Has, čo ťa páli

Vytlačiť

Max Frisch: Pán Biedermann a podpaľači

 

Preklad: Matej Malenka

Úprava: Lukáš Brutovský, Miro Dacho

Dramaturgia: Miro Dacho

Scéna: Juraj Kuchárek

Kostýmy: Diana Strauszová

Hudba, texty piesní: Lukáš Brutovský

Réžia: Lukáš Brutovský

 

Účinkujú:

Bohumil Biedermann: František Výrostko

Babetta, jeho žena: Ľubomíra Krkošková
Anna, slúžka: Barbora Palčíková

Jozef Schmitz, zápasník: Jaroslav Kysel

Wilhelm Eisenring, čašník: Marek Geišberg

Dr. Phil: Michal Gazdík

Hasiči: Matej Babej, Tomáš Grega, Daniel Žulčák

Policajt: Matej Urban a. h.

 

 

Max Frisch napísal divadelnú hru Pán Biedermann a podpaľači koncom päťdesiatych rokov 20. storočia. Autor ňou reagoval na to, ako európske krajiny podliehajú rôznym formám politickej nadvlády. V roku 1958 autor vyjadril varovanie pred šírením komunizmu v Európe, ale aj kritiku švajčiarskej neutrality počas nástupu nacizmu. V nasledujúcej dekáde sám Frisch text niekoľkokrát upravil. Jeho záujmu tak v konečnom dôsledku nepodlieha konkrétna politická moc, ideológia či vodca. Sústredil sa aj na občiansku zodpovednosť a neschopnosť človeka reagovať na to, čo sa okolo neho deje a ovplyvňuje ho. 

Text je viac absurdnou drámou ako komédiou. Neobsahuje bláznivé skeče či iné vyslovene komediálne prvky a prekvapivé dejové zvraty. Autor takpovediac nechodí okolo horúcej kaše. Nemaskuje humor vtipnými efektmi, ale s nadhľadom nazerá na problém zla v jeho rôznych podobách. Akoby sám písal podľa slov Wilhelma Eisenringa, postavy jedného z podpaľačov: „Najlepší a najistejší spôsob maskovania – podľa mňa – je stále len prostá a holá pravda. Je to komické. Tej neverí nikto.“[1] Hra je metaforou o slabosti človeka postaviť sa tvárou v tvár zlu. Toto zlo však sám nekonkretizuje. A práve tým je Frischova hra modelovým rámcom pre množstvo tém, ktoré divadelní tvorcovia môžu prostredníctvom tohto textu interpretovať.
Režisér Lukáš Brutovský s dramaturgom Mirom Dachom pracovali s jediným slovenským prekladom Mateja Malenku. Herec a režisér Malenka preložil text pre študentské divadlo Ívery v roku 2017, kde túto hru uviedli pod názvom Veď nehorí. Je pravdepodobné, že pokiaľ by sa na tento preklad dramatického diela nevzťahovali nezvyčajne monopolné autorské práva, Lukáš Brutovský by Frischovu komédiu pre martinské divadlo preložil sám. V predchádzajúcich sezónach pre SKD v Martine preložil napríklad komédiu Fóbie súčasného autora Davida Gieselmanna alebo klasickú drámu Friedricha Shillera Úklady a láska, ktoré aj sám režíroval.

Jednou z najnápaditejších dramaturgických úprav v inscenácii je zbor hasičov. Vo Frischovej hre je zbor alúziou antického chóru, ale nepredpisuje jeho špecifickú podobu ani počet členov. Zároveň predstavuje brechtovský divadelný princíp, ktorým od začiatku komentuje dianie alebo upozorňuje Biedermanna na prichádzajúce nebezpečenstvo. Zbor hasičov nás zavedie do krajiny, ktorá je terorizovaná podpaľačmi a požiarmi. Hasiči, paradoxne, hlásajú, že na mesto a jeho obyvateľov dozerajú a chránia ich, v konečnom dôsledku však požiar nikdy nehasia. Konajú len prostredníctvom komentárov v podobe piesní: „Skôr či neskôr všetko zhorí, všetko ľahne popolom. Ľudskú hlúposť neuhasíš, skús to zobrať s humorom.“[2] Brutovský prepísal a zhudobnil výstupy hasičského zboru do originálnych songov, ktoré striedajú jednotlivé obrazy. Skladby hasičského zboru plnia spomínanú funkciu zboru v žánre, ktorý by sme mohli definovať ako divadelný soft punk. V pamäti viac ako ich piesne zostane rezonovať skôr vizuálna podoba hasičského zboru.

