Hodina vlastivedy v divadle

Vytlačiť

Scéna: Pavol Andraško a.h.
Kostýmy a bábky: Eva Farkašová a.h.
Hudba: Róbert Mankovecký a.h.
Réžia: Marián Pecko

Účinkujú: Juraj Smutný, Ivana Kováčová, Mária Šamajová

Premiéra: 8. 1. 2012, Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica

Tvorcovia a tvorkyne v Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) si vybrali pre inscenáciu určenú deťom od šiestich rokov zaujímavú tému. Hra Tatranky ponúka pohľad na Slovensko a slovenskosť. V divadle pre deti je to nezvyčajná téma. Odvážny výber je hodný ocenenia. Naša spoločnosť je nasiaknutá hejslováctvom, pseudonárodovcami a predovšetkým nevedomosťou – neznalosťou vlastného jazyka a krajiny. Práve tí, ktorí sa najviac bijú do svojich slovanských pŕs a považujú sa vzor správnych Slovákov a Sloveniek, neovládajú ani len spisovnú normu národného jazyka.

Príbeh o Samovi Vláskovi, druhákovi z dediny Divina, ktorý sa v škole dozvedel, že je Slovák, ale nevie presne, čo to znamená, je zaujímavým podnetom pre malých divákov. Autorkou textu je dramatička tvoriaca pod pseudonymom Emília Hoffmanová. Text sa začína situáciou ako vystrihnutou zo školskej praxe. Keď sa Samo nechápavo opýtal, prečo je Slovák a ako ostatní vedia, že je Slovák, učiteľka rozpačito odpovedala:

„Tu sme sa narodili, tu žijeme, a tak sme Slováci. Máme svoju hymnu, svoje hlavné mesto a svoj jazyk. Nemyslím ten v ústach, všakže. Ešte otázky? Nie. No super.“

Ouvertúra naznačuje povrchnosť a neznalosť, z ktorej logicky vzniká otázka, kto je Slovák a čo je slovenské. Ďalší obraz – rozhovor v rodine, so susedmi, predavačkou i farárom v získavaní informácii o Slovákoch hlavnému hrdinovi tiež nepomohol. Odznelo len niekoľko stereotypov a klišé ako valaška, Tatry, závisť, krádež a dlhy. Do odpovede poštárky vložila autorka problém migrácie za prácou: „My sme veľmi malá krajina. I keď ja sa dosť nachodím. Všetci utekajú do sveta, Samko. Tam sa majú lepšie. Viac zarobia. Nosím listy až hen z Ameriky, koľkí tam ostali, z Anglicka, a na horný koniec píšu z Nového Zélandu.“

Čo pre mnohých znamená slovenskosť, je zobrazené v prehovore Samovho brata: „Keď vyhráme v hokeji alebo vo futbale, vtedy viem, že som Slovák. Keď Kuzminová vyhrá... Vtedy hrá hymna, neviem, na čo to je, ani kto to vymyslel, ale som rád, všetko mám vtedy rád, aj hymnu mám rád. Len musíme vyhrať.“

Príbeh objavovania histórie Slovenska a slovenských prírodných i architektonických pamätihodností sa odohrá v Samovej izbe. Kvôli horúčke nemohol vycestovať na skutočný výlet, preto cestuje vďaka encyklopédiám a svojej fantázii.

Autorka vložila do textu veľké množstvo faktografie – výšky pohorí, dĺžky riek, rok prvého zdolania Gerlachovského štítu, informáciu o liečebni v Hágoch. Vysvetľuje, ako vznikajú plesá, princíp kvapľovej výzdoby jaskýň, kde sa plavia plte. Aj v tejto časti autorka ironizuje, keď v dialógu medzi Samom a rybou odpovedá malý školák na otázku, ktoré mesto je pomenované po jednom veľkom Slovákovi:

„Samo: Trenčín

Ryba: Prečo Trenčín?

Samo: Lebo v Trenčíne sa 18. 3. 1977 narodil Chára!

Ryba: Ale Samo. Po väčšom Slovákovi!

Samo: Väčšom ako Chára?“

Na konci hry sa odohráva predstavovanie slávnych slovenských Samov: Samuela Chalupku, Samuela Czambela, a spomína sa tiež „prvý známy skoro slovenský Samo – franský kupec Samo“. Nechýba však ani zmienka o Jurajovi Jánošíkovi. Epilógom hry je vysvetlenie pôvodu obľúbenej cukrovinky Tatranka – paradoxne pravej českej oblátky.

