Fornayovej budúca súčasnosť

Vytlačiť

Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future)

 

Koncept a réžia: Petra Fornayová

Vizuálny koncept, realizácia a supervízia vizuálov: Boris Vitázek

Hudba: Lucia Džubáková-Chuťková

Kostýmy: Iveta Haasová

Dramaturgia: Peter Šulej

Technická réžia a svetelný dizajn: Slavomír Šmálik

Voice-over: Lucia Hurajová

 

Tvorba a interpretácia: Petra Fornayová, Adam Hanuljak, Natália Okolicsányiová, Ján Šimko

 

Premiéra 17. mája 2017, A4 – Priestor súčasnej kultúry, Bratislava. Recenzia vznikla na základe predstavenia počas festivalu Nová dráma/New Drama 2018 dňa 16. mája 2018.

 

 

Nestáva sa často, azda sa to nestalo ešte nikdy, aby som prikývla na recenziu na tanec. Urobila som to až potom, čo som videla recenzované predstavenie a nazdávala som sa, že som mu rozumela. Pretože pojem tanec, nedajbože súčasný tanec, je pre mňa „španielska dedina“. Oddávna som mala pocit, že bez toho, aby som získala patričné vzdelanie, nedokážem interpretovať, prečo, s akým cieľom a za akým účelom sa šľachovité postavy, vypracované telá tanečníkov a tanečníc „mlátia“ po javisku. Pre to, aby som vedela čítať tanečné dielo s porozumením, veľa urobili Debris Company a ich inscenácie. Ale predtým som dlho tápala a nevedela som nájsť kľúč, ako sa na súčasný tanec pozerať. Preto, keď som uvidela, že sa inscenácia Petry Fornayovej Hra na budúcnosť_SF (Subjective Future) definuje ako tanec, oblial ma pot. Jej účasť na festivale Nová dráma/New Drama 2018 však ukazuje, ako zjednodušene stále vnímame súčasné divadelné umenie a potrebujeme mu prideliť presnú škatuľku: žáner, druh, autora, režiséra, divadlo... Petra Fornayová je predstaviteľkou práve takého divadelného umenia, v ktorom sa prekrývajú žánre a miešajú oznamovacie prostriedky. Kým v minulosti malo v jej inscenáciách slovo dominantnejšie postavenie, alebo ho oddeľovala od choreografie, v posledných projektoch preferuje prelínanie vyjadrovacích prvkov a jej inscenácie (respektíve performancie) majú herecky odťažitý, performatívny charakter, zaoberajú sa aktuálnymi spoločenskými, ale aj politickými témami, pričom nezabúda na osobnú výpoveď. Hra na budúcnosť využíva pohyb, výtvarné umenie, videoart, hudbu, slovo, dokumentárny záznam aj fikciu. S uspokojením konštatujem, že tam bolo všetko, čo sa pod pojem „nová dráma“ zmestí, vrátane fatálnej bodky.

 

Štvorica etablovaných umelcov rôznych odvetví – režisér Ján Šimko, choreografka Petra Fornayová, výtvarníčka Natália Okolicsányiová a dokumentarista Adam Hanuljak sú zatvorení v  nejakom domove – domove dôchodcov, alebo možno sú na prevýchove, pretože mali revolučné idey a ako umelci chceli meniť svet. Vidíme ich pohybovať sa v spoločnom priestore, vykonávať dennú rutinu, ktorá prislúcha danému zariadeniu – cvičenie, spoločné jedenie. Prostredníctvom videomappingu a projekcie ich vnímame aj izolovane, v ich bunkách či skromných izbách.

 

V úvode si performeri vyberajú svoj profil, avatara, ako v počítačovej hre, ku ktorému priradia vlastnosti. Snímajú sa 3D kamerou a ich silueta sa premieta do virtuálnej reality, ktorú vidíme na plátne. Je to graficky zámerne nepodarený svet ich domova, v ktorom vidíme škaredé detaily, ktoré na scéne nie sú (postele, invalidný vozík). Je tam aj starý monitor počítača či televízor, na ktorom vidíme našich štyroch „hrdinov“, ako sedia ako respondenti nejakého rozhovoru či tlačovej konferencie. Obraz z monitora sa následne zväčší tak, že zaberá celé plátno. Tento obraz neskôr vidíme v realite na javisku. Tvorcovia tak pre divákov vytvárajú niekoľkonásobné prelínanie reality virtuálnej a fyzickej. V terminológii postmoderny či postdramatického divadla by sme použili slovo intertextualita, v tomto prípade môžeme hovoriť o interrealite, keďže pôvodný palimpsest, resp. originál nemá len textovú podobu, ale najmä obrazovú.[1]

S pojmom interrealita sa môžeme stretnúť aj pri diagnostikovaní a liečení stresu a porúch súvisiacich so stresom. Na správnu diagnostiku a pozorovanie jedinca pod stresom ho vystavíme sérii stresujúcich situácií, avšak len vo virtuálnej realite (napríklad zdravotné sestry musia príbuzným oznámiť smrť člena rodiny). Situácia je teda virtuálna, ale jej dopad sa pozoruje na fyzickom tele. Táto súvislosť je zrejme náhodná a tvorcovia s ňou nepočítali, rozhodne však otvára inscenácii ďalšie interpretačné okno.

