Grófka Marica v Banskej Bystrici

Vytlačiť

Emmerich Kálmán: Grófka Marica

opereta v troch dejstvách

Libreto: Julius Brammer, Alfred Grȕnwald

Preklad spevných a prozaických textov: Ladislav Holoubek

Úprava prozaických textov: Alžbeta Lukáčová

Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach

Réžia: Tomáš Pilař

Kostýmy a scéna: Aleš Valášek

Choreografia: Michal Majer

Zbormajsterka: Iveta Popovičová

Obsadenie:

Grófka Marica: Katarína Procházková, Helena Becse Szabo

Gróf Tasilo: Dušan Šimo, Peter Malý

Líza: Ivana Kurtulíková, Oľga Bezačinská

Barón Koloman Župan: Martin Popovič, Anton Baculík

Eržika, Judita Andelová, mladá Cigánka: Carmen Ferenceiová

Móric Dragomír Populescu: Igor Lacko, Matúš Bujňák

Kňažná Rosenthalová: Alena Hodálová, Oľga Hromadová

Johan Penischek, Radoslav Kuric, komorník kňažnej: Štefan Šafárik, Karol Liebenberg, 

Tasilov priateľ: Karol Kurtulík

Ilonka: Lenka Rúriková

2 dámy: Slavomíra Kaprálová, Martina Papánková

Čeko: Igor Kúchen

Deti: Dominik Danihel, Matúš Hadraba, Krištof Hadraba, Adam Haško, Barbora Oravcová, Ester Popovičová, Matej Popovič

Spoluúčinkuje: Orchester, zbor a balet Štátnej opery

Koncertný majster: Oldřich Husák

l. premiéra: 8. decembra 2017

II. premiéra: 9. decembra 2017

Štátna opera Banská Bystrica 

(Hodnotenie reprízy a obsadenia dňa 30. 12. 2017)

 

Po prvej premiére sezóny 2017/2018 – Verdiho Traviate (20. októbra a 4. novembra 2017), uviedla Štátna opera v Banskej Bystrici ďalšiu inscenáciu – operetu Emmericha Kálmána Grófka Marica (8. a 9. decembra 2017).

Inscenáciou tejto operety (so značnými vokálnymi nárokmi na sólistov) nadviazala Štátna opera na dlhoročnú tradíciu: uviesť v predvianočnom čase jednu klasickú operetu. Tá je na programe aj v posledný deň roku – na Silvestra. Opereta nielen osvieži klasický operný repertoár Štátnej opery, ale zvýši aj návštevnosť v nevľúdnych zimných večeroch. V ostatných rokoch je však popri klasickej opere mimoriadne úspešná detská opera Kocúr v čižmách a hudobno-dramatická inscenácia Verdi, či tancom prepojený dramatický projekt o šikane Nemé tváre/Výkriky do ticha. Obe predstavenia sú adresované jednak dospievajúcej mládeži, ale aj návštevníkom, ktorí sa ešte len zoznamujú s profesionálnym hudobným divadlom. Okrem výchovného aspektu dávajú priestor aj na sebarealizáciu a rast ambiciózneho baletno-tanečného súboru Štátnej opery, ktorý v tejto sezóne (23. 2.) pripravuje dokonca premiéru náročného baletu Sergeja Prokofieva Romeo a Júlia.

Grófku Maricu v Štátnej opere prvýkrát uviedli v decembri 1982 a potom v roku 1996. Tretie uvedenie 8. a 9. decembra 2017 hudobne naštudoval šéfdirigent Štátnej opery Marián Vach, réžiu mal český hosť Tomáš Pilař.

Opereta Grófka Marica od Emmericha Kálmána (1882 – 1953) patrí vedľa Čardášovej princeznej k najpopulárnejším operetným titulom maďarského skladateľa. Premiéru mala 28. februára 1924 v Theater an der Wien vo Viedni, kde do r. 1933 dosiahla až 396 repríz. Krátko po viedenskej premiére ju uviedli na Broadwayi (1926), kde počas necelého roka (!) mala 321 uvedení... Na jej námet vznikol už r. 1925 nemý film a v rokoch 1932, 1958 a 1973 zvukové filmové verzie. Ich úspech bol podmienený najmä Kálmánovou melodickou a rytmicky strhujúcou hudbou. Libreto v nemeckom jazyku napísali Julius Brammer a Alfred Grünwald.

