Hedda – extravagantná egoistka

Vytlačiť

Henrik Ibsen: Hedda Gablerová

 

Preklad: Ladislav Obuch

Réžia a úprava: Roman Polák

Dramaturgia: Daniel Majling

Scéna: Pavel Borák

Kostýmy: Peter Čanecký

Hudba: Lucia Chuťková

Texty piesní: Roman Polák

Účinkujú:

Jorgen Tesman: Alexander Bárta

Hedda Tesmanová-Gablerová: Táňa Pauhofová

July Tesmanová: Zuzana Kocúriková

Tea Alvstedová: Monika Potokárová

Eilert Lovborg: Dano Heriban

Doktor Brack: Robert Roth

Berta: Anna Maľová

 

Premiéra 3. a 4. februára, Sála činohry, Nová budova SND, Bratislava.

 

Aj keď každý nemusí súhlasiť s interpretáciou Ibsenovej Heddy Gablerovej v podobe, v akej ju možno vidieť na javisku SND v réžií Romana Poláka, jedno je isté: riaditeľ Činohry sa rozlúčil so svojou funkciou a úspešným obdobím súboru inscenáciou priam odviazanou, ba pre bežného diváka až exotickou. Pôvodný preklad Ladislava Obucha „preložil“ do súčasnej reči, čím ho vyčistil, hovorovo zjednodušil a mierne upravil. Dej sa odohráva v obývačke exkluzívnej vily Tugenfalk (nie náhodou pri jej pomenovaní koketuje upravovateľ textu s asociáciou na známu brniansku vilu Tugendhat). Miestnosť je zariadená jednoducho, elegantne a moderne, dominuje v nej biela kožená sedačka a zadnú stenu tvorí sklenená posuvná stena, ktorá vedie do zimnej záhrady alebo skôr akéhosi skleníka, kde vyrastá sýta tropická zeleň. Aj za sklom je však miesto pre stolík a kreslá pripravené pre paralelné javiskové dianie. V prednej časti obývačky je bazén plný vody. Scénograf Pavel Borák ponúkol Ibsenovej Hedde príbytok naozaj hodný rozmaznanej generálovej dcéry. (A ten plný bazén bol požiadavkou režiséra, ktorý už aj v minulosti ukázal, že má vodu na javisku rád.) Podľa štúdie J. Paštéku je Hedda „azda najnegatívnejšia ženská bytosť celého Ibsenovho dramatického diela“.[1] Táňa Pauhofová ako hlavná hrdinka vpláva na scénu v dlhých domácich šatách ako vystrihnutá z módneho žurnálu. Avšak prvé, čo novomanželka Hedda v tejto inscenácii po vstupe na scénu vidí, je dvojica v sladkom objatí – jej manžel sa bozkáva so svojou „starou“ tetou na ústa. Teta July (Zuzana Kocúriková), výborne vyzerajúca, štíhla a tmavovlasá dáma v elegantnom staroružovom kostýme, doplnenom lodičkami rovnakej farby a jej synovec Jorgen Tesman (Alexander Bárta,) pripomínajú skôr milencov. Ich intimita je čudná a (nielen) pre Heddu iste aj odpudzujúca. Určite jej teda nemáme za zlé, že tetu zámerne urazí (označí jej nový šál za starý slúžkin – notoricky známu Ibsenovu scénu s tetiným novým klobúkom zmenil upravovateľ na výstup so šálom), lebo si nevie predstaviť, že by bola opakovane svedkom podobných scén, keďže teta k nim chce chodiť každý deň. Hedda nepotrebuje veľa zámienok na to, aby bola zlá a pichľavá. Veľmi dobre si uvedomuje, že človek, za ktorého sa vydala, je pod jej úroveň – nemožný chlap ponorený do svojej vedeckej práce, neschopný fungovať v realite bez pomoci tetušiek, ktoré ho vychovali. V podaní Alexandra Bártu je Tesman poľutovaniahodný ťuťko, ktorý nechápe, ako prišiel k takému šťastiu, že sa zaňho vydala krásna aristokratka Hedda Gablerová. To, že Tesman zostal aj v dospelosti akýsi detinský, dokazujú aj scény so starou slúžkou Bertou (Anna Maľová), ktorá sa s ním od malička hrávala. Aj teraz, keď sa celá neistá objaví u novej panej, ožije pri pohľade na Tesmana, dokonca sa s ním chvíľu naháňa a pritom radostne piští. Hedda vie, prečo si na prahu tridsiatky a po smrti milovaného otca zobrala toho najmenej vzrušujúceho muža – má perspektívu profesorskej kariéry, ktorá jej zaručí blahobyt a spoločenské postavenie, na aké bola zvyknutá. Polák ju štylizuje do obrazov, ktoré