Folklórny balet, baletný folklór a Rodná zem

Vytlačiť

Scenár: Ondrej Šoth, Zuzana Mistríková

Réžia, hudobná dramaturgia: Ondrej Šoth

Dramaturgia: Zuzana Mistríková

Choreografia: Juraj Kubánka, Ondrej Šoth, Marek Šarišský

Scéna: Juraj Fábry

Kostýmy: Andrii Sukhanov

Film: Pavol Barabáš

Asistentky choreografa: Jana Kolesárová-Hriadeľová, Eva Sklyarová

Hudba: Svetozár Stračina (Tatranskí orli, Tatranská zima, Vitaj jar), Tibor Andrašovan (Podpolianska mlaď), Ján Cikker (Hviezdnatá noc), Milan Renďoš (úprava ľudových piesní)

 

Účinkujú:

Česká rodina

Matka: Jana Kolesová-Hriadeľová, a. h.

Otec: Jozef Marčinský

Dcéra Adelka: Eva Sklyarová/Tetiana Lubska/Silvia Borsetti/Nina Ravasová/Maria Cherba

 

Slovenská rodina

Matka: Inessa Yagolnik

Otec: Maksym Sklyar

Syn Juraj: Marek Šarišský/Šimon Stariňák

 

Honzík, bohatý chlapec: Sergii Iegorov/Dalibor Fabián/Maksym Slyar/Igor Pashko

 

V ďalších postavách účinkuje súbor Baletu Štátneho divadla v Košiciach.

 

Spoluúčinkujúci:

Muzika Milana Renďoša

Milan Renďoš – kontrabas, gitara, fujara, koncovka

Ľuboslav Hudák – 1. husle

Stanislav Baňas – 2. husle

Marián Gereg – viola

Matej Lacko – cimbal, kontrabas

Radoslav Gajdoš – klarinet, saxofón, píšťalky, okarína

Barbora Fecková – spev

Žiaci Súkromnej základnej umeleckej školy Boby Brelly.

 

Premiéra: 30. novembra 2018, Balet, Štátne divadlo Košice

 

Vyvrcholením osláv 100. výročia vzniku Československa v Štátnom divadle v Košiciach bola 30. novembra 2018 premiéra autorského projektu choreografa a režiséra Ondreja Šotha Rodná zem. Trojgeneračná tvorivá spolupráca choreografov Juraja Kubánku, Ondreja Šotha a Mareka Šarišského s baletným súborom má podľa autorov libreta a režiséra ambície rozvíjať kultúrny odkaz slovenského folklórneho dedičstva. 

Dramaturgia inscenácie spracovala pohybový materiál tanečných folklórnych motívov regiónov Myjava, Podpoľanie, Horehronie, Liptov, Goral, Šariš a Zemplín a okrem výstupov vychádzajúcich z pôvodných tanečných programov našich najznámejších folklórnych súborov SĽUK a Lúčnica bol súčasťou inscenácie aj štylizovaný obradový tanec žien, chorovod z repertoáru súboru Lúčnica Vitaj jar. Marek Šarišský sa popri práci v baletnom súbore Štátneho divadla v Košiciach venuje folklóru vo folklórnom súbore Šarišská lipa v Lipanoch a ako choreograf sa predstavil v tanečných výstupoch z regiónu Horehronie, záverečnom tanci s prvkami regiónov Zemplín a Šariš a je autorom rómskeho tanca s teatrálnym a dynamickým nábojom. 

Okrem reprodukovanej hudby z diel Svetozára Stračinu, Tibora Andrašovana či Jána Cikkera sprevádzala tanečné výstupy na scéne ľudová hudba v podaní Muziky Milana Rendoša, ktorú okrem kapelníka tvoria Ľuboslav Hudák, Matej Lacko a Marián Gereg a ako hostí si prizvali Radoslava Gejdoša a speváčku Barboru Feckovú. Ich prítomnosť na javisku vo vyvýšenom priestore, akejsi pavlače, robí z hudobníkov nezaujatých pozorovateľov a poetických komentátorov. Svojou autenticitou vrúcneho prejavu napomáhajú pri vytváraní emočného náboja baletného libreta. Kostýmy hudobníkov sa vymedzovali z krojovej štylizácie použitej v inscenácii. 