Obsah tvorí prostý ľúbostný príbeh – quasi rozprávka pre dospelých. Dej sa odohráva v idylickom prostredí vidieckeho sídla mladej grófky Marice niekde v Uhorsku. Schudobnený mladý gróf Tasilo tu inkognito pod menom Béla Tőrők pôsobí ako správca statku, aby našetril na veno svojej sestre Líze. Grófka Marica svojho vidieckeho zamestnanca doposiaľ nepoznala, kým nenavštívila svoje vidiecke panstvo, kde chcela uniknúť pred dvorením mužov, ktorí mali vo veľkomeste záujem najmä o jej peniaze. Aby sa vymanila z tejto situácie, dokonca oznámila, že sa zasnúbila s fiktívnym barónom Kolomanom Županom. Jeho meno si vymyslela, no náhoda chcela, že Koloman Župan, bohatý chovateľ ošípaných z Varaždína, si prečítal v novinách inzerát o svojom zasnúbení, a tak sa vybral za gófkou Maricou, aby „nevestu“ spoznal. Zostal však sklamaný, keď zistil, že Marica nemá o neho záujem. No zakrátko sa tento životaschopný, veselý bonviván sústredil na dievčensky hravú Lízu, sestru Tasila. A Marica postupne spoznávala svojho mladého správcu, jeho šarm, dobré spôsoby, ale aj temperament a priateľstvo s Cigánmi, s ktorými sa dokáže bezprostredne zabávať. Tomu, aby sa mohli prehĺbiť ľúbostné city tohto ústredného páru operety, bránila jednak hrdosť, ale aj intrigy okolia. Zásluhou Tasilovej tety, ráznej a bohatej kňažnej Rosenthalovej, ktorá odkúpila dlhy otca Tasila a Lízy, sa odhalí pravá identita šľachtických súrodencov. Marici a Tasilovi, ale aj Líze a Kolomanovi Županovi, tomuto komicky ladenému páru, už nestojí nič v ceste do šťastnej budúcnosti. Finále bolo radostným defilé krásnych melódií – a súčasne operetným happy endom.

V Grófke Marici (podobne ako v celkovo osemnástich operetách Emmericha Kálmána) povyšuje prostý ľúbostný dej na umelecké dielo v prvom rade melodicky bohatá hudba. Je už vo vstupnej piesni Cigánky Eržiky – dramaticky vášnivej a temperamentnej hrdinky, ktorá prichádza na scénu so skupinou Cigánov, ktorých berie pod ochranné krídla správca Tasilo. Jeho lyrická pieseň Hraj, Cigán! je známa možno aj tým, ktorí na operete neboli. V ďalších sólových číslach Tasila a Marice (jej veľká lyrická ária v 1. dejstve), v duetách či väčších komorných obsadeniach je Kálmánova hudba podporená nielen nápaditými melódiami, ale aj dobovo obľúbenými tanečnými rytmami valčíka a čardáša. V Grófke Marici sú aj žartovné kuplety s tancom a početné zborové čísla. Režisér a choreograf Michal Majer zapojili do inscenácie dva sólové páry z baletu Štátnej opery, ktoré vnášali pohyb a strhujúci temperament do čardášov a víru elegantných valčíkov, do čoho sa následne zapojili sólisti a zboroví speváci.

Ak bola (a doposiaľ je) v Čechách obľúbená polka, v Poľsku mazúrka, v Rakúsku valčík, tak v bývalom Uhorsku to bol (a v Maďarsku stále je) čardáš s dvojtempovým, synkopami podporeným rytmom a rapsodickým charakterom. Jeho staršou formou – ako sa dočítame v obsažnom bulletine – bol sólový mužský tanec verbunk. Čardáš je teda zušľachtenou nadstavbou ľudového tanca v párovej verzii. Oba vývojové prvky uhorského čardáša našli v inscenácii svoje miesto už od prvého obrazu – od piesne Cigánky Eržiky a jej tanečného sprievodu Cigánov, ústrednej piesne Tasila v 1. dejstve (Hraj, Cigán!), v čardášových číslach Kolomana Župana a Lízy atď. S elegantným valčíkom, raz lyrickým, inokedy vírivým, sa vystupňoval záver operety. Už ouvertúra naznačila jeho rytmus, ako aj hlavné hudobné témy. Škoda, že šéfdirigent Štátnej opery Marián Vach, ktorý Grófku Maricu naštudoval, uchopil dielo predovšetkým v nadmernej dynamike, hoci nálada a vývoj postáv vyžadovali aj jemnejšie pohranie sa s kvalitou tónov, fráz, s celkovou kultúrou spevu, nehovoriac o tom, že Kálmán vie vo svojich melódiách uroniť aj sentimentálnu slzu. Opereta je náročná prepojením prózy, tanca a spevu – tým väčší dôraz sa mal dať na estetiku a presvedčivosť speváckych čísel. Lepšie vyzneli orchestru medzihry než predohra (zvlášť pred druhým dejstvom a pri sprievode tanečných čísel). Niektorí sólisti boli tiež príliš upriamení na dirigenta – bez väčšej komunikácie s partnermi (čo je rovnako vec dirigenta i režiséra). Menšia pozornosť českého režiséra sa upriamila na výslovnosť v próze. Slová a niekedy i väčšie celky vety zanikali. Najúspešnejším v istote, výraze a nálade operety bol vokálne kvalitne pripravený miešaný zbor pod vedením Ivety Popovičovej. Choreograf Michal Majer v sólach (štyri páry tanečníkov) rozhýbal javisko valčíkmi a čardášmi, do ktorých sa postupne zapojili sólisti aj zbor. V časovo krátkej „stope“ zaradil dokonca náznak dobového tanca shimmy, ako malý dôkaz toho, že Kálmán – už pred emigráciou do Ameriky – sledoval aj džezovú scénu a jej prvky transformoval do operiet.