sú fyzicky nepríjemné – napríklad si sadá na kyticu ruží, ktorú predtým pohodila na pohovku. Od počiatku hry sa ale veci neuberajú ňou plánovaným smerom. Jej vnútro je žeravá pahreba, do ktorej okolie pomaly prikladá polienka. Najprv je to správa, že Eilert Lovborg (Dano Heriban), bývalý Jorgenov priateľ a talentovaný vedec, sa zbavil svojich opileckých zvykov, napísal výbornú knihu a vrátil sa späť do mesta, čím potencionálne ohrozuje Tesmanovu profesúru. K tomu sa pridá príchod dávnej známej Tey Alvstedovej (Monika Potokárová), ktorá opustila svojho manžela, aby mohla ďalej robiť anjela strážneho a spolupracovníčku Eilertovi. Eilert je síce mierne ošumelý, ale zato stále príťažlivý bývalý dôverný priateľ Heddy a Tea je vášnivá a odvážna, teda to, čo Hedde konvencie, spoločenské postavenie a zbabelosť nedovolia. Aj Eilertovi pred rokmi umožnila napĺňať hlad po živote len slovami, bez telesného kontaktu. Darmo máča seba a Teu v bazéne, v tomto prípade voda nie je očistná ani čistá. Stúpa sa doň v topánkach, oplachujú sa v ňom ruky, pľuje sa doň, plávajú v ňom hriechy všetkých, ktorí sa v ňom namočili, dokonca v ňom pláva aj modlitebná knižka tety July, ktorá sa, celá v čiernom, pri vode modlí po smrti svojej chorej sestry. Vizuálne veľmi efektná je scéna, keď Hedda v modrom kaftane v bazéne páli rukopis novej Eilertovej knihy. Nie je to však plameň očistný, ale skôr pekelný. Hedda ničí spoločné dielo Eilerta a Tey, pretože žiarli na to, čo nemôže mať a potrebuje si dokázať, že môže ovládať ľudské osudy. Hedda je krásna a zlá, nudí sa, je nespokojná a preto intriguje. Elegantne a presne triafa do čierneho: Eilerta vyprovokuje, aby sa vrátil k alkoholu a daruje mu pištoľ, aby ublížila Tee. V inscenácii si veľmi efektne značkuje svoje teritórium a svoje mužské obete. Prstami namočenými v červenej farbe, ktorú má pri sebe v tégliku, ako posadnutá píše svoje meno veľkými písmenami na sklenenú stenu. Červené veľké H píše na líce svojho muža, na tvár advokáta Bracka, akoby sa hrala. Červenou pastou „zakrvaví“ aj lono svojich bielych šiat, keď je jasné, že čaká dieťa. Všetko to Táňa Pauhofová robí s akýmsi zvláštnym, chladným úsmevom. Je to žena, ktorá si nevie pomôcť, ktorá sa vydala cestou skazy. Advokát Brack, ktorého Robert Roth suverénne vykresľuje ako temného pragmatického profesionála, vie využiť svoje informácie a dostať sa k cieľu, ktorým je tento raz Hedda. Tá však urobí niečo nečakané, to, čo sa, ako hovorí advokát, „predsa nerobí“. Keď zistí, že Eilert sa napriek jej „žiadosti“, aby sa zabil pekne, zabije možno len nešťastnou náhodou jej pištoľou, a to guľkou do brucha a ešte v nevestinci, zastrelí sa aj ona. Po streľbe v skleníku sa dotacká na javisko a vidíme, že sa takisto strelila do brucha. Zabila svoje dieťa i seba, tak ako vlastne zabila aj Eilerta a jeho „dieťa“ – knihu. To, že za stolíkom Tea a Jorgen vášnivo skladajú poznámky zo strateného Eilertovho rukopisu, je už len náplasť na rany, ktoré tu Hedda zanechala.

Heddou Gablerovou sa skončilo predposledné obdobie tvorby Henrika Ibsena, obdobie, v ktorom dominovali jeho hrám postavy žien (Domov bábok, Strašidlá, Rosmersholm, Pani z prímoria), ale aj obdobie jeho realisticky stvárnených diel a po nich prichádzajú tie, v ktorých sa realizmus mieša so symbolizmom. Možno práve Polákova Hedda Gablerová je už nasmerovaná k scénickému symbolu, vizuálnemu znaku a expresívne vyznievajúcemu celku.


[1] PAŠTÉKA, Július: Henrik Ibsen (Život – dielo – význam). Skica k portrétu veľkého dramatika. In: Ibsen: Hry II, Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958, 753 s.

Publikované online: 19.11.2018