Režisér Marián Pecko vyškrtol z hry len málo a dokázal zobraziť cestovanie po Slovensku a fragmenty z jeho histórie pomocou základných rekvizít – vecí, ktoré sa nachádzali v detskej izbe Samuela Vláska. Základom je posteľ, periny a vankúše. Premieňal ich na kupé vo vlaku, či zasnežené vrchy Tatier. Rieku zobrazil natiahnutím plachty, medveďa predstavoval detský ruksak v tvare plyšového macíka.

Marián Pecko tvoril so svojím stálym tímom. Okrem Emílie Hoffmanovej, ktorá pre neho dramatizovala aj Rozprávky o psíčkovi a mačičke, spolupracoval so scénickým výtvarníkom Pavlom Andraškom, kostýmovou a bábkarskou výtvarníčkou Evou Farkašovou a skladateľom Róbertom Mankoveckým.

Rukopis výtvarníka a výtvarníčky je čitateľný už na prvý pohľad. Ženské postavy sú odeté v červeno-čiernych šatách s kabaretnými prvkami (traky, kravata). Pavol Andraško rozdelil priestor javiska do troch častí: stolík s akváriom a živou rybou, posteľ uprostred a stolík, kde sa pomocou drobných marionet odohráva stretnutie rodiny Sama Vláska. Podobne ako v ďalších inscenáciách, ktoré vytvorila Eva Farkašová spolu s Mariánom Peckom (najnovšie napríklad Lebensraum v Divadle loutek v Ostrave), využila viacero typov bábok: marionety, ale aj bábky vodené na tyči, pričom ich malé javisko, po ktorom sa pohybujú, je zavesené na krku bábkoherca (alúzia na pochôdzkové divadlo). Aj javisková postava Samka je zobrazovaná v v troch podobách: predstavuje ho herec Juraj Smutný, marioneta a vo výstupe stretnutia celej rodiny menšia marionetka. Herec a bábky majú rovnaký odev doplnený šatkou okolo krku. Učiteľku predstavuje maňuška „požičaná“ z inscenácie BDnR Sarkofágy a bankomaty.

Hudba Róberta Mankoveckého pracuje s motívmi slovenskej hymny, použil ich však v jemnom klavírnom spracovaní. Pri scéne z Vysokých Tatier ale pracoval so zvukom mohutného chrámového organu. Mankoveckého hudba dodáva scénam plnosť, napätie a dobrodružnosť.

Autorka Tatraniek v úvode predpisuje, že hra je určená trom hercom – jednému hercovi a dvom herečkám. Marián Pecko ich tak aj obsadil. V inscenácii účinkujú Ivana Kováčová, Juraj Smutný a Mária Šamajová. V základnej dejovej osi zobrazujú mačku Madonu, Sama Vláska a psa Sultána. Počas deja však animujú mnoho ďalších ľudských či zvieracích postáv. Mária Šamajová hrá aj matku. Zobrazuje ju mierne karikujúco, k čomu prispieva aj jej kostým doplnený parochňou s natáčkami. Ivana Kováčová stvárňuje okrem mačky aj Samovu sestru a rybu. Použila štylizáciu hyperaktivity a pri sestre aj pubertiacky rečový prejav. Juraj Smutný rozlišuje prejav v partoch, keď je rozprávačom a keď predstavuje Samka. V druhom prípade je jeho reč maznavejšia.

Inscenácia Tatranky je veľmi pôsobivá javisková encyklopédia. Zaujímavú predlohu dopĺňa imaginatívna réžia Mariána Pecka. Okrem bábok pracuje s premenou rekvizity, či premenou objektu na bábku. Podnecuje divákovu fantáziu, využíva svoje magické divadelné videnie (svietenie inscenácie, práca s hudbou, z povraziska padajúci piesok ako výrazný vizuálny prvok). Predstavenie je však náročné na vnímanie, pretože obsahuje množstvo faktov a zaujímavostí. Počas sedemdesiatich minút sa spomínajú pohoria, rieky, jaskyne a v závere krátky historický exkurz o dôležitých osobnostiach. V hre je dosť podnetov aj na dve inscenácie o Slovensku. Pocit príliš dlhého predstavenia však spôsobuje najmä dlhý úvod, ktorý predchádza samotnému putovaniu po krajine.

Tatranky patria k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v sezóne 2011/2012 v slovenskej divadelnej tvorbe pre deti. Zároveň spolu s ďalšími titulmi (Batolárium, Akvabatolárium, Kocúr v čižmách) vytvárajú veľmi silnú sezónu v Bábkovom divadle na Rázcestí. Detským divákom tak ponúkajú program pre batoľatá od desiatich mesiacov do troch rokov, inscenáciu známej rozprávky pre deti od troch rokov a inscenáciu pôvodnej hry s pridanou intelektuálnou hodnotou pre deti od šiestich rokov.

Publikované online: 24.10.2012

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.