Najznámejšími melódiami Grófky Marice, ktoré divákovi znejú v ušiach pri odchode z predstavenia, je pieseň Tasila Hraj, Cigán! a temperamentná melódia dueta Marice s barónom Županom Nás čaká Varaždín. Pravdaže, hudobných čísel je v Grófke Marici oveľa viac – napríklad dojímavá pieseň Tasila, v ktorej sa prihovára sestričke Líze – v banskobystrickej inscenácii na pozadí dokonca ilustrovaná fotografiou z detstva, čo bola gýčová nadpráca scénografa (podobne ako hviezdičky na nočnej oblohe). Roztancované dueto Kolomana Župana s Lízou treba pochváliť po pohybovej stránke – menej už parodicky prehnanú opileckú scénu Župana. Tasilova valčíková ária Ty poklad môj, ku ktorej sa pripojila Marica v duete, bola príležitosťou na prezentáciu hlasových kvalít titulného hrdinu-tenoristu a primadony-sopranistky. Vokálne náročná bola aj veľká ária Marice v 1. a 2. dejstve. Videla som iba jedno obsadenie alternujúcich sólistov.

Mimoriadne zaujal lyrickým tenorom Peter Malý ako Tasilo. Mladý, štíhly spevák bol autentickým hrdinom ľúbostnej operetnej dvojice. Má veľkú vokálnu budúcnosť, najmä ak prenikne do jemnejších výrazových polôh spevu a nebude brať vysoké tóny vždy „naplno“, čo nemusí byť istotou. Azda si ho Štátna opera „poistí“ aj na operné roly – veď výborný dojem zanechal už v Čajkovského Iolante!

Jeho partnerkou v role Marice bola rovnako mladistvá sopranistka Helena Becse Szabo. V pekných kostýmoch Aleša Valáška upútala elegantným zjavom, zásluhou režiséra i choreografa suverénnym pohybom na javisku, ale v speve farebným sopránom. Škoda, že – ako u všetkých sólistov – v jej vokálne istom podaní absentoval výraz a väčšia jemnosť v lyrických momentoch. Lízu, so subretným prejavom v hlase i hereckom podaní, stvárnila Oľga Bezačinská: pohyblivá, veselá, naivná hrdinka a partnerka baróna Kolomana Župana. Režisér Tomáš Pilař z nej vykresal presne ten typ naivky, akú si vyžaduje mladokomický pár. Trochu hrmotného Kolomana Župana zahral a zaspieval svojím robustným barytónom Martin Popovič. Zaujímavý mezzosoprán má Judita Andelová – ako interpretka Cigánky Eržiky. Jej nástup (so skupinkou spoluhráčov) bol už tradične z boku hľadiska na scénu, ktorú po prvých tónoch ovládla mimoriadne veľkým hlasom. Pri obdive k jeho mohutnosti i farbe by ho mala však krotiť, aby zakrátko nestavala len na sile, ale na premyslenom dávkovaní dramatickosti a kontrastu. Mórica Populescu herecky výstižne, s vyžadovaným intrigánskym podtextom zahral a zaspieval Matúš Bujňák. Alena Hodálová stvárnila herecky dôstojne, typovo výstižne impozantnú kňažnú Rosenthalovú – s úsmevnými podtónmi, aké táto „starokomická“ hrdinka vyžaduje. Herecky síce malá, no nezanedbateľná bola rola Johana Penischeka, komorníka kňažnej v „sluhovsky“ úctivom podaní Radoslava Kurica. Tasilov priateľ Karol Liebenberg, ktorého zahral Karol Kurtulík, sa zjavil len v úvode operety. Deti vždy rozjaria obecenstvo – zvlášť, ak sú oblečené za malé prasiatka. Zahrali ich väčšinou detičky sólistov.