Hodnotenie práce baletných umelcov je pri tejto inscenácii veľmi komplikované. Množstvo práce a energie, ktorú venovali realizácii, si zasluhuje rešpekt. Avšak či výsledok v konečnom dôsledku stál za túto námahu, je na zváženie. Baletná verzia folklórneho pohybového materiálu je v tomto prípade sporná. Aplikácia folklóru do baletného prostredia bez štylizačného spracovania popiera dispozície, špecifiká odborného vzdelania baletných umelcov a štýlové kvality interpretácie. Astenické postavy dlhokrkých a éterických baletiek pôsobia v krojoch nepôvabne. Práca s podlahou, pérovania, podupy, technika nákrokov je v ľudovom tanci veľmi špecifická. Každý región sa okrem originálnych krokových a pohybových väzieb vyznačuje jedinečnosťou držania tela, dynamiky pohybových a krokových väzieb, pohybovým akcentom. Práve interpretačné zotretie štýlovej rozmanitosti, či už ide napríklad o hravú mäkkosť regiónu Liptov alebo dôstojnú hrdosť a ráznosť goralského regiónu, vyvoláva rozpaky z baletnej interpretácie týchto motívov. Pritom spracované folklórne prvky, motívy a témy našli už v minulosti uplatnenie v mnohých baletných inscenáciách, napríklad v choreografiách Jozefa Zajka, Marileny Halászovej, Pavla Šmoka, Libora Vaculíka, Ondreja Šotha a iných, kde boli citlivo zakomponované do baletného pohybového slovníka, alebo tvorili inšpiratívny základ pre baletnú choreografiu. Použitie slovenských folklórnych motívov je typické napríklad aj pre tvorbu umelcov zo zoskupenia Les SLovaKs, ktorí úspešne reprezentujú slovenskú kultúru a slovenský súčasný tanec na významných svetových tanečných scénach.

Dejovo slovenský ekvivalent Predanej nevesty, kde sa česká dievčina zamiluje do švárneho slovenského mládenca, hoci rodičia pre ňu vybrali českého šuhaja (ako inak, trošku retardovaného a trošku neskoordinovaného), ktorý v závere inscenácie zas zahorí láskou k vášnivej cigánke a zázračne sa tak zbaví svojho hendikepu, je vymyslený viac ako prvoplánovo. Dramaturgička Zuzana Mistríková si zvolila cestu zjednodušovania, popisnosti akcií a striedania obrazov v štýle prvomájovej veselice. Jej zástoj v inscenácii vyvoláva najviac otázok. Inscenácia je postavená na pravidelnom striedaní ľúbostných, vzťahových duetov na rebriňáku, zborových scén (najčastejšie asynchrónnych a v rýchlom tempe) a pri potrebe prevlekov predelovými mizanscénami so žiakmi ZUŠ Boby Brelly v Košiciach (vystresovaných nedostatkom scénických skúseností), spoločne s lektorkami tváriacimi sa, že sú deti. Z choreografického hľadiska je zbytočné posudzovať obrazy citujúce z klasických folklórnych tancov súborov SĽUK a Lúčnica, ktoré v ich repertoári tvoria zlatý fond nášho folklórneho dedičstva. Juraj Kubánka, jubilujúci choreograf, režisér, dramaturg, libretista, tanečník a spoluzakladateľ Lúčnice a umelecký vedúci SĽUK-u spolupracoval s Ondrejom Šothom už pri tvorbe inscenácie Jánošík

Choreografia poetických ľúbostných obrazov poskytla priestor pre tanečné majstrovstvo sólistov. Objavili sa tu invenčné pohybové väzby a s ľahkosťou interpretované náročné zdvihy. Sólisti si poradili aj s úskaliami obmedzení tanca na voze a svojimi akrobatickými výkonmi ich využili na rozvinutie nových dimenzií partnerskej práce. Práve tu sa objavila zaujímavá práca s folklórnymi prvkami a symbolikou gesta a ich pôsobivá implementácia do neoklasických tanečných väzieb. V týchto obrazoch sa obohacujúco posunul koncept inscenácie do sféry tanečného divadla. Sólisti aj pri jednoducho nastavenej typológii vytvorili zaujímavé postavy, vniesli do inscenácie osobný emocionálny vklad. Choreografický potenciál však zostal potlačený kontextom dramaturgie a réžie inscenácie. Českú rodinu stvárňujú Jana Kolesová-Hriadeľová, Jozef Marčinský a Eva Sklyarová, ktorú v postave Adelky alternuje Tetiana Lubska. Slovenskú rodinu hrá Inessa Yagolnik, Maksym Sklyar Marek Šarišský v alternácii Šimona Stariňáka v postave syna Juraja. Eva Sklyarová (dcéra Adelka) v ohraničení lyrickej a submisívne štylizovanej hlavnej ženskej postavy vďaka svojim tanečným skúsenostiam a prácou s jemnými odtienkami charakteru dointerpretovala dejovú líniu. Daliborovi Fabiánovi sa v nevďačnej postave dedinského ohrebla (Honzík, bohatý chlapec) najmä v druhej polovici inscenácie podarilo v rámci daných možností preklenúť úskalia náhleho charakterového prerodu. Postava slovenského syna Juraja v interpretácii Šimona Stariňáka bola ukotvená v presne a úzko zadefinovanej vizuálne efektnej polohe „hôrneho šuhaja“. Predstavil atletickú stránku tanečnej interpretácie a výkonnostnú partnerskú prácu, žiaľ bez vkladu hereckého výrazu. Postavy otca a matky slovenskej a českej rodiny dokresľujú jednoduchý a predvídateľný vzorec ľúbostného trojuholníka. V rámci choreografie nemajú ich postavy väčší priestor, ich úloha je obmedzená na zabránenie stretnutiu Adelky s Jurajom. Baletný súbor sa s dobrou vôľou a zo všetkých síl počas predstavenia snažil popasovať s folklórnym tanečným jazykom a vytvoriť podporu pre sólistický ľúbostný príbeh. Diváci zborové scény počas premiéry sprevádzali skandovaným potleskom, čím inscenácia postupne získavala na charaktere revuálneho programu. 

