FUCKING BLOODY KOCÚRKOVO!

Vytlačiť

Úprava: Jozef Koleják. Dramaturgia: Daniela Papayová. Scéna: Dorota Cigánková. Kostýmy: Juraj Kuchárek. Réžia: Peter Nagy. Účinkujú: K. Lengyelová, K. Kvassayová, Z. Šándorová, M. Juráni, O. Klamo, S. Vitko, A. Gula a ďalší členovia divadelného súboru GONG.
Premiéra: 01. 12. 2007 v Štúdiu 12 Bratislava

S inscenovaním národnej klasiky bývajú nemalé problémy. Vieme o nej, dôverne ju poznáme, no neinscenujeme ju tak často, ako by si zaslúžila. Dôvody sú rôzne. Tým najčastejšie uvádzaným je jej jazyk, ktorému dnes ťažko porozumieť. Asi najviac je týmto komunikačným problémom „znevýhodnené“ dielo Pavla Orzságha – Hviezdoslava a tesne za ním dielo Jána Chalupku. Hviezdoslavov jazyk je pre súčasníka problematický jeho špecifickou lexikou, Chalupkov zas používaním makaronizmov a viacrečových dialógov. Chalupkove hry v priebehu svojej inscenačnej tradície prešli aj viacerými úpravami čím sa vytvorila i tradícia upravovateľská. Úpravy sa týkali dvoch, od seba len ťažko oddeliteľných, rovín. Politickej a jazykovej. Chalupkove hry sa neraz stávali agitkami politického presvedčenia režiséra. Ich jazyk sa zjednodušoval, prepisoval do iných nárečí, poslovenčoval. Väčšina týchto úprav išla proti Chalupkovi, boli kontraproduktívne a nekonštruktívne. Až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa objavili tendencie návratu k originálu. Ako sa ukázalo, táto cesta nebola márna. Práve vďaka pôvodnému textu mohla naplno vyznieť Chalupkova satira.

Ambíciou divadla GONG bolo priblížiť Kocúrkovo mladému divákovi. Obavy, že by pravému chalupkovskému Kocúrkovu nerozumel sa aj divadelný súbor GONG vybral cestou úpravy textu. Tá bola vskutku radikálna. Zasiahla mnohé oblasti textu vrátane odstránenia archaizmov, používania cudzieho jazyka, dokonca rodu postáv. V celej úprave bol jasný odkaz k zosúčasneniu, aktualizácii a hľadaniu paralel osvietenského autora k realite dnešných dní. Najvýraznejšie boli tieto snahy badateľné v úprave Tesnošila. Ten si nebol privyrobiť v Maďarsku ale v Írsku, odkiaľ si okrem lásky k pivu priniesol aj slušnú slovnú zásobu anglických slov, predovšetkým nadávok. Charakteristickou črtou Tesnošila teda nie je maďarčina, ale angličtina. Pána z Chudobí vystriedala elegantne oblečená pani starostka Chudobová, ktorá sama medzi množstvom administratívnych povinností urputne bojuje s osvojením si životne dôležitých anglických fráz, predovšetkým tých, ktoré obsahujú výraz fuck. Namiesto jediného syna Attilu vychováva jedinú dcéru Jessicu oblečenú od hlavy až po päty v nevkusne ružových handričkách. Študenti sa na prázdniny nevracajú do Kocúrkova peši, ale stopom, dlhý večer si nekrátia fajčením tabaku, ale marihuany. Ani zbojníci nepripomínajú družinu číhajúcu v lese na pocestných. V podaní divadla GONG sú zbojníci banda mladých mestských výrastkov s baseballovými palicami oblečených v šušťákoch. Ich vodkyňa si napriek zmene rodu zanechala pôvodné meno Rajnoha pravdepodobne kvôli pekným nohám herečky v sieťovaných pančuchách. Honzíka, ktorého úprava premenovala na Janka čaká za zbabelosť vskutku originálny trest. Rajnoha ho v spánku vybozkáva a na jeho tvári zostávajú škvrny z vodeodolného make-upu, takže po príchode do rodičovského domu vyzerá, akoby sa po ceste zo školy zastavil v niekoľkých erotických salónoch. Z vrecka hip-hoperskych nohavíc mu navyše priamo pred otcom vypadne fajka na marihuanu. Jeho sestra Anička je až na ľahký neopunkový image stále tou istou drzou a lenivou teenagerkou, akú si istotne predstavoval aj Chalupka. Jej matka Madlena zas večne znudená, nezamestnaná a obmedzená žena, ktorej jediným rozptýlením bolo zametanie rozbitých črepov po Tesnošilovi, nekonečný boj s nenávidenou susedou a organizácia života svojich detí.
Vonkajšia rovina úpravy bola nápaditá, kreatívna, živá a vtipná. Horšie je to už s hľadaním vnútorných súvislostí a ich paralel na dnešný svet. Okrem globalizácie, ktorá sa prejavuje uprednostňovaním cudzieho jazyka pred vlastným sa už tvorcom nepodarilo v texte nájsť ďalšie prepojenia. Hoci, treba uznať, že ani to nie je málo a inscenácia si pokojne vystačila aj s tou mierou aktualizácie, ktorú tvorcovia divákovi ponúkli. Netreba pritom zabúdať aj na skutočnosť, že Kocúrkovo divadla GONG je určené predovšetkým stredoškolskému publiku, ktorému podobná úprava Chalupkov text istotne priblíži.

