Gašparko, Faust a falus

Vytlačiť

Dramaturgia: Aladár Hrča
Réžia: Gejza Dezorz
Scénografia: Von Dubravay
Výtvarná spolupráca: Miloš Gašparec
Hudba: Johny Guitar
Hrajú: Alexander Maďar a Majo Mitaš, Best Boy: Julius von Fontana
Premiéra: 31. mája 2010 v Nu Spirit Clube v Bratislave, Dezorzovo Lútkové Divadlo Bratislava

Dezorzovo lútkové divadlo je v slovenskom bábkarstve osobitým zjavom. Jedinečné je i v kontexte celkovej slovenskej divadelnej tvorby. Dosiaľ členovia DLD naštudovali tri inscenácie: Desperanduľa. Strašlivá dcára či spravodlivá zpláta pýchy i márnivej nádharnosti podľa hry Huberta Krejčího (2006), Perún, Hrom bezbožných abo Pogrom slávia od Aladára Hrču (2008) a Gašparkove šibalstvá alebo erotic dobrodružstvá Bob de Nira, ktoré mali premiéru 31. mája 2010.
Tvorba Dezorzovho lútkového divadla je multikultúrnou, spája v sebe tradično s moderným, a to na úrovni formálnej i tematickej, mieša prvky punkovej subkultúry s inšpiráciami z klasickej literatúry, používa marionety, maňušky i mechanické hračky... Prvky odkazujúce na tradičných kočovných bábkarov sa v inscenáciách prepájajú s modernými technológiami, odkazmi na súčasný konzumný život a popkultúru. Tematicky i formálne sa v inscenáciách DLD spája vysoké s nízkym.
V doposiaľ pripravených inscenáciách bezozvyšku naplnili svoj „manifest“. Na svojej internetovej stránke www.dezolutky.com v ňom okrem iného vyhlásili:
„Dezorzovo Lútkové Divadlo je lútkové divadlo!
Dezorzovo Lútkové Divadlo prezentuje lútky ako malých ľudí na špagátikoch, ktorí dokážu skutočne žiť, vášnivo milovať aj ukrutne trpieť.“
Na tvorbe DLD je skutočne vidieť bábkarský cit a znalosť bohatosti bábkarských prostriedkov. Sledujeme nielen precízne vodenie bábok, do detailov (technologických i výtvarných) navrhnutú výpravu a silný režisérsky vklad principála divadla Gejzu Dezorza, ale predovšetkým divadlo poučene čerpajúce z dejín bábkového divadla a jeho možností. DLD okrem iného vracia bábkové divadlo dospelému divákovi.
Tvorba DLD v mnohom čerpá z postupov kočovných komediantov hrajúcich bábkami v 18. a 19. storočí. Súčasťou repertoáru kočových bábkarov bol aj Faust. A faustovský motív je hlavnou líniou hry Gejza Dezorza Gašparkove šibalstvá. Druhým inšpiračným pilierom hry a inscenácie je Gašparko ako hlavná postava bastonády, žánru jarmočného ľudového divadla. V bastonáde hlavný hrdina nezlomne bojuje proti autoritám – svetským, no porazí i samotnú smrť. Jeho zbraňou je bastona – palica. Mená týchto hrdinov sa v jednotlivých krajinách líšia: okrem slovenského Gašparka a českého Kašpárka, spomeňme Pulcinellu v Talianku, Puncha v Anglicku, Dona Cristobala v Španielsku, Petrušku v Rusku, Polishinela vo Francúzsku a ďalšie postavičky v rôznych krajinách.
V prípade hry Gašparkove dobrodružstvá sa Gašparko volá Bob de Niro a jeho bastona je jeho pohlavný úd, ktorý získal podpísaním zmluvy s diablom. Rekvizitou, ktorá úd predstavuje, je rôznymi farbami blikajúci vibrátor. Ním mláti všetkých, čo sa mu postavia do cesty – taxikára s vysokými cenami i piráta, ktorý sa nevhodne choval k morskej panne.
Príbeh hry je jednoduchý a na svoj krátky rozsah má dosť veľké množstvo dobre vymyslených vedľajších postáv. Bob de Niro má problémy s erekciou. (Aby ich prekonal, vzýva aj Mariannu Ďurianovú a Eriku Judínyovú.) El Diablo mu prisľúbi „veľkého Gašparka“, no nesmie nikdy vysloviť meno Božie, inak o túto vymoženosť príde. Zmluvu s diablom musí Bob de Niro podpísať vlastným semenom. So svojou novou výbavou sa vyberie do sveta, kde zažíva erotické dobrodružstvá, no pri jednom z nich – so zdravotnou sestričkou Izabellou, ktorá k erotike pristúpi až po svadbe, vykríkne „ó bože“ a jeho putovanie sa končí. Jednoduchý príbeh s ponaučením, ktoré na konci zdôrazní El Diabolo „nenechávajte si to až na po svadbe“ je doplnený o typizované postavičky – homosexuálneho Elvisa, jamajského barmana, piráta, či Krakena – manžela morskej víly. Zlé sily El Diabola vyvažuje Anjel. Kým maňuška El Diabola je odetá v sadomasochistickom oblečení – vybíjanej čiernej koži, Anjel v bielom má blikajúce ružové zajačie „playboy“ uši. Okrem scény, kde sa snaží zabrániť tomu, aby El Diabolo pokúšal Gašparka, použil režisér túto postavu aj na parodovanie ustálenej predstavy o komunikácii s detským publikom. Anjel sa afektovane prihovára divákom slovami „milé deti, ako sa vám páči rozprávočka?“