Folklórne tance si veľmi rada pozriem v interpretácii našich špičkových folklórnych súborov, som očarená autentickým folklórom, oceňujem vtip a rytmickú hravosť použitých folklórnych prvkov v iných tanečných štýloch, ale s prenosom folklórneho repertoáru na baletnú scénu sa stotožniť neviem. 

Na predstaveniach baletu divadla v Košiciach som neraz zažila krásou očarených divákov (napríklad pri najnovšom naštudovaní baletu Petra Iľjiča Čajkovského Labutie jazero v naštudovaní Vladimira Malakhova), divákov otrasených dojatím (po zhliadnutí tanečného divadla Denník Anny Frankovej od autorov Ondreja Šotha a Zuzany Mistríkovej), a práve atmosféra počas a po premiére inscenácie Rodná zem so zborovým spievaním divákov na záver predstavenia ma priviedli do nečakaných rozpakov. Ondrej Šoth ponúka inscenáciu, ktorá vyvoláva veľa otáznikov a víri odbornú diskusiu. Svojou predošlou tvorbou sa Šoth radí k autorom tanečného divadla nabitého emocionálnosťou a zaujímavou symbolikou metafor, môžeme ho označiť za provokatívneho choreografa vášní. Už vo svojich prvotinách Carmina Burana, Orbis PictusRequiem spôsobil rozruch v baletných kruhoch. Priniesol na baletné scény Štátneho divadla v Košiciach, Národného divadla v Prahe a Slovenského národného divadla nespútanú vášnivosť spojenú s jasne definovaným umeleckým a rovnako aj ľudským názorom. Vo svojej ďalšej tvorbe, napríklad inscenáciou Zvláštna radosť žiť, neúprosne nastavil zrkadlo spoločenskej situácii pred a tesne po novembrovej Nežnej revolúcii, dostal sa k spracovaniu tém, ktoré veľmi citlivo reagovali na potrebu humanizácie. Kládli, a stále kladú, otázky, ktoré hýbu naším svedomím. Či už sú to existenciálne otázky zmyslu života pertraktované v inscenáciách ako Svetlo v tme, v Mahlerovských opusoch alebo iritujúca dualita lásky a smrti v balete Carmen, Bolero, Requiem, Svätenie jari, Odysseus a v mnohých ďalších. K týmto témam sa počas pôsobenia v Košiciach pripájajú aj historizujúce námety, cez ktoré sa k divákom dostávajú výnimočné životné osudy postáv zo svetovej aj slovenskej histórie. Tieto osobné príbehy sa vďaka premyslenej koncepcii a invenčnej choreografii Ondreja Šotha stávajú vysoko aktuálnymi, priamo reflektujúcimi pocity súčasníkov. Ako príklad spomeniem inscenácie M. R. Štefánik, ktorého znovunaštudovanie pripravuje baletný súbor košického divadla v marci 2019, Sándor Márai, Charlie Chaplin, Denník Anny Frankovej. K nim sa pripájajú aj baletné spracovania literárnych diel ako Anna Karenina, Smrť v Benátkach, Zvonár u Matky božej, Rómeo a Júlia a tanečné divadlo Hamlet.

Kozmopolitné divadelné cítenie a explozívna invencia Ondreja Šotha snúbiace sa s jeho vášnivým a totálnym charakterom dávajú jeho choreografiám nezameniteľný štýl, poľahky identifikovateľný jeho expresívnou originalitou. Inscenáciu Rodná zem však Šoth vystaval v kontraste s jeho doterajším tematickým registrom na národniarskej populistickej dramaturgickej línii.

Publikované online: 26.3.2019