová v postave Therbouchovej ponúka plastickú štúdiu krásnej podvodníčky, ktorá napriek silnému odhodlaniu využiť a zneužiť ďalšieho chudáka pre svoje materialistické ciele prechádza od silnej emancipovanej ženy k dievčatku, ktoré sa nechá rado zviesť láskou, obzvlášť, ak je podkutá silnou charizmou a intelektom protivníka. Vie byť tvrdá, láskavá, zmätená i povrchná. Táto silná herecká dvojica Pitoňák – Kecerová vytvára na scéne iskrivú atmosféru, a to v zmysle intelektuálnom i ľúbostnom. Spomeňme aj epizódne postavy, ktoré svojimi príchodmi na scénu, samozrejme vždy v najnevhodnejšej chvíli, vytvárajú v protipóle k hlavným postavám práve zdroj komickosti. Sú stmeľujúcim prvkom predstavenia a prakticky dokazujú, že aj z malých postáv sa dá vyťažiť: J. Zetyák ako snaživý Diderotov sekretár apelujúci na jeho pracovnú disciplínu a mysliteľskú veľkosť, L. Dujavová ako naivne múdra Diderotova dcéra Angelika zamilovane snívajúca o, podľa Diderota, nehodnom mužovi, K. Horňáková ako Mladá Holbachová rafinovane zvádzajúca dievčenskou nevinnosťou, ale zároveň oklamaná a maliarkou zneužitá čistá duša, či A. Ballová ako Pani Diderotová, jemne hysterická, vedomá si svojej silnej pozície vo vzťahu k manželovi tkvejúcej práve v zachovaní jeho relatívnej slobody a voľnosti.

Obrázok jedného dňa z Diderotovho života výrazne dokresľujú aj honosné barokové kostýmy a jednoduchá scéna letného pavilónu, ktoré navrhla D. Strauszová. V symbolicky bielo-zlatom prevedení vidíme takmer prázdny priestor pavilónu s centrálne umiestnenou barokovou pohovkou, dôležitou súčasťou scény sú dvoje dverí. Jedny spájajú miestnosť s vonkajším svetom a cez ne, či už s kľúčom, alebo bez neho, prichádzajú nielen ľudia, ale aj nové myšlienky. Druhé dvere vedú do tajnej súkromnej obrazárne, ktorá slúži nielen na ukrytie vzácnych umeleckých diel, ale aj nevhodných hostiek pred možnou neočakávanou návštevou. A samozrejme, na scéne nemôže chýbať maliarsky stojan pani Therbouchovej, ani knihy a papiere Diderota. Dobové kostýmovanie postáv v jasne a premyslene zvolených farbách a materiáloch evokuje náladu predstavenia a predurčuje charaktery najmä dám. Therbouchovej ťažké hnedé, takmer cestovné šaty svedčia o triezvosti a racionálnosti ich nositeľky, ale aj jej skrytej túžbe po bezpečí. Žlté krinolínové šaty Angeliky zdôrazňujú jej mladíckosť a dravosť, ružová farba Mladej Holbachovej zas jej nezrelosť a romantické predstavy o živote, sivá Pani Diderotovej jej únavu zo života, alibizmus a strach zo zmeny.

Na záver teda ponúkam krátke zhrnutie, prečo sa na Malú scénu Štátneho divadla Košice na hru Voľnomyšlienkár vybrať. Okrem toho, že po dlhšom čase je opäť v ponuke konverzačná komédia, alebo inak povedané, veľmi dobre napísaná hra bez exotických a jasne nečitateľných, či naopak prvoplánových stimulov, nám jej autor E.-E. Schmitt prostredníctvom vtipných filozofujúcich dialógov dokazuje, aká relatívna vždy bola a aj dnes je morálka. Ako často a mnohokrát zbytočne prebieha pomyselná i tá naozajstná vojna medzi mužmi a ženami, keď vlastne každý túži po tom istom, po možnosti milovať a byť milovaný. Herci na scéne v tomto predstavení dokázali, že znova objavili radosť z hry. Divák tak vďaka košickému Voľnomyšlienkárovi aspoň na chvíľu v divadle pookreje, nasaje pozitívnu atmosféru predstavenia a možno aj, v tak trochu Diderotovskom zmysle slova, začne pochybovať a premýšľať.

Publikované online: 17.12.2014

Hana Rodová

Hana Rodová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra a estetika na Prešovskej univerzite v Prešove. V rokoch 1999–2001 publikovala recenzie v časopise Javisko. Bola účastníčkou a neskôr lektorkou viacerých divadelných  dielní a workshopov, príležitostne sa venuje divadelnej dramaturgii. Od roku 2009 spolupracuje na projekte Monitoringu divadiel na Slovensku. Od roku 2001 pôsobí ako redaktorka, dramaturgička a režisérka v Slovenskom rozhlase.