Inscenácia Štátnej opery vychádza zo starého prekladu Ladislava Holoubka – skladateľa a dlhoročného operného dirigenta v Košiciach i v SND. V piesňových textoch tento umelec ideálne prispôsobil rytmus slova rytmu hudby. Prózu upravila dramaturgička Štátnej opery Alžbeta Lukáčová, takže preklad Holoubka ani s odstupom rokov nepôsobí archaicky.

Inscenácii Kálmánovej operety dominuje tentoraz nie hudobná zložka, ale scénicko-kostýmová výprava a nápaditosť Aleša Valáška1. Spolu s režisérom Tomášom Pilařom2 pripravili dvaja českí umelci javiskovo vkusnú inscenáciu, ktorá na relatívne malom javisku Štátnej opery pôsobí účelne, esteticky a moderne. Scénograf prehĺbil priestor aj tým, že javisko nezaplnil zbytočnými rekvizitami. Revuálka (sufita) pred 1. a 2. dejstvom uviedla diváka do romanticko-lyrickej nálady premietaním bielych ruží. (Bez podobných efektov si už pomaly nevieme banskobystrické inscenácie ani predstaviť).

Tomáš Pilař pôsobí nielen ako režisér, ale aj ako javiskový výtvarník, a tak si ideálne porozumel s Alešom Valáškom, o ktorom v bulletine novej inscenácie povedal: „V prvom rade sa opieram o nádherné historizujúce kostýmy Aleša Valáška, ktoré odkazujú na strih dobovej módy a sú neskutočne veľkolepé. Ich pastelové farby sú na prvý pohľad poetické a optimistické a siluety naozaj grandiózne. Scénu tvoria vysoké biele štukové palácové steny postavené na lesklej, zrkadlovej podlahe a spolu s kostýmami nás prenesú do takmer rozprávkovo poetického prostredia. Úplne zásadnou zložkou vizuálu je aj prepracovaný svetelný design, ktorý pracuje s niektorými prostriedkami, ktoré sa v tunajšej opere ešte nepoužili, ako napríklad spodné predné plošné svietenie. A vôbec, svetlo je spolu s hercom mojím najdôležitejším javiskovým výrazovým prostriedkom.“ Je to výstižné a pravdivé zhodnotenie scénografa a kostýmového výtvarníka.

Elegantné kostýmy dám z rozhrania 19. a 20. storočia varioval výtvarník moderným oblečením hlavnej hrdinky vo vidieckom štýle, na večierku Marice zasa jednotnými, zato krásnymi, v detailoch nápaditými toaletami dámskej časti zboru, u mužov frakmi a celkovo štýlom, ktorý jemne naznačoval prechod od noblesy k praktickosti. Tasilo ako správca mal pumpky, ale na večierku zasvietil ako elegán vo fraku, Koloman Župan sa charakterovo predviedol v gýčovom ružovom kostýme, ktorý naznačil jeho statkárske povolanie, Líza pripomínala zakvitnutú kvetinku a Marica v každom momente dámu – či v dlhej toalete alebo v modernom oblečení, prípadne preoblečená za vidiečanku. Zato cigánsky kolektív akoby „vyskočil“ z inej operety (alebo z opery Aleko) – bez zjavnej snahy o malý nápad.

Režisér Tomáš Pilař dal Grófke Marici hlavne pohyb (hoci v jednej scéne nápadito využil efekt televíznych „mŕtvoliek“ – ako dávno zabudnutých operetných hrdinov). Vyprofiloval charaktery, nespreneveril sa štýlu klasickej operety a jej typových hrdinov. Škoda, že s hercami nedoriešil prózu v akusticky diskutabilnom priestore, nehovoriac o tom, že máloktorý má s ňou skúsenosť. Najviac si cením jeho výtvarné spolucítenie so scénografom Alešom Valáškom, ich spoločný dôraz na kvalitu a krásu kostýmov a prostotu scény. Svietením (modrá, ružová, žltá, zelená – všetko v jemných odtieňoch) ju dokázali spoločne variovať a náladovo dotvárať, resp. plným svietením gradovať náladu finále a choreografiu precízneho Michala Majera. Hosťujúcim umelcom boli pri ich čarovaní so svetlom nápomocní domáci spolupracovníci (javiskový majster Lukáš Kvasna a ďalší).