Okrem divadelných odkazov je inscenácia prešpikovaná narážkami na súčasné dianie a popkultúrne ikony ako Michael Jackson, film Deväť a pol týždňa, absurdné reality show (svadobný obrad snímaný a naživo prenášaný televíziou).
Scéna Martina von Dubravaya vychádza z tradičnej maňuškovej scény – vysoký úzky paraván, v ktorom herci hrajú s bábkami nad hlavou. Nejde však o striktne zakryté vodenie. Predstavenie prebieha nenútene, režisér použil množstvo odcudzovacích efektov a priznaných, odkrytých akcií. Sám figuruje ako „asistent“ bábkohercov.
Portál je zdobený kolážou obrázkov polonahých žien, nie sú to však vulgárne pornofotografie, ale retroobrázky žien v spodnej bielizni. Portál je vykrytý maľovanými papierovými kulisami. Keď sa dej odohráva v Bangkoku, dominujú palmy, ktoré sú ale nápadne falické.
Po dvoch marionetových naštudovali DLD maňuškovú inscenáciu. Von Dubravay v spolupráci s Milošom Gašparcom pripravil pôsobivé do detailov prepracované bábky. Sú zväčša drevené, prípadne plyšové. Ich výzor je nielen výtvarne hodnotný, ale i vypovedajúci o postave. Bábka Morskej panny Esmeraldy má zvýraznené poprsie a pery. Pirát má veľký pohlavný úd (rovnako z modroprúžkovanej látky, ako jeho tričko), na konci ktorého je hák. Krakenovi trčí z úst rybí chvost. Samotný Gašparko má v sebe niečo zo svojich tradičných predkov aj z punkerskej elegancie – červené „číro“, náušnice v oboch ušiach a vôbec nie priateľský výraz v tvári. Elvis má síce účes aj odev ako Presley, no tvár mu von Dubravay vyrezal desivú, hororovú.
Maňušky vodia Alexander Maďar a Marián Mitaš. Inscenácia je náročná, je v nej množstvo postáv a je potrebná dôsledná koordinácia a presnosť. Herci zvládajú animáciu aj rečový prejav na veľmi dobrej úrovni. Hlasové odlíšenie jednotlivých postáv je precízne a k postavám vhodne zvolené.
Inscenácia je dobre hudobne dotvorená, doplnená aj spievanou piesňou hlavného hrdinu. Na premiére autor hudby s pseudonymom Johnny Guitar, hral naživo na gitare. Takzvaná živá hudba je vhodnou, no nie nevyhnutnou súčasťou inscenácie. Na reprízach je hudba reprodukovaná.
DLD je kočovné divadlo. Nemá stálu scénu, divadelné priestory nevyhľadáva, hráva v kluboch, krčmách či parkoch. Premiéra inscenácie Gašparkove šibalstvá sa konala v Nu Spirit Clube v centre Bratislavy. Je to však luxusne pôsobiaci podnik, v ktorom sa nezdružuje punková societa či vyznávači iných popkultúrnych subkultúr. Predstavenie nemalo nádych potulných komediantov, ktorí nenútene predvádzajú svoju atrakciu. Repríza v klube Hopkirk v Bratislave, ktorý skutočne pôsobí klubovo, nestrojene, mala vhodnejšiu atmosféru.
Kočovní bábkari mali často v repertoári aj „zmenšené“ inscenácie z činohry a opery – inscenovali to, čo sa práve hralo vo „veľkom“ divadle. Zhodou okolností Slovenské národné divadlo uvádza v tejto dobe inscenáciu Faust. Dezorzovmu lútkovému divadlu sa tak neplánovane podarilo dosiahnuť ďalšiu podobnosť so svetom tradičného bábkarstva.
Inscenácia Gašparkove dobrodružstvá je dôležitým príspevkom do bábkarskej tvorby pre dospelých na Slovensku i príspevkom k malému počtu slovenských inscenácií čerpajúcich zo zdrojov popkultúry. Je vydarenou, premyslenou, vo všetkých zložkách vynikajúcou inscenáciou.

Publikované online: 31.5.2010

Lenka Dzadíková

Lenka Dzadíková vyštudovala teóriu a kritiku divadelného umenia na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde bola pri zrode študentského časopisu Reflektor. Doktorandské štúdium absolvovala na tej istej fakulte prácou Prieniky bábkového divadla a popkultúry (2012). 
Zúčastnila sa viacerých vedeckých konferencií a štúdie publikovala v zborníkoch. Ako členka redakcie festivalových denníkov aj ako porotkyňa sa zúčastňuje festivalov ochotníckeho divadla. Je dramaturgičkou programu pre deti na festivale Dotyky a spojenia. Zakladala a organizovala prvé ročníky projektu Medziriadky. Bola členkou výboru Slovenského centra AICT.
Venuje sa recenzistike so zameraním na tvorbu bábkových divadiel a divadelnej tvorby pre deti. Publikuje najmä v časopisoch kød - konkrétne o divadle, Loutkář, Javisko, Bibiana ako i vo viacerých reláciách Slovenského rozhlasu a na internetových portáloch Monitoring divadiel na Slovensku a Mloki.
Pracuje ako dokumentátorka v Divadelnom ústave v Bratislave.