GÓL DO VLASTNEJ SIETE!

Vytlačiť

Réžia M. Babiak, dramaturgia S. Rosemberg, scéna J. Zavarský, kostýmy E. Farkašová, hudba M. Vach, choreografia Z. Šebová, hrajú G. Hološka, N. Kočanová, T. Vokoun, Z. Šebová, M. Monček, J. Bujdák, M. Balážik, B. Bajus, M. Jedľovská, J. Topľanský, G. Šefčovičová a M. Dusík.
Premiéra: 13. október 2007, Divadlo Jána Palárika Trnava

Nová dráma má na Slovensku dlhodobo biednu pozíciu. Možno aj preto, že divadlo a dramatická literatúra sa veľmi často nechávajú ovplyvňovať rôznymi politickými silami. Pred rokom 1989 si uzurpovala monopol nad novou tvorbou štátostrana. V prvých rokoch po zmene politického systému bol najviditeľnejší korumpujúci vplyv peňazí, respektíve ich nedostatok. Chvíľu bolo treba počkať, kým si všemocné politikárske osídla našli cestu aj do divadla. Tak, ako sa spoločnosť politicky rozčesla na dobrých „našich“ a zlých „tých druhých“, aj divadlá, tvorcova, kritici a všetci naokolo (niektorí dobrovoľne, iní z nevyhnutnosti či neschopnosti) vznikajúce barikády nielen registrovali, ale prinajmenšom udržiavali. Navyše, dramaturgie v repertoárových divadlách prestali plniť svoje základné úlohy. Práca s autormi samozrejme patrí k najdôležitejším. A tak nečudo, že aj dnes je dobrých dramatických autorov u nás málo. Zopár mien, pravidelne odmeňovaných Cenou Alfréda Radoka, situáciu nezachráni. O to väčšia je zodpovednosť každého divadla za „zrod“ nového autora.

Repertoár trnavského Divadla Jána Palárika bol v ostatnom čase z tých odvážnejších. Ponúka menej frekventovanú klasiku, orientuje sa v súčasných inonárodných kultúrach, systematicky hrá pre deti. Divadlo dokonca buduje vlastné autorské zázemie. Nie všetko sa vydarí, ale plagát rozhodne patrí k najzaujímavejším. Prvé uvedenie Shakespearovho Cymbelina a Goetheho Prafausta, pôvodná dramatizácia Kafkovej Ameriky a s ňou spojený Kafkov týždeň z marca tohto roku, kompozícia o živote a diele Rudolfa Dilonga, ale aj prvé uvedenie viacerých Gavranových hier, objavenie Vinka Moderndorfera, Jeana-Clauda Carriéra či Philippa Dorina, to sú jednoznačné doklady ambícií tohto divadla za ostatné tri roky. Do tejto palety patrí tiež vyhľadávanie nových autorov. Jedným z nich sa stal Milan Jedlička. Po problematickej Korytnačine (2005) uvádza DJP jeho ďalšiu hru – Bola raz jedna dedina.

Jedlička je aj v druhej hre neskúseným autorom. Presvedčiť sa o tom môže divák, keď si prečíta hru v bulletine... Autor iba predstiera, že rozoberá súčasnosť. Jeho postavy majú k dramatickým hrdinom ďaleko, do vzájomných konfliktov nevstupujú, navyše im chýba jasná charakterizácia a individualizácia. Nevieme, kto je Jano Onaj, aké je jeho videnie sveta, aké sú jeho vnútorné pohnútky konania. Bližšie nie je vykreslená ani Mama Onajová. Jej načrtnutie ako tuctovej matky a manželky, ktorá nie je s ničím spokojná, ostáva na úrovni klišé. Ale prečo, to už netuší ani sama... V tých istých dimenziách sú (ne)rozpracované aj ďalšie postavy – Jana Onajová, Tatko Onaj i osadenstvo krčmy z druhého dejstva. O úrovni predstavivosti autora hovorí už samotné priezvisko podarenej rodinky – Onaj. Prešmyčka krstného mena Jano / Onaj je naozaj „do popuku“ – možno zo scénky pre maturitný večierok.

Lepšie to nie je ani s príbehom. Hovorí o všeličom, len o ničom konkrétnom a podstatnom. Nevedno, či Jedličku trápi sociálna bezvýchodiskovosť vidieka, či tradičná náklonnosť k alkoholu, či nebodaj niečo závažnejšie. Keďže Jano Onaj okrem „konfliktu“ s vlastným triezvením, ktorý "koloritne" dokresľujú bezduché repliky s matkou, sestrou i otcom a v druhom dejstve s nevýraznými krčmovými parťákmi, nemá žiadnu tému, len ťažko možno vypátrať príčinu, ktorá ho vyháňa z domu do sveta. Bez jasného motívu však ťažko pretvoriť znôšku rozhovorov v dramatický text. Vágnosť témy opusu nechtiac potvrdzujú aj poznámky dramaturga uverejnené v bulletine: „Motív smradu či smradľavosť“ je dôrazne exponovaný už v samotnom začiatku hry – už vo svojej prvej replike nazve Mama Onajová svojho muža ‚smradľavým a nepoužiteľným tchorom?. A vzápätí tak isto označí aj svojho syna: ‚No prosím, ozval sa ďalší tchoriak?. ‚Smrad? je až archetypálne silný a určujúci motív. Použité sú tiež výrazy ‚smradliak a tchorovošenková smradľavina?.“... Veru, pozoruhodný motív, originálna výstavba, svojský ‚humor?. Jedlička kedysi vraj začínal s malými javiskovými formami. No táto „črta zo súčasnosti“ by neobstála ani vo farbotlačových kalendároch spred sto rokov.