Cením si snahu Štátnej opery pozývať nielen mladých spevákov, ale striedať i režisérov, nezostať iba pri známych a overených menách, poučiť sa z talentu a rozhľadenosti novej generácie vo svete hudobno-zábavného divadla. Nabudúce sa azda dá príležitosť aj niektorému mladému domácemu talentu – nielen z režijnej, ale aj výtvarnej scény. Nuž, pravdou je, že Grófka Marica bola v tomto prípade viac pôsobivá v javiskovom než hudobnom výsledku.

 

1/ Aleš Valášek je absolventom DAMU v Prahe na Katedre scénografie v odbore Kostým a maska pod vedením Jany Zbořilovej. V roku 2008 študoval v rámci zahraničnej stáže na London College of Fashion v Londýne, v r. 2015 získal inžiniersky titul v odbore Architektúra a urbanizmus na FUA TUL v ateliéri prof. J. Suchomela. V r. 2009 sa stal absolútnym víťazom scénografického bienále Linbury Prize For Stage Design, ktoré usporiadalo londýnske Národné divadlo. Londýnska premiéra víťazného projektu Going Dark bola r. 2012 v divadle Young Vic. Počas štúdia získal prax v zahraničí na veľkých muzikálových projektoch (napr. Showboat v londýnskej Royal Albert Hall alebo Rebecca v Raimund Theater, Viedeň, r. F. Zambello). Spolupracuje s rôznymi divadlami v ČR a v zahraničí. 

2/ MgA. Tomáš Pilař je od sezóny 2014/2015 šéfom plzenskej opery. Má na svojom konte takmer 60 operných a operetných inscenácií. V posledných rokoch dosiahol najväčšie úspechy inscenáciami Toscy v San Reme, Rusalky v Jekaterinburgu, Aidy v Plzni, Poľskej krvi a Carmen v Janáčkovom divadle v Brne, Verdiho Sily osudu v Liberci či Honeggerovej Jany z Arku na hranici v Novom divadle v Plzni. V tomto roku úspešne naštudoval v Plzni svetovú premiéru opery Miroslava Kubičku Jan Jakub Ryba a v Brne Ponchielliho operu La Gioconda. Je držiteľom štipendia Bayreuther Festspiele, držiteľom Umeleckej ceny mesta Plzne, získal prvé miesto v kostýmovej súťaži medzinárodného festivalu Divadelní svět Brno 2014 a je účastníkom finále londýnskej Linbury Prize 2009.

Publikované online: 13.3.2018

Terézia Ursínyová

Terézia Ursínyová (1942) je muzikologička, hudobná kritička a publicistka. Absolvovala štúdium hudobnej vedy a hudobnej výchovy na Filozofickej fakulte Univerzity J. A. Komenského. Pracovala ako metodička hudby Krajského osvetového strediska v Banskej Bystrici, redaktorka denníka Smer, zástupkyňa šéfredaktora časopisu Hudobný život, tajomníčka koncertných umelcov, neskôr komisie muzikológov na Zväze slovenských skladateľov, dramaturgička Komornej opery Slovenskej filharmónie, tlačová tajomníčka Slovenskej filharmónie, zástupkyňa šéfredaktorky časopisu Slovenka.
V hudobnokritickej a teoretickej práci sa orientuje najmä na hudobné divadlo. Publikovala v takmer všetkých slovenských denníkoch a v slovenských a českých odborných časopisoch (Hudobný život, Teatro, Gramorevue, Film a divadlo, Nové slovo, Literárny týždenník, Hudební rozhledy, Opus musicum, Slovenské divadlo). Vytvorila desiatky hudobno-slovných relácií pre Slovenský rozhlas, scenáre o hudbe pre Slovenskú televíziu, stovky hudobných kritík a iných novinárskych žánrov, venovaných hudbe a umeniu počas päťdesiatich rokov publicistickej práce. Vydala viacero knižných publikácií. Je nositeľkou Ceny Jozefa Kresánka za r. 2001 - za celoživotnú muzikologickú, kritickú a publicistickú tvorbu, s prihliadnutím na monografiu Volali ma Mimi.