Ideový základ inscenácie je v texte. Ten je poskladaný z viacerých predlôh,[2] vrátane osobnostných dotazníkov MMPI, ktoré sa využívajú pri zisťovaní dôležitých vlastností osobnosti a psychických porúch. Text, rozprávanie performera či rozprávanie o ňom, alebo ich vzájomný rozhovor sú prvkami, ktoré najbohatšie vykresľujú ich myslenie. Hovorené pasáže striedajú pohybové obrazy, tie vyjadrujú a demonštrujú myšlienku alebo pocit, väčšinou konfliktný. Tomu zodpovedá kontrast hudby, choreografie, projekcie a svetla.

Štyria reprezentanti súčasného umenia hrajú samých seba. Na javisku sa pohybujú emocionálne bezpríznakovo, rezignovane a odovzdane. Existujú. Sú prítomní. Postupne sa zoznamujeme s budúcnosťou každého z nich, pričom každé zobrazenie je divadelne iné, nečakané a nepredvídateľné. Napriek všeobecne prítomnej atmosfére rezignácie výstupy menia rytmus aj náladu, strieda sa v nich filozofia aj pseudofilozofia, cynizmus, irónia aj apel. Je tu priestor aj na vyjadrenie skutočných umeleckých názorov, ktoré ale v kontexte vyznievajú smiešne. Veci, ktorým verili, ktorým veríme dnes, nám možno budú o 100 rokov smiešne. (Virtuálna) realita, ktorú Petra Fornayová zobrazuje, je v konečnom dôsledku tragická. Konfrontuje idey a skutočnosť, prináša banálne aj vážne témy, ktoré posúva ďalej, rozširuje a nabaľuje ich, kreuje obraz umelca ako myšlienkový abstrakt aj reálnu osobu. Táto inscenácia obsahuje toľko humoru, hoci cynického, na koľko je divák pripravený. Ak sa rozhodne ju vnímať vážne, záverečný obraz môže pôsobiť dramaticky a trochu fatálne. Režisér, choreografka a výtvarníčka ležia na zemi akoby ležali v hrobe, zabalení v igelite a dokumentarista z nich príde vysať vzduch, nechá ich vo vákuu v krivých pózach ako symbol a demonštráciu toho, ako spoločnosť naložila so samostatne mysliacim tvorom. Cynik, ktorý sa nahlas smeje počas viacerých výstupov, na záver len s úškrnom pokrčí ramenami. Umelec ako ohrozený druh odložený v domove, pomaly zahnívajúci, zakonzervovaný (možno odtiaľ pramení posadnutosť recykláciou, ku ktorej sa priznáva choreografka?) – je to nielen umelec, ale „neproduktívny“ človek, výsledok jeho práce je abstrakt, ktorý spoločnosť v skutočnosti nijako neobohatí. 

 

Hra na budúcnosť je vraj fiktívny dokument. Uvádzajú to tvorcovia. Ale naozaj? Nie sme len krok od fikcie, ktorú nám predostreli? Podobne ako záver inscenácie, aj záver tejto recenzie môže vyznievať príliš apokalypticky alebo melodramaticky. Tvorcovia sa ukrývajú za podtitul „Subjective Future“, subjektívna, osobne videná budúcnosť. Divadelne krátky tvar však naznačuje, že by mohlo ísť o jeden z variantov, o ktorých Fornayová a jej tvorivý tím uvažujú a možno budú túto tému v pozmenenej podobe ešte prezentovať. Som zvedavá na ich ďalšie názory.

 

 


[1]    Ako palimpsest označujem scénu, v ktorej štyria respondenti sedia na stoličkách pred publikom, interrealita vzniká premietaním tohto obrazu na monitor na plátne.

[2]    P. Šulej: Prišli Odišli, Jean Améry: O starnutí/Revolta a rezignácia, Alex Williams a Nick Srnicek: Manifest akceleracionizmu, Paul Verhaeghe: výber z rôznych textov, Ondrej Štefánik: Som Paula

Publikované online: 25.7.2018

Dária Fojtíková Fehérová

Dária Fojtíková Fehérová (1984) absolvovala štúdium divadelnej vedy na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a doplňujúce pedagogické štúdium so zameraním na detskú dramatickú tvorivosť. Venuje sa divadelnej kritike, publicistike a dramaturgii, aktívne sa zúčastňuje domácich aj zahraničných odborných podujatí, konferencií a festivalov. Venuje sa ochotníckemu divadlu, najmä ako členka odborných porôt a šéfredaktorka festivalových denníkov. Absolvovala viacero zahraničných kritických workshopov (AICT, Mobile Lab). Od roku 2010 pracuje v Divadelnom ústave, od roku 2014 ako vedúca Oddelenia divadelnej dokumentácie, informatiky a digitalizácie a programová manažérka festivalu Nová dráma/New Drama (2010). V roku 2013 ukončila postgraduálne štúdium na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde obhájila prácu Estetika súčasnej slovenskej dramatiky. Od roku 2009 je členkou výboru Slovenského centra AICT, od roku 2014 jeho podpredsedníčkou.Je spoluautorkou monografie Ferdinand Hoffmann. Kritik, dramaturg, režisér... (spolu s Vladimírom Štefkom a Martinom Timkom).