Trojčlenný zbor predstavujú herci Matej Babej, Tomáš Grega a Daniel Žulčák. Sú kompletne zahalení do mohutných hasičských kombinéz. Diana Strauszová ich prostredníctvom kostýmov výtvarne odlíšila od hlavných protagonistov. Spoločne tvoria historizujúcu predstavu z 19. storočia o sci-fi postavách. Masky pripomínajúce prvé podoby ťažkých potápačských heliem s priezormi na videnie a dýchacími trubicami hercom zahaľujú aj tváre. Na ramenách majú konštrukcie s namotanými hasičskými hadicami. Vizuálne sú kostýmy efektné, no zjavne hercov obmedzujú v pohybe. O to viac, že väčšinu času vystupujú zavesení na lanách alebo lezú po požiarnych schodoch na konštrukcii scény, ktorá tvorí fasádu mestského domu. I keď sú pohybovo menej flexibilní, na speváckom výkone sa toto zjavné fyzické nepohodlie neprejavilo. Výtvarne sú kostýmy ďalších postáv menej efektné a viac funkčné. Striedme nenápadné šaty Babetty Biedermannovej sú vkusné a herečke dobre sadnú, ale nepútajú zvláštnu pozornosť. Nohavicový kostým v neutrálnych odtieňoch alebo domáci župan pána Biedermanna evokujú postavenie jeho rodiny ako mešťanov strednej triedy. Podobne sú kostýmom typizovaní aj podpaľači. Jozef Shmitz, bývalý zápasník, má športovú súpravu a vysoké šnurovacie boxerské topánky a bývalý čašník Emanuel Eisenring je v štandardnom čiernom nohavicovom kostýme s bielou košeľou, vestou a čiernym motýlikom.


Zatiaľ čo zbor hasičov sa pohybuje vo veľkej časti javiska alebo medzi divákmi, hrací priestor pre obyvateľov domu je koncentrovaný v malom priestore vyvýšenej izby bytu a úzkeho podkrovia nad ním. Vymedzenie hlavného hracieho priestoru v interiéri domu pána Biedermana výtvarne podporuje stiesnenosť a dojem bezmocnosti pána Biedermanna zakročiť proti nežiadaným okupantom vo svojom dome. Interiér izby nie je zariadený neutrálne, dobovo nie je špecificky situovaný. Plochá televízna obrazovka na stene je súčasným prvkom a symbolizuje časovú univerzálnosť Frischovej drámy.

Podpaľači vo Frischovej hre predstavujú všeobecné abstraktné zlo. Bohumil Biedermann, titulná postava inscenácie, zobrazuje rozpor medzi verejným a súkromným vystupovaním. Ako obchodník s prípravkom proti plešivosti je rafinovaným podvodníkom. V domácom prostredí sa snaží o bezúhonný a slušný život. Práve táto malomeštiacka pretvárka slušnosti ho odzbrojuje v konfrontácii s podpaľačmi, ktorí sa uňho ubytujú. Presne tak, ako v ostatných vyhorených domoch, o ktorých počúval v správach.