Naznačila som už, že kostýmy sledovali líniu zosúčasnenia. Pôsobili civilne, moderne a predovšetkým pri postavách starších kocúrkovčanov sa na nich podpisoval cielený nevkus, ako napríklad masívne zlaté šperky, krikľavé farby a strihy zámerne deformujúce postavu.

Scénografia inscenácie bola minimalistická. Stôl s nevzhľadným gumeným obrusom a vázičkou s kvetmi. Vázičku v priebehu predstavenia opitý Tesnošil niekoľkokrát rozbije a Madlena vždy prinesie novú, rovnako gýčovú. Okrem stola a stoličiek bol potrebný už iba tmavý paraván na nevyhnutné prechody hercov.

Achillovou pätou, ktorá žiaľ vrhala tieň aj na silnejšie zložky inscenácie, boli herecké výkony. Istotne pri tomto hodnotení treba mať na pamäti, že ide o divadlo mladých, začínajúcich hercov a herečiek, ktorí sa ešte len oboznamujú s hereckým umením a divadlom celkovo. Pre mnohých z nich bola táto inscenácia zároveň prvou hereckou príležitosťou. Moje poznámky k ich nedostatočným hereckým výkonom preto nie sú adresované iba im, ale predovšetkým režisérovi inscenácie, ktorého úlohou je aj pedagogické vedenie súboru. O to viac, ak hovoríme o divadle mladých. Hodnotiť výkony individuálne by znamenalo vytýkať každému hereckému výkonu rovnaké nedostatky. Prikloním sa teda k všeobecnému zhodnoteniu hereckých výkonov inscenácie, respektíve k všeobecnému vymenovaniu nedostatkov. Tie sa žiaľ týkali aj takých základov ako je schopnosť prirodzene sa pohybovať v priestore javiska, cítiť situáciu a partnera v nej, zbaviť sa kŕčovitého a strojeného prejavu, či súkromných gest. Na mladých hercoch bola neprehliadnuteľná neskúsenosť a neprirodzenosť. Tieto nedostatky boli natoľko markantné a rušivé, že znehodnotili i sympatické snahy o komunikatívnosť a vtipnosť. Nikto však učený z neba nespadol a preto moje pripomienky treba vnímať predovšetkým ako podnet k ďalšej tvrdej práci, ktorou jedine je možné dosiahnuť kvalitu.

Inscenácia hry Kocúrkovo je zaujímavým pokusom o interpretáciu a aktualizáciu slovenskej klasiky. Škoda len, že zlyhal na jednej zo základných zložiek divadelného diela.

Publikované online: 1.12.2007

Soňa J. Smolková

Soňa J. Smolková vyštudovala divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení a liečebnú pedagogiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobila ako hudobná publicistka, neskôr ako odborná pracovníčka Divadelného ústavu. Momentálne je redaktorkou denníka SME. Divadelné recenzie publikovala  v denníku Pravda, v časopise kød – konkrétne o divadle, spolupracovala s Rádiom_FM a s internetovým časopisom MLOKI. Súčasťou projektu Monitoring je od jeho začiatku.