Ak hru divadlo predsa len prijalo, malo jej venovať extrémnu starostlivosť. Dôvody pre jej uvedenie môžu byť rôzne – aj vznešené, ale rovnako aj nízke. Zmysel im dá jedine vklad divadla do ambiciózneho autora. Domáci dramaturgovia sa však „vyhli zodpovednosti“ (aj Korytnačinu dramaturgoval hosť – Martin Geišberg). Prizvali síce skúseného, no nie nezávislého dramaturga Slavomíra Rosenberga. Ten bol na spolupracovníka z univerzity kolegiálne mäkký. Inak by hru s ním (alebo diskrétne za neho) prepísal. Dotvoril by sa príbeh, vyhrotili motívy, vykreslili postavy. Možno by vznikla aspoň komunálna satira strihu televíznych Susedov... No text v podobe, ako bol inscenovaný a ešte aj (neskromne) uverejnený v bulletine, vydáva vedeniu divadla viac než nelichotivé vysvedčenie o rozdelení kompetencií, zodpovednosti a pracovnej vyťaženosti!

Réžiu prijal Michal Babiak, divadelník hlbokého estetického vzdelania a širokého literárneho rozhľadu. Škoda, že pristúpil na túto „hru“. Ak preto, že podľahol mimoumeleckým tlakom, tak je to varovný signál... Ak dobrovoľne, aspoň on mal a mohol autora viac potrápiť a neťahať za neho gaštany z ohňa. Popálil sa parádne.

Slabý text sa pokúsil inscenovať v komornom priestore Štúdia DJP ako grotesku. No groteska chce režiséra figliara a vyhratých hercov. V prípade Jedličkovho textu sa takí nestretli. Babiak hru iba aranžuje. Nebuduje gagy, neozvláštňuje situácie, nepomáha hercom pointovať jednotlivé výstupy. Otrocky k sebe priraďuje balast predlohy. Nevynaliezavosť réžie možno pobadať krátko po začiatku predstavenia – Gregor Hološka a po ňom aj Zuzana Šebová a Tibor Vokoun úplne bez vtipu a mechanicky narábajú s fľašou kyslých uhoriek. Pritom to má byť liek po prehýrenej noci, pričom ani jeden nehrá, že by bol včera večer „prebral“ a dnes mu treští hlava. Ešte horšie je to s Mamou Onajovou. Bezradná Nina Kočanová iba trápne škrieka, nezmyselne pobehuje, tu synovi nadáva a o chvíľu ho spiklenecky podporuje. Dôvod nepozná ani ona.

Babiak neklenie pointy ani nad ďalšími autorovými banalitami. Preto je osadenstvo krčmy vlastne iba galériou človiečikov, v ktorých nik nevypozoruje vzorky našich súčasníkov.

Je alarmujúce, že aj v DJP môžu prevládnuť nad vysokými ambíciami partikulárne záujmy. Je totiž veľmi krátkozraké myslieť si, že jedna takáto nepodarená inscenácia, navyše, v komornom štúdiu s kapacitou okolo osemdesiat stoličiek, sa stratí. Rovnako je nebezpečné uveriť, že sporadické reakcie nenáročných divákov ospravedlnia túto kalkuláciu. Divadlo robia pre publikum s vytríbeným vkusom a potrebou pravidelných diváckych zážitkov. Pred nimi si bude divadlo pošramotené renomé ťažko naprávať.

Publikované online: 13.10.2007

Oleg Dlouhý

Oleg Dlouhý (19. 12. 1951 Bratislava – 17. 5. 2014 Bratislava) – teatrológ, divadelný dramaturg, kritik. Absolvent divadelnej vedy na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako hlavný dramaturg Divadla Jonáša Záborského v Prešove, dramaturg činohry Novej scény v Bratislave, odborný referent, neskôr starší radca na Ministerstve kultúry SR a napokon odborný pracovník Oddelenia divadelnej dokumentácie a informatiky (od roku 2010 jeho vedúci) v Divadelnom ústave v Bratislave. Tu sa podieľal na významných výskumných projektoch, o. i. bol teatrologickým garantom pri príprave informačnej databázy o slovenskom divadle a vedúcim tímu pripravujúceho ročenky profesionálnych scén Divadlo na Slovensku. Od roku 2006 bol pedagogicky činný na Konzervatóriu v Bratislave. Dlhé roky sa systematicky venoval odbornej reflexii činoherných, muzikálových, operetných a alternatívnych divadiel pre denníky a odbornú tlač. Intenzívne spolupracoval s ochotníckymi divadlami, pôsobil v súťažných porotách amatérskych divadelných prehliadok. Bol členom dramaturgickej rady festivalu Divadelná Nitra pre výber slovenských inscenácií. Stál pri zrode a rozvíjal festival slovenských profesionálnych divadiel Dotyky a spojenia v Martine.