František Výrostko si bez problémov herecky poradil s protikladnými stránkami pána Biedermanna. V pozícii obchodníka a pána domu je v reči aj gestách chladnokrvne cynický. Obozretný, priam naivný je v komunikácii s neželanými hosťami. Štandardnosť Výrostkovho skúseného prejavu pôsobí v porovnaní s hercami Marekom Geišbergom a Jaroslavom Kyselom akoby sa, rovnako ako jeho postava, obával konfrontácie s väčšmi štylizovaným a grotesknejším herectvom. Nevyšiel z komfortnej zóny, čím pôsobí jeho výkon vlažne a bez názoru. Aspoň náznak konkretizovania témy, ktorou by prostredníctvom hercov inscenácia viac poukázala na súčasnosť, by jej dodalo dynamiku a spojenie s divákmi. Čo je šíriacim sa zlom, ktoré by sme mali odčítať? Je to pandémia, dôsledky parlamentných volieb na Slovensku, výsledky prezidentských volieb v USA, extrémizmus, environmentálna kríza? Absentuje akýkoľvek symbol myšlienky, ktorá počas inscenácie spojí divákov s hercami v pomyslenom spoločnom prikývnutí. Neuchopiteľnosť ústrednej témy je v konečnom dôsledku vlažným prejavom obáv. Naopak, Jaroslav Kysel a Marek Geišberg sú drasticky vtipní spôsobom, ktorý nerozosmieva, ale poukazuje na pokrytectvo Biedermanna a vyzdvihuje ho. Robustná neokresanosť Kysela ako zápasníka Schmitza tvorí synergiu s Geišbergovou stoickou drzosťou Eisenringa. Obaja herci so sebavedomím, s akým vystupujú, dodávajú svojmu zámeru dokonca spravodlivý rozmer. Jednoznačnosť toho, že požiar, ktorý skôr či neskôr vypukne, je nemenným faktom. Bez akýchkoľvek úskokov vyvolávajú v hlavnej postave presne ten paralyzujúci pocit pochybností, či hovoria pravdu, až im nakoniec sám podá škatuľku zápaliek. V epilógu pred vyhoreným domom sa Biedermannovci identifikujú s masou obetí vo viere, že konali najlepšie, ako vedeli, a predsa vyhoreli. 

Ľudí paralyzuje strach z konfrontácie. Soptiť za zavretými dverami či búšiť päsťami do stola je rovnako zbytočné, ako problémy ignorovať a tváriť sa, že to, čo sa deje vo svete, sa nás netýka. Podobne ako pán Biedermann, ktorý v úvode hry pri správach o podpaľačoch vysloví svoje okamžité stanovisko: „Mali by ich obesiť!“[3] Jeho jednoznačný postoj k situácii sa radikálne mení, keď sa ukazuje, že v pozícii všeobecných oni sa zrazu ocitá on sám. Práve on sám má v rukách tú moc ohlásiť podpaľačov na polícii a zachrániť svoj dom pred istým požiarom. Ovládne ho však pocit strachu zo skutočnosti a zároveň obava z možnosti situáciu zmeniť. Nemôžeme byť slušní ľudia iba doma a ignorovať zlé stránky sveta. Riešenie problému si vyžaduje konfrontovať sa s ohniskom. Obava z reakcií z nás zoberie to najlepšie, ak necháme problémy eskalovať do kritických rozmerov. Nekonať nič je rovnako nebezpečné, ako podať zápalky podpaľačovi. Pomyselné zápalky dostali aj diváci martinskej inscenácie. Tým, že tvorcovia konkrétnejšie nevymedzili aktuálnu spoločenskú tému. Dynamika predstavenia by mala väčší účinok, pokiaľ by sledovala aspoň na jednu ústrednú myšlienku a reagovala na ňu. Je pravda, že rámec hry otvára možnosti pre vlastné interpretácie, len škoda, že na úkor divadelného zážitku.

 


[1] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[2] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

[3] Citát vznikol na základe zápiskov recenzentky na predstavení.

Publikované online: 25.2.2021

Katarína Kučová

Katarína Kučová je absolventkou štúdia Teória a kritika divadelného umenia na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia publikovala články v školskom časopise i v odborných periodikách. V súčasnosti sa profesionálne venuje marketingu a PR. Od roku 2012 je členkou SC AICT a recenziami prispieva do projektu Monitoring divadiel na Slovensku.